Druhá pôstna nedeľa

Druhá pôstna nedeľa

Téma: „Pred svetlom Slova a Duchom milosti…“ – skutky, modlitba a almužna (marec),

Nedeľa: 2 pôstna C, 17. marec 2019

Liturgické čítania:  I. Gn 15, 5-12. 17-18          II.  Flp 3, 17 – 4, 1          

Ž 27, 1. 7-8. 9a-c. 13-14:  Pán je moje svetlo a moja spása.

Aleluja: V žiarivom oblaku bolo počuť Otcov hlas: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!!

Ev: Lk 9, 28b-36

Kľúčové slová: Premenenie Pána,

Antropologicko-biblicko-teologická reflexia:

„Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodinu více“ – myslím že sme sa už stretli s touto ľudovou pranostikou, ktorá súvisí s predlžovaním dĺžky dňa, či lepšie, narastaním denného svetla. Dňa pribúda, noci odbúda. Ak by sme pokračovali v tejto pranostike, tak k dnešnému dňu 17. marcu 2019 sa deň v porovnaní s 1 januárom 2019 predĺžil už o 3 a pol hodiny. Na Nový rok sme mali len 8 a pol hodiny slnečného svetla (východ Slnka 07:27, západ 15:57), teraz je to už 12 hodín svetla (05:43 – 17:51). Je to znak, že sa blížime k jarnej rovnodennosti 20. marca 2019, keď je deň rovnako dlhý ako noc. Možno je to pre niekoho len okrajová záležitosť, no pravdou je, že denné svetlo hrá v mnohých aspektoch nášho života dôležitú úlohu: nálada, koncentrovanosť, výkonnosť, chuť do života a pod. Človek je tvor, ktorý sa bez prirodzeného svetla nezaobíde; jeho „biologického hodiny“ potrebujú k správnemu fungovania slnečné svetlo. Podľa niektorých výskumov trpí na nedostatok slnečného svetla približne 25 percent ľudí. Výskumy ukazujú, že umelé svetlo nikdy nenahradí prirodzené svetlo; v zimných mesiacoch môže navyše viesť k zlozvyku ukrajovania veľmi prospešného spánku pred polnocou.

Človek však nie je iba biologický tvor. Je stvorený na obraz Boží; je svojou prirodzenosťou a svojím povolaním náboženská bytosť. „Keďže od Boha pochádza a k Bohu ide, žije plne ľudským životom, iba ak slobodne žije v spojení s Bohom“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi 44). Človek potrebuje pre svoj život nielen prirodzené slnečné svetlo, ale aj svetlo zhora, svetlo, ktorým je Boh sám.

Túto skúsenosť potvrdzuje aj Žalmista slovami: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ ako sme to počuli v dnešnom Žalme 27. Sú to slová plné dôvery, pri Pánovi sa človek cíti v bezpečí a je mu pri ňom dobre.

Človek, ktorý zakusuje rôzne formy temnoty života: či už ako strach, neistotu, nelásku, odmietnutie, krivdu, bolesť, smrť, beznádej.. túži po svetle, ktoré mu prinesie úľavu, istotu, nádej a život. Týmto svetlom pre človeka je Boh. Pán je svetlo a spása každého človeka, bez ohľadu na to, či si to človek uvedomuje alebo nie.

V dnešnom sv. evanjeliu sme počuli o Premenení Pána na hore. Toto Pánovo tajomstvo si pripomíname dva krát v roku, v pôstnom období a v lete, 6.augusta. Okrem toho môžeme o ňom meditovať vždy, keď sa modlíme ruženec Svetla, konkrétne štvrtý desiatok: „ktorý sa premenil na vrchu Tábor“. Premenenie Pána je udalosť, ktorá je plná žiarivého svetla. Pán Ježiš sa na hore premenenia ukázal vo svojej božskej sláve. Takto chcel svojím učeníkom predtým, než uvidia jeho trpiacu a umučenú tvár, dať možnosť hľadieť na jeho oslávenú tvár a vliať do ich sŕdc posilu a duchovnú radosť.

