Advent je aj časom bdelosti

Advent je aj časom bdelosti

Zdalo sa, že doba diaľnic vyrieši všetky problémy s dopravou. Je pravda, veľa ich vyriešila. Ale nie všetky. Pribudli nové. Často počujeme o diaľničných haváriách na miestach, kde by sme to najmenej očakávali. Príčina: SPÁNOK. Monotónna jazda unavuje, vyčerpáva a uspáva. Tak prichádza k čomusi zvláštnemu – telo je v činnosti, noha tlačí na plyn, no vedomie je mimo. A keď máte k tomu vozidlo, čo je vybavené zariadením, ktoré sa nazýva „cruise control“, ste úplne zraniteľní. Preto rada odborníkov je jednoznačná: „Za každú cenu sa udržať v bdelosti a v pozornosti.“ Ak sa predsa drieme, tak prerušiť jazdu, vyjsť von, zacvičiť si… Keď ani to nepomôže, jazdu úplne prerušiť a pospať si, a tak znova získať pozornosť a bdelosť.
Bdelosť ako varovanie pred nešťastím zaznelo aj v Evanjeliu na prvú adventnú nedeľu. Hovoril o nej najlepší odborník všetkých čias, pretože až príliš dobre pozná nešťastia ľudí, ktorí ju nezachovali.

Potreba chrániť si to najcennejšie

O čo ide? O stráženie si toho najcennejšieho, čo máme: čistého a citlivého svedomia. Jestvuje čosi krajšie, ako je pohľad malého dieťaťa? Čo je to to, čo z neho sála? Je to čistota, nevinnosť, krása… Prečo? Lebo nepozná zlo, a toto zlo ešte nie je schopné vykonať. Keď však neskôr dieťa rastie, dospieva a vidí okolo seba všeličo, a to všeličo mu je podávané vábnym spôsobom, začína ho zlo priťahovať bez toho, že by si na začiatku uvedomoval, že ide o zlo. Svedomie sa otupuje, človek stráca krásny čistý pohľad, stráca nevinnosť… Nemyslime si, že je to zákonitosť, že to ide automaticky s vekom… To nie je pravda. Je to iba nepestovanie si bedlivosti podceňovaním nepriateľa. Bedlivosť sa povolila, človek prestal byť opatrný, najprv to zaviňujú vychovávatelia, potom on sám… A človek len popúšťa a popúšťa z dobra, a tým sa zabára čím ďalej, tým hlbšie… Až je na dne… Príde ku katastrofe, k havárii…

