Článok o vysviacke nového slovenského biskupa Michala Buzalku patrí medzi texty, ktoré na prvý pohľad nepôsobia priamo misijne. Nehovorí o misiách v ďalekých krajinách ani o apoštoláte medzi neveriacimi. Napriek tomu má svoje pevné miesto v misijnom časopise, pretože ukazuje, že verbistická tlač žila nielen duchovným životom Cirkvi, ale aj udalosťami, ktoré boli dôležité pre slovenský národ a Cirkev v Československu. Vymenovanie a vysviacka nového biskupa boli vnímané ako významná udalosť, ktorá presahovala hranice samotnej cirkevnej hierarchie.
Text zachytáva slávnostnú atmosféru biskupskej konsekrácie v rímskom Nepomucene a približuje jednotlivé obrady, symboly i duchovný význam biskupskej služby. Autor neinformuje iba vecne, ale sprostredkúva aj hrdosť a radosť Slovákov prítomných v Ríme, že „syn slovenského národa“ prijíma takúto službu. Článok tak posilňoval vedomie spolupatričnosti slovenských katolíkov a ich spojenia s univerzálnou Cirkvou.
Jún je tradične obdobím kňazských vysviacok a bez biskupa nemožno udeľovať sviatosť kňazstva. Práve svätiaci biskup mal v nasledujúcich rokoch vysväcovať nových kňazov, birmovať veriacich a podieľať sa na duchovnom raste diecézy. Článok preto neprinášal iba správu o významnej cirkevnej udalosti, ale aj nádej do budúcnosti Cirkvi na Slovensku. V tomto zmysle možno text chápať aj misijne – ako svedectvo o pokračovaní života Cirkvi, o výchove nových kňazov a o službe evanjeliu medzi vlastným národom.
Nový slovenský biskup. Z jeho vysviacky v Ríme.
Ecce sacerdos magnus zavznievalo pri príchode kardinála konzekrátora, dvoch asistujúcich biskupov a nového biskupa do kaplnky Nepomucena, kde mal prijať veľkňažské svätenie Exc. Mich. Buzalka. Kráčal v prostriedku medzi nimi, adetý rúchom cirkevných hodnostárov, s červenofialovým biretom na hlave.
Ecce sacerdos sprevádzalo ich až do presbyteria kaplnky Nepomucéna. Tak isto pohľady prítomnej slovenskej kolonie v Ríme, väčšinou bohoslovcov a kňazov.
Vpredu na častných miestach boli členovia vyslanectva pri Vatikáne a ich dámy a tiež redaktor Weirich, ktorý pred rokom mal referát o katolíckej tlači v Československu v miestnostiach výstavy katolíckej tlače.
Sbor pokračuje v spievaní, kým kardinál a biskupi sa obliekajú do bohoslužobných rúch.
Konečne prichádza výzva, prosbu jedného z biskupov asistentov, ktorý hovorí v mene Cirkvi: „Prosí svätá matka Cirkev katolícka, aby si tohoto prítomného kňaza povýšil na hodnosť biskupa.“ Teraz ide už jedno za druhým. Najprv však musí složiť nový biskup examén. Nuž, bol to voľakedy examén, teraz je len pekná rozpomienka na staré časy, kedy za biskupa bol vybraný častejšie aj nekňaz, ako o tom vieme zo života sv. Ambroža. Tam bolo treba presvedčiť sa dôkladnejšie o smýšlaní nového pastiera. Teraz možno to nazvať skôr obnovou viery, niečo takého, ako slávnostná obnova krstného sľubu u dobrého kresťana. Počuť jasné odpovede na predčítané otázky: Chcem, súhlasím a tak verím! Začne sa hned svätá omša. Kardinál konzekrátor na hlavnom pltári, budúci biskup na svojom bočnom oltári.
Po epištole prichádza poučenie nového biskupa o jeho právach a povinnostiach: Biskup má súdiť, poučovať, svätiť, vysviacať, prinášať obeť, krstiť a birmovať. V niekoľkých slovách je obsažená celá životná úloha katolíckeho biskupa. A náš nový svätiaci biskup bude mať možnosť konať všetko okrem toho prvého: súdiť. Chýba mu k tomu vlastná diecéza. Ale cez jeho ruky prejde väčšina našich bratislavských bohoslovcov, od neho dostane v následujúcich rokoch väčšina rekrútov trnavského biskupstva na čelo nazmazateľný znak vojaka Kristovho.
Také úlohy čakajú na nového slovenského svätiaceho biskupa.
Nasledujú litánie k všetkým svätým, prosba o ich pomoc. Spieva ich sbor, odpovedajú ostatní. Za celý ten čas leží nový biskup na tvári na stupňoch oltára po ľavej strane kardinála.
