Pozývame Vás zastaviť sa na chvíľu s Pánom prostredníctvom Duchovnej obnovy 2020.
Modlitba
Prednesie ju vedúci stretnutia alebo
niekto z účastníkov.
Úvod
Dnešnou témou je voľba medzi
životom a smrťou. Izraeliti putovali štyridsať rokov púšťou pokým prišli
na hranice zeme, ktorú im Pán prisľúbil dať do vlastníctva. Ale predtým, ako do
nej vstúpili, aby ju získali, museli urobiť dôležité rozhodnutie. Mojžiš im
pripomenul zmluvu, ktorú uzavreli s Bohom a vyzval ich, aby sa
rozhodli, či ju chcú dodržiavať. Prednieslo im Pánove slová: „Predložil som vám
život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal
nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha,
a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená
život a dlhé prebývanie v krajine…“ Izraeliti sa rozhodli pre život
a Boh splnil svoj prísľub: dal im zem a požehnával ich. Ale po čase
ich ochota žiť podľa zmluvy s Bohom oslabla. Namiesto života si zvolili
smrť. V dôsledku toho prišli o zem, ktorú im Boh dal a dostali
sa do Babylonského zajatia. Tam zakúsili, aký je život bez Pána. V ponížení
a utrpení, ktoré znášali, si spomenuli na Pána. Volali k nemu, aby sa
nad nimi zmiloval.
Prvé čítanie uvádza Pánovu
odpoveď na volanie ľudu: „Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás
z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela.“ Aby sa tento plán
mohol uskutočniť, je potrebné oživiť tých, ktorí si zvolili smrť namiesto života.
Toto oživenie Pán urobí podobne ako pri stvorení prvých ľudí: vloží do nich
svojho Ducha a oni ožijú. Iba keď budú oživení Božím Duchom, budú schopní
vrátiť sa do krajiny, ktorú im Pán dal.
V podobnom zmysle píše
sv. Pavol v Liste Rimanom. Pripomína, že Bohu sa nepáčia tí, čo žijú
telesne, ale tí, čo žijú duchovne. Duchovne žijú tí, v ktorých prebýva
Boží Duch. Prebývanie Božieho Ducha v kresťanovi má vplyv nielen na jeho
pozemský život, ale aj na život po smrti, ako to vysvetľuje sv. Pavol: „A keď
vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo
vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho
Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ Tieto slová poukazujú na veľký rozdiel medzi
tými, ktorí žijú telesne a tými, v ktorých prebýva Boží Duch. Tí,
ktorí žijú duchovne, si volia život, lebo Boh je pôvodcom všetkého života
a nad tými, ktorí majú Božieho Ducha, smrť nemá moc. Naproti tomu tí,
ktorí žijú telesne, si volia smrť a večné zatratenie, lebo sa oddelili od
zdroja života.
Evanjelium uvádza tri veci,
ktoré majú splniť tí, ktorí sa rozhodli pre život. Prvou z nich je vernosť
Ježišovi Kristovi. Príkladom Ježišovho verného učeníka je Tomáš. Keď sa Ježiš
rozhodol ísť do Judey, kde mu hrozilo nebezpečenstvo, Tomáš povedal: „Poďme aj
my a umrime s ním.“ Druhou vecou je viera, že Ježiš je skutočným
Pánom nad životom a smrťou. Potom ako Ježiš o sebe vyhlásil: „Ja som
vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie…“, spýtal
sa Marty: „Veríš tomu?“ Martina odpoveď by mala byť odpoveďou každého kresťana:
„Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn…“ Treťou vecou, ktorú
má splniť každý, kto si volí život, je otvorenie hrobu pred Ježišom. Marta
namietala, že nie je vhodné otvoriť hrob, aby ľudí neznepokojovali nepríjemné
veci, lebo Lazárovo telo už zapácha. Ježiš jej na to povedal: „Nepovedal som
ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ A keď odvalili kameň, uvideli Božiu
slávu: Ježiš vyviedol Lazára z ríše smrti do života.
Božie slovo
Povzbudením pre nás, aby sme sa
s dôverou dokázali obrátiť na Ježiša s prosbou, aby nás vyviedol
u tieňa smrti do Božieho svetla a dal nám plnosť života, je volanie
človeka k Pánovi, vyjadrené v žalme 130:
Z hlbín volám k tebe, Pane;
Pane, počuj môj hlas.
Nakloň svoj sluch
k mojej úpenlivej prosbe.
Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť,
Pane, kto obstojí?
Ale ty si milostivý
a my ti chceme v bázni slúžiť.
Spolieham sa na teba, Pane,
moja duša sa spolieha na tvoje slovo;
moja duša očakáva Pána
väčšmi ako strážcovia dennicu.
Väčšmi ako strážcovia dennicu
nech očakáva Izrael Pána.
