ZVESTUJEM VÁM SLOVO ŽIVOTA

Popis

V koncentračnom tábore zavolá zrána cez okno priateľ priateľovi – celý rozochvený: ,, Stráže v noci utiekli, brána je otvorená, sme slobodní … ´´ To, čo počujúci z toho má, je zatiaľ len táto radostná zvesť, ešte je stále v koncentráku, vo svojej cele. Ale predsa prepukne v ňom neopísateľná radosť. Vie, že sa situácia zmenila, že je vykúpený, oslobodený. Alebo – niekto počuje v rádiu, že jeho lós vyhral prvú cenu. Od toho okamihu sa jeho život mení. Dlžoby, ktoré mu doteraz nedali spať, už neznamenajú nič. Otvárajú sa mu nové, veľké možnosti. Alebo – žena dostala správu o smrti svojho muža na fronte. Po nejakom čase dostane list od svojho brata, že muž žije, že sa s ním stretol a že sa zakrátko vráti.

Modlíme sa akosi menej než naši rodičia a starí rodičia … Je väčší zhon, večer televízor …, niet času … Nemáš čas pre Pána celého tvojho času?! Zamysli sa trochu nad touto vetou! Modlitbu by som prirovnal ku vzdychu. ,,Zo vzduchu sa vyžiť nedá,´´ hovorí sa. Ale bez vzduchu ešte menej. Tak aj zo samej modlitby sa vyžiť nedá, ale bez modlitby tiež nie, aspoň kresťansky nie. A modliť sa máme nielen tak formálne, aby sme si odbavili svoju náboženskú povinnosť, ale naozaj sa modliť. Spomeň si, kedy, za koho a za čo si sa naposledy tak naozaj, na kolenách, so zloženými rukami modlil?

Modlitba, ak má byť úprimná, musí vyvierať z  viery. Musíme sa naučiť naozaj veriť, potom sa budeme vedieť aj naozaj modliť.

(Z homílií P. Aladára Janegu na 7. veľkonočná nedeľu)

Ďalšie informácie