Hlavné obrady prichádzajú až teraz. Klačiacemu biskupovi, ktorému drží jeden z prisluhujúcich bohoslovcov knihu evanjelií, kladie svätiaci kardinál a druhí dvaja biskupi na hlavu obe ruky so slovami svätenia: „Prijmi Ducha svätého.“ Po prefácii, v ktorej prosí svätiaci biskup kardinál o Božie požehnanie pre novosväteného, spievajú na chóre speváci štvorhlasne Veni Creator. Medzi spevom koná sa pomazanie nového biskupa svätým krizmatom. Robí sa to v podobe kríža na hlave, na tonzúre. Nový biskup má hlavu obviazanú šatkou, aby posvätný olej nestekal dolu.
Po kratších spevoch prichádza pomazanie rúk, sostrenie posvätného oleja chlebovou striedkou. Konečne odovzdáva mu svätiteľ aj biskupskú palicu, prsteň a knihu evanjelií. To všetko sprevádzajú vhodné slová o význame jednotlivých úkonov a poučenie. Tak na pr. pri oddávaní biskupskej palice hovorí: „Prijmi palicu pastierskeho úradu, aby si bol zbožný a prísny pri napravovaní chýb, aby si súdil bez hnevu, milý v odporúčaní ctnosti duchu poslucháčov, a predsa v pokornosti nezanedbal prísne napomenutia.“ Podobne znejú poučenia aj pri ostatných obradoch. Konečne dostane od svätiaceho kardinála a od asistujúcich biskupov bozk pokoja.
Pokračuje sa v svätej omši. Pri obetovaní nie je to len tak obyčajne. Ako pri vysviackach klerikov obetujú novovysvätení biskupovi sviecu, tak aj nový biskup prináša dar svojmu svätiteľovi. Sú to dva bochníčky chleba zabalené pekne do staniolu a dva súdočky vína, tiež zabalené do staniolu. Pravda, celý dar má viac obrazný význam — je prejavom vďačnosti za prijaté dobrodenie. Nasleduje modlitby a celý kánon modlia sa a konsekrujú novovysvätený biskup spolu s biskupom pri spoločnom oltári. Aj slová premenenia! Na prijímanie delia sa so svätou pretiou a pijú z jedného kalicha svätú krv. Po požehnaní kľaká náš slovenský biskup a prijíma z rúk kardinála biskupskú mitru a rukavice. V plnom biskupskom ornáte posadia nového biskupa na trón. Teraz má už plnú biskupskú moc, všetky jej odznaky. Hneď jej rozdáva z toho, čo dostal. Za spevu piesne pokračovania: Teba Boha chválime, krátko pokľakne a udeľuje prítomným biskupské požehnanie. Keď sa vrátil k oltáru, udelí slávnostné omšové požehnanie trojnásobným znakom kríža. A konečne na poďakovanie za to dobrodenie, ktoré mu svätiteľ udelil, praje mu novovysvätený biskup „Ad multos annos“. Spieva vždy vyšším hlasom, akoby tým chcel stupňovať aj svoje prianie.
Blíži sa koniec. Obaja biskupi — totiž kardinál svätiteľ a novovysvätený — čítajú posledné evanjelium a po ňom odkladajú pontifikálne rúcho. Celá slávnosť trvala pol tretej hodiny. Pri takej rozmanitosti ťažko by bolo bývalo udržať pozornosť, keby za pomoci latinských textov nebolo bývalo možné sledovať celý priebeh slávnosti.
Po posviacke odchádzal kardinál-konzekrátor Rossi. Keď sa rozlúčil konečne vysoký hosť, prial Exc. Buzalka prítomným Slovákom. Šlo to po domácky. Excelencia je rektorom bratislavského seminára a tak má skúsenosti v obchodení s mládežou. Boli to pekné chvíle a srdečné. Ku každému mal milé slová, tvár usmiatu. Robily sa známosti, objavovaly sa dosiaľ neznáme vzťahy. Medzi bohoslovcami, ba možno medzi Saleziánmi bol aj jeden bývalý farník nájdený. Na biskupa! V prijímacom rozhovore prešla skoro hodina. Blížilo sa k dvanástej. Bolo treba sa posilniť, najmä pán biskup to potreboval, veď iste už celú sobotu sa bol musel postiť a teraz ešte nemal nič v ústach. Vrúcne požehnanie prevádzalo lúčiacich sa, ale predsa veselých, že sa synovi slovenského národa dostalo vo veľkňazskej hodnosti. Nech Všemohúci pomáha nášmu vysokému cirkevnému hodnostárovi!
Ex. Michal Buzalka je svätiacim biskupom v Bratislave. Je titulárnym biskupom, to jest biskupom, ktorého diecéza je „in partibus infidelium“ — medzi neveriacimi — zaniklé biskupstvo. Len meno zostalo Konia — je mesto v Malej Azii, teraz v Turecku. Je to staré Iconium, kde už sv. Pavel kázal vieru Kristovu.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