Lebo u Pána je milosrdenstvo
a hojné vykúpenie.
On sám vykúpi Izraela
zo všetkých jeho neprávostí.
Úvaha
Žalm 130 je žalospev, ktorý
človek prednáša Pánovi. V úvode zdôrazňuje naliehavosť svojej prosby. Dva
razy používa oslovenie „Pane“, aby sa uistil, že Boh mu venuje pozornosť.
O naliehavosti prednášanej záležitosti svedčia výrazy „počuj“, „nakloň
svoj sluch“, „moja úpenlivá prosba“. Modliaci sa nehovorí konkrétne, o čo
prosí. Dá sa to však predpokladať zo slov, ktorými sa snaží motivovať Boha
k milosrdenstvu. Najskôr konštatuje, že keby Boh dôsledne uplatňoval
spravodlivosť, neobstál by pred ním žiadny človek: „Ak si budeš, Pane,
v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí?“ A potom Pánovi
pripomína jeho milosrdenstvo a skutočnosť, že modliaci sa patrí
k ľudu, ktorý si Boh vybral za svoj a uzavrel s ním zmluvu: „Ale
ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.“ Z týchto
náznakov sa dá usudzovať, že modliaci sa cíti ťarchu svojich previnení, ktoré
narušili jeho vzťah s Bohom. Preto cíti, že je od neho vzdialený, ako to
vyslovil v úvodnom verši: „Z hlbín volám k tebe, Pane…“
Túto situáciu môže vyriešiť iba Boh.
Preto modliaci sa vyjadruje svoju dôveru v neho: „Spolieham sa na teba,
Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo.“ Dúfa, že Pánov zásah ho vyslobodí
z temnoty zla a smrti, do ktorej sa dostal v dôsledku svojej
hriešnosti. Svoju nádej prejavuje slovami: „… moja duša očakáva Pána väčšmi
ako dennicu strážcovia“. Ako odpoveď na tento prejav dôvery Pán dáva človekovi nejakým
spôsobom spoznať, že jeho dôveru nesklame. Reakciou modliaceho sa na prejav
Božieho milosrdenstva je jeho výzva pre celý Izrael, aby túžobne očakával Pánov
príchod. K tejto výzve pridáva svoje svedectvo o tom, akú má
skúsenosť s Pánom: „… u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie“.
Na základe svojej skúsenosti vlieva nádej ostatným členom svojho ľudu: „On sám
vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.“ Jeho slová povzbudzujú aj nás, aby
sme sa s dôverou obrátili na Pána, lebo on je milosrdný a jedine on nás
môže oslobodiť z moci zla a smrti a dať nám nový život naveky.
Výzva Božieho slova pre nás
Blížime
sa k cieľu nášho štyridsaťdňového pôstneho putovania s nádejou, že
Pán Ježiš nám svojim utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním otvorí vstup do
novej prisľúbenej zeme, do Božieho kráľovstva. Teraz je čas zastaviť sa
a urobiť alebo obnoviť naše rozhodnutie pre život. Pre ten život, aký nám
ponúka Ježiš Kristus. S týmto rozhodnutím súvisia aj tri kroky, uvedené
v evanjeliu. Najskôr potrebujeme vyznať našu vieru, že Ježiš je
vzkriesenie a život a že viera v neho je zárukou nášho večného
života. Potom máme otvoriť hrob. Hrob je obrazom vnútra človeka, v ktorom
sú skryté tajné zlozvyky a staré hriechy. Čím dlhšie ich človek skrýva,
tým viac „zapáchajú“ a o to nepríjemnejšie je otvorenie takéhoto
„hrobu“. Ale nech by to bolo akokoľvek nepríjemné a zahanbujúce, Pán Ježiš
má pre každého povzbudzujúcu výzvu: „Ak uveríš a otvoríš, uvidíš Božiu
slávu.“ Podobne ako tí, ktorí otvorili Lazárov hrob a boli svedkami
víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a návratu Lazára z tmy hrobu do
Božieho svetla. Ten, kto uvidí Božiu slávu, dokáže urobiť aj tretí krok: byť
Ježišovým verným učeníkom v každej životnej situácii.
Otázky na uvažovanie
- Čo pre mňa znamená vyznanie viery: je to modlitba, ktorú viem
odrecitovať, alebo je to skutočnosť, ktorá usmerňuje moje každodenné
rozhodovanie a život? - Stalo sa mi niekedy, že som na Ježišovu výzvu otvoril svoj
„hrob“? Aký bol dôsledok? - Dokázal som byť verný Ježišovi aj vtedy, keď ma to „niečo
stálo“?
Odpoveď a predsavzatie
Kto chce, môže povedať ostatným, ako ho oslovilo Božie slovo.
Dáme si nejaké spoločné alebo individuálne
predsavzatie?
Záverečná modlitba
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