Zároveň majú možnosť presvedčiť sa o tom, kým Ježiš v skutočnosti je: Je vyvoleným Synom Nebeského Otca, ktorého majú počúvať.“ Jedna modlitba východnej Cirkvi vyjadruje túto skutočnosť slovami: „Ježiš Kristus, náš Boh, na hore si sa premenil a učeníci v úžase hľadeli na slávu tvojho Božstva. Keď ťa neskôr uvidia visieť na kríži, budú vedieť, že si dobrovoľne vzal na seba kríž a budú svetu ohlasovať, že si odblesk Otcovej slávy.“

Evanjelista Lukáš vyzdvihuje jeden dôležitý aspekt pri tejto udalosti: modlitbu. V úvode čítame: „Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.“ Lukáš chcel takto nielen priblížiť scénu Premenenia, ale chcel aj všetkým Ježišovým nasledovníkom zjaviť čosi z tajomstva a sily modlitby.

Človeka, ktorý hľadá Boha, ktorý sa otvára Bohu a jeho svetlu, začne postupne prenikať Božie svetlo a napĺňať ho do takej miery, že to začne byť viditeľné v jeho očiach, v jeho slovách a hlavne v skutkoch. Preto je modlitba tak dôležitá v našom živote: skrze spojenie s Bohom sa stáva vnútorným svetlom nášho života. Toto svetlo však potrebujeme k nielen k životu viery. Potrebujeme ho aj v situáciách, keď zakusujeme vlastnú bezmocnosť a zraniteľnosť. Práve vtedy môžeme v modlitbe zakúsiť, že „Pán je naše svetlo a naša spása.“ 

Misionári Spoločnosti Božieho Slova dostali do vienka od svojho zakladateľa sv. Arnolda Janssena nasledovnú krátku modlitbu za misie: „Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.“

Je to modlitba za misie a misionárov. Sú poslaní ohlasovať Ježiša Krista, ktorý sa v Jánovom evanjeliu predstavuje slovami: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách“ (Jn 12, 46). Práve viera v Ježiša Krista je podľa slov pápeža Františka „svetlom do našich temnôt“ (Svetlo viery, 4)

Zároveň je to aj modlitba, ktorú sa misionári modlia. Sú si vedomí, že vlastným úsilím nedokážu nič. Preto prosia, aby sa tak v nich samých ako aj cez misijné pôsobenie prejavila moc svetla Božieho Slova, a milosť Ducha Svätého; aby tak ustúpila temnota hriechu a nevery a Ježiš svojou láskou naplnil ľudské srdcia.

Pôstne obdobie, ktoré práve prežívame, nás pozýva k obráteniu; k obráteniu od tmy hriechu, ku svetlu života. Obrátenie nás vedie k tomu, aby sme sa dali naplniť Božím svetlom a láskou a vyžarovali ich do sveta.

Znakom toho, že kráčame po tejto ceste obrátenia sú aj tri biblické formy pokánia: almužna, modlitba a pôst.

Jadrom „almužny“ je spolucítenie s tými, ktorým sa dostalo menej ako nám a konkrétny skutok materiálnej pomoci.

Modlitbou dávame najavo, že Boh je súčasťou nášho života, že sa bez neho nezaobídeme.

Pôstom dávame najavo, že nie sme otrokmi vecí, ale že našu slobodu vieme využiť tak pre naše dobro, ako aj pre dobro blížneho – zvlášť ak nás pôst vedie k solidarite a deleniu sa s inými.

Ak kráčame po tejto ceste, premieňa nás to. Aj my sa postupne stávame nositeľmi svetla do temnoty sveta. Akýmkoľvek skutkom lásky totižto zapaľujeme očiach a srdciach ľudí nové svetlo nádeje. Takto napĺňame naše misijné poslanie a spôsobujeme zmenu v živote ľudí okolo nás.

Nik z nás nemá moc zmeniť prírodné zákony a skrátiť noc či predlžiť deň tak, ako by sme si to priali. Toto musíme prijať s pasívnou odovzdanosťou. Na druhej strane nás však svetlo viery pozýva iniciatívnosti – otvárať sa tomuto svetlu, nechať sa ním napĺňať, šíriť ho do svojho okolia a tak premieňať „skracovať noc a predlžovať deň“ v životoch iných.  Preto sa modlime: Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.“

Pripravil P. Peter Dušička SVD