POZNAŤ PASTIERA

Podcast:

Každý z nás túži po bezpečí. Po hlase, ktorý neodsudzuje, ale vedie. Po niekom, kto nás pozná, aj keď sa ukrývame. Po Pastierovi, ktorý neuteká, keď prídu vlci, ale zostáva – blízky, verný, tichý. Táto túžba nie je slabosťou, ale hlbokým dôkazom, že sme boli stvorení pre vzťah. Pre dôveru. Pre Boha. V každom srdci je hlas, ktorý volá po láske, ktorá nezlyhá.

Ježiš hovorí: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje ovce a ony poznajú mňa.“ (Jn 10,14) Nepozná nás len zvonku – pozná naše srdce. Pozná naše zápasy, slabosti i miesta, ktoré skrývame pred svetom. Toto poznanie nie je len uvedomenie si, že Boh existuje. Je to spojenie. Láska, ktorá sa rodí v tichu a dozrieva v poslušnosti. Jeho hlas neznie len v ušiach, ale v hĺbke duše. Tam, kde sa rodí dôvera. Dobrý pastier nepresviedča silou. Kráča pred nami a čaká, kým Ho z lásky budeme nasledovať.

Čím viac sa v nás prebúdza túžba po Bohu a čím viac sa mu otvárame, tým viac zakúšame Jeho prítomnosť. Nie ako odmenu, ale ako dar, ktorý premieňa srdce. Boh sa neodhaľuje tým, ktorí sa ho snažia pochopiť len rozumom. Dáva sa tým, ktorí mu otvoria svoje srdce s dôverou a láskou. Ako hovorí Písmo: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)

Simeon, byzantský mních a mystik z prelomu 10. a 11. storočia, učí: „Nik nemôže vidieť Boha, ak sa najprv nezjednotil s Najsvätejším Duchom a nezískal skrze námahy a pot srdce pokorné, čisté, jednoduché a skrúšené.“ Táto cesta nie je ľahká. Vyžaduje ticho, pokánie a vernosť. Boh nie je ďaleko. No k Jeho blízkosti sa nebeží – kráča sa. Pomaly. S dôverou. S odvahou dovoliť Mu dotknúť sa aj tých najzraniteľnejších miest nášho vnútra.

Dobrý pastier nehľadá dokonalosť, ale pravdu. Zostupuje do údolia tieňov, hľadá stratené, volá nás po mene. Nečaká, kým sa napravíme. Prichádza práve vtedy, keď sme zablúdili. Jeho hlas však rozoznáme len vtedy, keď stíšime dušu. „Počúvaj, Izrael…“ (Dt 6,4) Počúvať znamená patriť. Znamená dovoliť, aby nás viedol.

Aby sme mohli Dobrého pastiera skutočne spoznať, potrebujeme sa Mu otvoriť celým srdcom. Potrebujeme sa nechať viesť Duchom, pestovať pokoru a nevyhýbať sa vnútornej práci na sebe. Bez toho zostáva Jeho hlas pre nás tlmený a Jeho prítomnosť zakrytá. Len srdce, ktoré sa nechá očistiť a premeniť aj cez slzy a pokánie, sa dokáže otvoriť pohľadu viery. Ale ak v nás bude viac túžby než odporu, viac počúvania než slov, vtedy nás Pastier povedie k prameňom živej vody. A my Ho budeme nasledovať nie zo strachu, ale z lásky.

Čo to znamená pre náš každodenný život? Znamená to dať si každý deň čas na modlitbu. Nie len hovoriť, ale aj počúvať. Znamená to prosiť o srdce, ktoré nezatvrdne v skúške. Odpúšťať – aj bez pocitu. Verne kráčať – aj keď je tma. Znamená to nevyhýbať sa bolesti, ale v nej sa opierať o Pastiera, ktorý vie, čo znamená trpieť z lásky.

Znamená to aj denne otvoriť Písmo, hoci len na chvíľu. Pretože, ako hovorí svätý Hieronym: „Neznalosť Písma je neznalosť Krista.“ Božie slovo má moc. Premieňa, očisťuje, osvetľuje. Nie vždy prináša okamžitú útechu, ale vždy nás vedie hlbšie. A ak mu dáme čas a dôveru, premení aj nás.

A potom Pána spoznáme. Nie očami tela, ale pohľadom viery. Nie v mimoriadnych udalostiach, ale v obyčajných chvíľach, kde sme Mu dovolili vstúpiť. Nie v hluku sveta, ale v tichu srdca. Tam, kde Božie slovo prestáva byť iba textom a stáva sa prameňom pokoja. Takto nás vedie Dobrý pastier – s trpezlivosťou, ktorá neprestáva milovať. A v Jeho blízkosti nachádzame domov. Miesto, kde už nie je strach, ale istota, že sme milovaní navždy.