KDE SOM JA MEDZI DESIATIMI UZDRAVENÝMI?

Podcast:

„Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (Lk 17, 18)

Ježiš je na ceste do Jeruzalema. Nie je to len obyčajný geografický smer, ale duchovná línia života. Jeruzalem je cieľom jeho poslania – miestom, kde sa naplní Láska, ktorá sa nebojí bolesti. Cesta do Jeruzalema je cestou odovzdania, kríža, milosrdenstva. A práve na tejto ceste, medzi Samáriou a Galileou, na pomedzí dvoch svetov, stretáva Ježiš desať malomocných mužov. Sú to ľudia, ktorí stratili dotyk, blízkosť, spoločenstvo. Choroba ich oddelila, spoločnosť ich odsunula. Stoja zďaleka, ale ich hlas dolieha až k Ježišovi: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ V tejto jednej vete je všetko – bolesť, nádej aj zvyšok viery. Je to modlitba človeka, ktorý už nemá silu nič vysvetľovať, ale ešte má dosť odvahy veriť, že niekto sa nad ním zľutuje.

Ježiš ich neuzdravuje hneď. Neurobí žiadne gesto, len vysloví slovo, ktoré skúša dôveru: „Choďte, ukážte sa kňazom.“ A oni idú. Vydávajú sa na cestu, hoci na svojich telách ešte nevidia žiadnu zmenu. Ich uzdravenie prichádza na ceste, nie pred ňou ani po nej – práve v pohybe poslušnosti, v dôvere, ktorá koná ešte predtým, než vidí výsledok. To je pravá viera: nie istota, ale krok. Nie dôkaz, ale dôvera. A keď idú, sú uzdravení.

Jeden z nich si však všimne, že sa jeho telo zmenilo. Zastaví sa. Vráti sa. A veľkým hlasom chváli Boha. Padá Ježišovi k nohám a ďakuje. Bol to Samaritán – cudzinec, ktorý podľa náboženských predstáv nemal byť vzorom viery. A predsa práve on sa stáva tým, kto pochopil najviac. Desiati boli uzdravení, ale len jeden bol premenený. Deviati pokračovali vo svojom živote, no len jeden sa vrátil, aby sa dotkol prameňa daru. Ježiš sa pýta: „A tí deviati sú kde?“ Nie je to výčitka, ale otázka, ktorá zostáva visieť vo vzduchu. Je to otázka adresovaná každému z nás.

Koľkokrát sme prosili o uzdravenie, a Boh vypočul? Koľkokrát sme dostali silu, ktorú sme nečakali, a predsa sme sa nevrátili? Koľkokrát sme si vďačnosť nechali len v srdci, namiesto toho, aby sme ju premenili na chválu? Deviati boli telesne zdraví, no len jeden našiel vzťah. A práve o to Ježišovi ide. Nie o uzdravenie tela, ale o dotyk duše.

Vďačnosť je hlboký pohyb srdca, ktorý uznáva, že všetko dobré pochádza od Boha. Nie je to len zdvorilosť, nie je to ani forma – je to postoj viery. Vďačný človek vie, že nič nie je samozrejmé. Že každý deň, každé odpustenie, každý lúč svetla je dar. A práve vďačnosť otvára srdce pre Božiu prítomnosť.

Evanjelium o desiatich malomocných je zrkadlom našich životov. Aj my kráčame cestou, kde sa uzdravenie často deje potichu, bez dramatických momentov. Boh koná, keď ideme. A my to často zistíme až neskôr. Keď sa obzrieme, zbadáme, že sme prešli temnotou, že rana sa zahojila, že pokoj, o ktorý sme prosili, pomaly dorástol. A vtedy prichádza chvíľa pravdy: vrátime sa? Vrátime sa k Bohu, ktorý uzdravil?

Každý z nás je niekedy ako tí deviati, ktorí prijali dar, no nevrátili sa k prameňu. Život nás tlačí, úlohy, starosti, povinnosti. Ale Boh nás stále volá menom. A čaká, že sa zastavíme. Čaká, že sa vrátime. Že si spomenieme. Že padneme k Ježišovým nohám a povieme: „Ďakujem.“

Každá Eucharistia je návratom Samaritána. Je to miesto, kde sa človek zastaví, kde sa srdce vracia k prameňu. V Eucharistii sa učíme, že ďakovať znamená žiť. Že skutočne uzdravený človek je ten, kto si pamätá.

Čím sa ma dnes dotýka Ježišovo slovo?

Toto evanjelium sa pýta aj mňa: Som človekom, ktorý sa vracia? Alebo takým, ktorý si berie dary a ide ďalej? Dokážem vidieť Božie dielo aj vtedy, keď nie je viditeľné? Mám odvahu ďakovať aj uprostred bolesti, aj uprostred neistoty? Možno dnes nemusím urobiť nič veľké. Stačí sa na chvíľu zastaviť a povedať: „Pane, ďakujem Ti – za to, že si so mnou. Za to, že uzdravuješ aj to, čo nevidím. Za to, že ma učíš vďačnosti, ktorá mení môj pohľad na svet.“ V tej chvíli sa aj moje srdce stáva zdravým.

Vďačnosť premieňa. Mení vzdialenosť na blízkosť, úzkosť na pokoj. Vďačný človek sa už nebojí. Lebo vie, že Boh je tu. Nie ako odmena za dobré skutky, ale ako tichá Láska, ktorá neodchádza, keď sa vzdialime.

Modlitba

Pane Ježišu, nauč ma vracať sa. Nie len v slovách, ale v postoji srdca. Daj, aby som nikdy nebral Tvoje dary ako samozrejmosť. Nauč ma ďakovať aj vtedy, keď ešte necítim radosť. Pomôž mi byť pozorným k Tvojim dotykom, aj keď sú skryté. Daj, aby som ako ten Samaritán vedel padnúť k Tvojim nohám – nie zo strachu, ale z lásky. A keď ma zodvihneš slovami: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila,“ nech viem, že to nie je len o zdraví tela, ale o pokoji duše.