Zamyslenia

ZAMYSLENIE
NA 4. NEDEĽU PÔSTNU

Evanjelium:

Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, umyl som sa a vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a – vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa.Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von. Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.“ (Jn 9, 1-41)

Podcast:

Zamyslnie:

V dnešnú nedeľu je reč o slepote. Ježiš v evanjeliu uzdravuje slepca. No zakiaľ slepec v príbehu zrak dostáva, iní ho strácajú. Pozrime sa ako. Poznáme dva druhy slepoty: telesnú a duchovnú. Uveďme si na každú príklad.

Písal sa rok 1818. Luise bol vtedy 9-ročným chlapcom a žil so svojou rodinou vo Francúzsku. Jeho otec bol sedlár. Bol zručným majstrom a Luise trávil dlhé chvíle pozorovaním svojho otca pri práci. „Keď budem veľký, chcem aj ja robiť toto isté, čo vy, otec,“ hovorí mu. „No dobre, tak prečo nezačať už teraz?“ Vzal kúsok koženého pásu a nakreslil naň obrazec. „Pozri,“ hovorí otec chlapcovi. „Zober si tento kožený pás, polož si ho na stôl. Potom zober do jednej ruky tento dierovač, do druhej kladivo a rob do kože dierky, ako som ti ich nakreslil. Len daj pozor, aby si si neublížil!“ Chlapec sa vzrušený pustil do práce. No netrvalo dlho a tragédia bola na svete. Nejakou nešťastnou náhodou do dierovača udrel kladivom tak nešikovne, že ten mu odletel rovno do oka a on naň oslepol. O niekoľko rokov, oslepol aj na druhé, a tak ostal slepý úplne.

Jedného dňa sedel so svojou rodinou za stolom pri obede v záhrade. Ktosi mu dal do ruky šišku z pínie. Louis sa s ňou začať hrať, jeho prsty ohmatávali jej jednotlivé lupienky. Vtom mu čosi napadlo. Čo tak vytvoriť nejakou špeciálnou hmotou podľa vzoru týchto lupienkov obrazce, ktoré by reprezentovali jednotlivé písmená abecedy a dali by sa čítať prstami? A tak sa zrodilo písmo, ktoré dnes nazývame – po jeho tvorcovi Luisovi Braillovi – Braillove písmo. Toto písmo, ktoré sa zrodilo z tragickej nehody, otvorilo slepcom celý nový svet a ponúklo im nevídané možnosti. Určite nie je príjemné byť slepým. No Boh môže použiť aj takýchto ľudí, ako bol aj napríklad Louis Braille, alebo slepec z dnešného evanjelia, aby priniesli do života mnohých často až neslýchané dobro. Takto je Boh oslávený a ľudia obohatení.

A potom je tu i duchovná slepota. Pred mnohými rokmi noviny New York Times uverejnili článok o skupine asi 100 kambodžských žien, ktorým sa podarilo ujsť zo svojej krajiny a tak si zachrániť život pred vražednými jednotkami Pol Pota. Tieto ženy žili v tom čase v Kalifornii v meste Long Beach a každá jedna z nich bola slepá. Čudná vec bola, že všetci oční lekári, ktorí ich doteraz vyšetrovali, zhodne tvrdili, že ich oči nie sú poškodené a že podľa všetkého každá jedna z nich by mala vidieť. Avšak nevideli. Všetky do jednej boli slepé. Neskôr ich slepotu odborníci nazvali názvom hysterická slepota. Je to stav ľudí, ktorí prežili takú hroznú traumu, že ich telo ako keby si vytvorilo akúsi obrannú clonu, pretože nebolo schopné prijať už nič viac. Všetky tieto ženy prežili podobnú traumu.

Každý z nás zaiste poznáme ľudí, ktorí sa podobajú obrazne týmto ženám. Sú to ľudia, ktorí síce telesne vidia, no duchovne sú slepí. A pritom by vidieť mohli. Niektorí nechcú vidieť, iní majú na očiach klapky. Ich mysle i srdcia sú nadobro uzatvorené, žiadna situácia na nich nezaberá. Ich názory a postoje sú sformulované a nezmeniteľné. Možno prežili traumatickú stratu, možno sa v čomsi sklamali, možno boli svedkami vecí, s ktorými sa neboli schopní vyrovnať. Alebo majú povahu, ktorá vidí len zlo a tmu. Všetci títo ako dôsledok odmietajú Boha.