Príklad

Žofka s Michalom boli šťastní manželia. Mali sa radi, keď sa brali. Začiatky boli ťažké, ale láska ich vyriešila všetky. Narodili sa im tri pekné deti. Zdalo by sa, že väčšie šťastie ani mať nemôžu. Jedného dňa hovorí Žofka manželovi: „Náš podnik robí v sobotu gulášpartiu, budeš sa musieť postarať o deti sám.“ Mišo súhlasil a jeho manželka šla. Prišli tam ľudia z viacerých dielní podniku. Pri peknom počasí jedli, spievali, núkali sa vínom, zabávali sa. Žofka si všimla, že jeden muž, volali ho Rudo, jej prejavuje nejakú zvláštnu pozornosť. Svedomie ju síce varovalo, ale Rudo sa správal gavaliersky, vôbec nie dotieravo, takže nebezpečenstvo, na ktoré ju upozorňovalo svedomie, vylúčila. Prestala byť opatrná. Na náklonnosť Ruda a jeho čím ďalej, tým viac zväčšovanú pozornosť začala odpovedať aj svojou pozornosťou. Začali strácať zábrany. Keď sa k tomu pridalo aj vínko, všetko išlo ešte ľahšie. Dozvedela sa od neho, že je majstrom v jednej dielni ich podniku. Gulášpartia sa skončila, ale ich vzťah sa neskončil. Rudo si dal záležať, aby sa stretávali čím častejšie. Ona k tomu tiež prispela. Ich stretávania sa stali pravidelnými. Ráno pri nástupe do práce, cez obedňajšiu prestávku a pri odchode z práce. Rudo Žofke prezradil, že je rozvedený a že má jedného syna, ktorý je pri matke. Od nej sa dozvedel, že je vydatá, má tri deti, ba dokonca poznal aj jej manžela. Obidvom bolo jasné, akým ťažkým zločinom proti rodine je ich vzájomné stretávanie. Ale vášeň bola silnejšia. Žofka začala intenzívnejšie myslieť na Ruda aj doma pri varení, pri upratovaní, ba aj vtedy, keď zaspávala. Jej manžel Mišo si všimol, že je akási zmenená, čudná, no nevedel, čo sa robí. Rudo stále zjavnejšie vyčkával Žofku, keď šla z roboty a vyprevádzal ju do mesta, pozýval na kávu. Nakoniec začala Žofka navštevovať Ruda aj v jeho byte. Toto všetko sledovali aj jej spolupracovníci a brali to tak normálne, akoby sa nič zvláštneho nedialo a s poznámkou, že veď to nie je naša vec. Ale jednej pomerne mladej žene to predsa nedalo. Vystihla Žofku osamote a povedala jej: „Žofka, to už nemáš v sebe ani hanby, ani citu, ani Boha sa nebojíš, že ty vydatá, matka troch detí, vláčiš sa s rozvedeným?“ Žofke v tej chvíli bolo veľmi ťažko a rozplakala sa. Vedela, že jej spolupracovníčka má pravdu a že to nevraví ani zo závisti, ani z pomsty. Vtedy celú noc preplakala a zdalo sa, že sa v nej zobudí svedomie, ale vášeň bola predsa len silnejšia, a tak pokračovala ďalej vo svojom hriechu. Jedného dňa, keď sa nič netušiaci Mišo vrátil z práce domov, našiel byt prázdny. Nebolo ani Žofky, ani detí, všetci sa šikovne nasťahovali k Rudovi. Mišo, keď konečne vypátral, čo sa stalo, rozhodol sa celý nešťastný a zronený, že svoju rodinu zachráni. Veľmi mu záležalo na žene i deťoch. Šiel za Žofkou do práce a prosil ju: „Žofka, ak som ti ublížil, odpusť mi a vráť sa, smelo sa vráť, nikdy ti to nebudem vyhadzovať na oči, len nech sme zasa všetci pekne pospolu aj s deťmi.“ Žofka nechcela ani len počuť a drzo, ponižujúco Miša odbila. Pre Miša nastali ťažké chvíle opustenosti. Nemal chuť ani len do práce a celý svoj voľný čas preplakal. Po niekoľkých dňoch v práci odpadol. Po prevoze do nemocnice zomrel. Lekár konštatoval srdcový infarkt. Žofka na pohreb neprišla, nepustila ani deti. Pochopiteľne, chcela sa za Ruda vydať. Ten však sobáš odmietol, lebo medzičasom sa zoznámil s inou ženou. Tá bola krajšia a atraktívnejšia ako Žofka. A hlavne nemala na krku tri deti. Žofku s deťmi zo svojho domu vyhnal. Vrátili sa do bytu, kde bývali predtým a s hanbou i výčitkami svedomia oplakávala svojho mŕtveho manžela…

Kde sa stala chyba?

Že by Žofka bola takouto odjakživa, že by sa takou narodila? Iste nie. Celkom isto mala na začiatku dobré úmysly, dobré svedomie a dobré srdce. Iste to pri manželskom sľube myslela úprimne. Bola aj veriacou. Ale nedostatok bdelosti, podceňovanie nepriateľa a preceňovanie svojich schopností vyústili do krachu a tragédie…Mnohých, kedysi úprimných ľudí, dnes však v istom zmysle skazených, nemožno obviniť z neúprimnosti. Úprimnosť tam iste bola a možno aj je. Lenže chýbala tam opatrnosť. Keď aj my dnes pozeráme na takéhoto človeka (napr. notorického alkoholika, narkomana, nemravníka, patologického luhára, zbojníka a pod.), možno si povieme: „Takýmto nikdy nechcem byť!“ To si možno kedysi hovorili aj oni. Kde sa stala chyba, keď nechceli a sú? Zabudli, že diabol často používa z fyziky známy jednoduchý stroj, ktorý nazývame naklonená rovina. Príroda neznáša skoky. A my sme súčasťou prírody. Skokom sa nestanem zvrhlíkom. Jednak by to môj organizmus nezniesol, ale aj preto, lebo mám svoje zásady. Skok by som zbadal. Lenže to, čo sa nestane skokom za krátky okamih, sa stane postupne za dlhší čas. Naklonená rovina je ako cesta po diaľnici. Je to príjemné, nenápadné, pohodlné. Ľahko nám unikne, že vlastne klesáme. Všimneme si, až keď je neskoro. Pán Boh zaplať aj za to! Niektorí si to však nevšimnú, alebo nepriznajú vôbec. Preto nech nás Pán povzbudí a posilní v bdelosti a opatrnosti. Aby sme vedeli okamžite zaznamenať klesanie v našom živote a čím skôr sa spamätať.

Text pripravil: P. Milan Bubák SVD

Článok je možné nájsť v časopise „Hlasy z domova a v misií“ 12/2014

Alebo na linku: https://hlasy.verbisti.sk/archiv2014/hlasy_december_2014.pdf



Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie