DUCH TEŠITEĽ

Podcast:

Jeden spolubrat verbista z Nemecka, ktorý zvykol poskytovať duchovnú službu po telefóne, mi rozprával nasledovnú skúsenosť. Raz večer volala istá staršia pani, ktorá hneď v úvode rozhovoru spomenula, že chce skončiť so životom. Muž ju opustil, deti sú preč, žije sama, pociťuje osamelosť, vnútornú prázdnotu a nevidí žiadny zmysel života. Páter sa ju snažil upokojiť a jednou z otázok, ktoré jej položil, bola i otázka, či má nejaké priateľky, s ktorými by sa mohla porozprávať. Odpoveď bola záporná. Spýtal sa jej aj na ďalšie veci, len aby s ňou udržoval kontakt a umožnil jej dobre sa vyrozprávať. Nakoniec jej položil otázku: „Veríte v Boha?“ Na druhej strane linky nastalo dlhé ticho. Páter ho po chvíli prerušil a spýtal sa: „Alebo poznáte niekoho vo vašom okolí, kto je veriaci?  A možno, keď ste boli malá, bol niekto vo vašej rodine alebo v škole, kto bol veriacim? Máte na to nejaké spomienky?“ Pani na druhej strane sa rozplakala. Potom sa rozhovorila. Jej stará mama bola dobrá katolíčka. Učila ju modliť sa a brávala ju so sebou do kostola. Mala ju veľmi rada a veľmi jej chýbala, keď zomrela. Keďže rodičia boli neveriaci, zanechala aj ona vieru. Páter ju pozorne počúval a ona mu postupne vyrozprávala celý svoj život. Nakoniec jej kňaz prisľúbil modlitbu a povzbudil ju, aby sa nebála začať s modlitbou a vrátiť sa k tomu, k čomu ju babka viedla. Rozlúčili sa. Asi o tri mesiace neskôr mal páter opäť službu. Keď zdvihol slúchadlo a predstavil sa, odrazu počul slová: „Ja vás poznám. Veľmi ste mi pomohli a chcela by som vám za to poďakovať.“ Bola to tá istá pani, ktorá mu vyrozprávala svoj život. Prijala jeho odporúčanie, začala sa modliť a chodiť do kostola. Našla si aj priateľky. Potom často telefonovala na linku v nádeji, že tam stretne kňaza, ktorý jej vtedy položil otázku o Bohu. Teraz sa jej to konečne podarilo a bola vďačná. 

Skúsenosť nás učí, že nie všetky rozhovory skončia takto úspešne. Ale predsa len je dobré mať niekoho „na druhej strane“, kto vie vypočuť, povzbudiť, dodať silu a nádej. Takto pôsobí aj Duch Svätý, o ktorom hovorí Pán Ježiš učeníkom: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa (gr. paraklétos), aby zostal s vami naveky“ (Jn 14,16-17). Výraz paraklētos znamená „obhajca, právny zástupca či dôveryhodný priateľ“, ktorého si ľudia zavolali, aby stál po ich boku a bránil ich na súde. Prečo sa však ujal termín „tešiteľ“? Výraz paraklétos má totižto viacero významov a znamená aj „pomocník“ či „tešiteľ“. Ježiš hovorí o Duchu vo chvíľach, keď sú apoštoli smutní z jeho odchodu, a preto im sľubuje niekoho, kto ich „poteší“ a povzbudí, aby sa necítili sami. V tomto kontexte sa preto javí vhodnejším výraz „tešiteľ“.   

Spôsob, akým Duch Svätý potešuje, sa však líši od toho, ako potešuje svet. Nie je to len akési „pofúkanie zraneného kolena“, ako robia mamičky deťom, keď spadnú. Ani to nefunguje ako anestetikum, ktoré síce na chvíľu zmierni bolesť, ale ju nelieči. Duch Svätý pôsobí v ľudskom srdci, kde vzbudzuje hlbokú istotu, že človek nie je sám, ale je milovaný Bohom, a Boh je s ním. Nepotešuje nás teda tým, že odstraňuje ťažkosti z nášho života, ale tým, že v nich stojí pevne po našom boku ako obhajca a posilňuje nás, aby sme obstáli.

Pápež František pridáva aj iný pohľad na pôsobenie Ducha Tešiteľa, keď hovorí: „Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Tešiteľ“, teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Obhajuje nás, presviedča nás o tom, že sme hriešnici, ale robí to preto, aby sme zakúsili radosť z Otcovho milosrdenstva, a nie preto, aby nás zničil neplodným pocitom viny. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3,20). Boh je väčší ako náš hriech.“ Tieto slová sa vzťahujú na sviatosť zmierenia. Pokoj, ktorý zakusujeme po prijatí sviatostného rozhrešenia, čiže po dotyku Božieho milosrdenstva, je jedným z najhmatateľnejších prejavov útechy Ducha Svätého. Poďakoval som mu už niekedy za to? 

Modlime sa: Duchu Svätý, Tešiteľ, buď nám posilou i útechou a veď nás k oslave Božieho milosrdenstva. Amen.