KEĎ MÁŠ POCIT, ŽE BEŽÍŠ SÁM

Podcast:

„Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4,7). Tieto slová majú chuť posledného dychu. Nie sú povzdychom unaveného človeka, ale tichým vyznaním srdca, ktoré našlo svoj pokoj v Bohu. Pavlov život bol naplnený putovaním, prenasledovaním, väzením i samotou. A predsa – na konci hovorí s vďačnosťou a istotou.

„Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca“ (2 Tim 4,8).
Nie ako odmenu za výkon, ale ako dar, ktorý dáva Boh tým, čo zostali verní. Pavlov veniec nie je trofejou úspechu, ale znakom lásky. Celý jeho život bol cestou – behom k Bohu. A bežal, kým v ňom dýchala viera. Pavol sa neobzerá späť, aby hodnotil, čo dokázal. Dvíha pohľad dopredu – k tomu, ktorý prichádza. A práve v tom je jeho nádej.

Apoštol píše Timotejovi úprimne: „Keď som sa prvý raz bránil, nebol pri mne nik; všetci ma opustili“ (2 Tim 4,16). Je v tom bolesť, ale nie zatrpknutosť. Naučil sa, že Boh je vernejší než ľudia. „Pán stál pri mne a posilňoval ma“ (2 Tim 4,17). Táto veta je srdcom jeho skúsenosti. Keď sa všetko rozpadá a zlyhávajú sily, zostáva Boh – ticho prítomný, neochvejný, verný.

Každý z nás to pozná. Chvíle, keď sa cítime sami, keď ticho znie prázdnotou a všetky hlasy, na ktoré sme sa spoliehali, sa stratia. A predsa – práve tam, v tichu, sa rodí nová istota. Boh stojí pri nás, aj keď Ho necítime. V tejto istote sa rodí zrelosť viery: dôvera, ktorá sa neopiera o pocity, ale o prítomnosť.

Pavol mohol zatrpknúť, ale namiesto toho žehná: „Nech sa im to nepočíta“ (2 Tim 4,16). Toto je sila človeka, ktorý sa nenechal pohltiť krivdou. V jeho srdci dozrela sloboda – sloboda odpustiť, neviazať sa na zranenie, nenechať sa ovládnuť nespravodlivosťou. To je pravé víťazstvo viery: pokoj, ktorý sa nestratí ani v tme.

Apoštol napokon hovorí: „Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo“ (2 Tim 4,18). Nie je to útek zo sveta, ale naplnenie cesty, ktorou Boh viedol jeho kroky.
Pavol, ktorý kedysi padal a znovu vstával, teraz stojí pevne – nie v sile vlastných rúk, ale v sile Božej milosti. V odovzdanosti nachádza istotu.

Z Pavlových slov si môžeme odniesť tri jednoduché postoje, ktoré premieňajú život:

• Zostať verný – aj keď nevidíme zmysel; Boh koná v tichu.
• Odpustiť – aj tým, ktorí odišli; lebo odpustenie oslobodzuje viac než akékoľvek víťazstvo.
• Dôverovať – že Boh stojí pri nás, aj keď všetko ostatné zmizne.

Viera nie je útek pred svetom, ale tiché zostávanie pri Bohu. Je to beh, ktorý sa končí v náručí Toho, kto nás poslal. Ten, kto vie, že bežal k Bohu, neprehral – aj keď padal. A ten, kto dokáže na konci života povedať: „Pán stál pri mne“ (2 Tim 4,17), už vkročil do večnosti.

Ako Pavol, aj my kráčame k cieľu, ktorý nie je v sláve tohto sveta, ale v Božom srdci. Tam sa každá vernosť premieňa na pokoj a každá rana na požehnanie.

MODLITBA:

Pane, nauč nás bojovať dobrý boj – nie proti ľuďom, ale proti strachu, pýche a znechuteniu v nás.
Daj, aby sme zostali verní, aj keď prichádza únava.
Keď nás druhí opustia, pripomeň nám, že Ty stojíš pri nás.
Uč nás vidieť v každom páde nový začiatok,
v každej samote priestor pre Teba,
v každom konci bránu, ktorá vedie k Tebe.
A keď dôjdeme svoj beh,
nech v našom srdci zaznie tiché „ďakujem“ –
lebo Ty si bol s nami až do konca. Amen.