Ako by sa im dalo pomôcť, aby znova videli? Mnohým takýmto ľuďom dokázalo vrátiť zrak svedectvo viery preniknuté nádejou a svetlom. Hovorí o tom príbeh Dr. Diany Kompovej. Ako sama spomína, keď ako mladá lekárka začala pracovať na detskej onkológii, všade hlučne vyhlasovala, že je agnostička a že neverí v žiadneho Boha. No po čase sa veci zmenili. A ona sa po rokoch práce medzi zomierajúcimi deťmi stala ženou neotrasiteľnej viery v Boha. Čo sa stalo? Spomína jeden prípad z počiatočných rokov svojej praxe. Anna mala 7 rokov. Po piatich rokoch boja s leukémiou boli jej sily už na konci. No pár minút pred svojou smrťou sa stala zaujímavá vec. Anna sa náhle posadí na svojej posteli a všetkým povie, že videla anjelov a so žiariacou tváričkou im popisovala, ako krásne spievali. Potom si znova ľahla a tíško zomrela. Keď toto a podobné prípady, ktorých nebolo málo, doktorka Kompová videla, hovorí, jej viera znova ožila.

Pravdou je, milí priatelia, že každý z nás je do istej miery slepý. Každý. Každý máme mnoho úprimných otázok a málo jasných odpovedí. Často sa ocitáme v situáciách, kedy sa pýtame, kde v našom živote je Boh? Alebo či je tu vôbec? Ako mohol Boh dopustiť koncentráky? Pýtame sa. Prečo sa darí zločincom, mafiánom, nepoctivým politikom, arogantným podnikateľom? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo je toľko chorých? Prečo musíme trpieť a nakoniec zomrieť? Veľa otázok, málo odpovedí.

A predsa, odpoveď na všetky tieto otázky jestvuje. Dáva nám ju sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“(1 Kor 12, 9) Čo tým myslí? Napovie nám to nasledujúci príbeh.

Keď mal William Dyke 10 rokov náhle nešťastne oslepol. Napriek tomu však s vyznamenaním skončil univerzitu. Ešte počas štúdií spoznal jedno pekné dievča, dcéru vysokého britského vojenského dôstojníka, s ktorou sa zblížili až sa nakoniec zasnúbili.

Keď si plánovali svadbu, William sa rozhodol, že skôr než sa zoberú, sa dá na svoje oči operovať. Počul, že jestvuje nádej, že by mohol znova vidieť. Operácia prebehla, William sa po nej zotavoval. Cez oči mal previazanú šatku. Svadba sa blížila.

Keď ho prepustili z nemocnice, rozhodol sa, že šatku si z očí neodviaže až do svadby. Ak sa operácia podarila, prvá žena, ktorú chcel na tomto svete vidieť, mala byť jeho nastávajúca.

Svadobný deň prišiel. V kostole sa zhromaždilo veľa ľudí. Boli tam slávne osobnosti, šľachtici, lordi, zámožní hostia. Williamov otec a doktor, ktorý operáciu jeho syna konal, sa postavili hneď vedľa ženícha, ktorého oči boli stále prekryté bielou šatkou.

Organ sa rozozvučal. Nevesta sa počas svadobného pochodu uberala pomalým krokom uličkou medzi lavicami k oltáru. Keď prišla ku kľakátku, chirurg vzal nožnice a  rozstrihol ženíchovi bielu šatku. V kostole nikto nedýchal. S napätím každý čakal, či ženích bude naozaj schopný uvidieť svoju nevestu. Vtom katedrálou zaznejú ženíchove slová: „Ty si omnoho krajšia, než som si ťa dokázal vo svojej mysli predstaviť!“

Myslím, milí priatelia, že tento príbeh veľmi presne vyjadruje to, čo hovorí Pavol: že totiž príde deň, keď nám šatka, ktorá pokrýva oči nášho smrteľného života bude z nich odstránená a my budeme stáť tvárou tvár Bohu, v ktorého sme verili. A vtedy na plné hrdlo vykríkneme: „Bože, ty si omnoho krajší, než som si ťa kedy doteraz predstavoval.“

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie