blahoslavený ĽUDOVÍT MZYK SVD (1905 – 1940)

blahoslavený ĽUDOVÍT MZYK SVD (1905 – 1940)

Životopis

Páter Ľudovít Mzyk pochádzal z baníckej rodiny. Jeho otec, ktorý sa tiež volal Ľudovít, bol majstrom v bani „Prezident“ v Chorzove. Matka Františka, rodená Hadaszová, pochádzala z Bytkowa pri Katoviciach. Ľudovít bol piatym dieťaťom z deviatich súrodencov a narodil sa 22. apríla 1905.

Rodina bola úprimne veriaca. Ľudovít bol od mladosti miništrantom. Zaujímal sa o problémy náboženstva a Cirkvi. Počas ľudových misií vo farnosti, ktoré viedol misionár z Nisy, zacítil po­zvanie k misionárskemu povolaniu. Zdôveril sa rodičom, ale oni sa k tomu vyjadrili kriticky. Podporili ho ďalší príbuzní a potom, už spolu s rodičmi, snažili sa chlapca umiestniť v nižšom misijnom seminári verbistov vo Sv. Kríži v Nyse. Celú vec veľmi podporil, priaznivo mu naklonený, pán farár Namyslo.

Do Nysy prišiel 13. septembra 1918, kde tiež roku 1926 zmaturoval. Cez prázdniny pracoval Ľudovít spolu s bratom pod zemou v bani, aby po otcovej smrti pomohol matke. Zapísal sa do spolku „Kvikborn“, ktorého členovia sa dobro­voľne zaviazali nepiť alkoholické nápoje a nefajčiť. Do konca života bol verný tomuto sľubu. Po krátkych prázdninách odišiel z Nysy do St. Augustína v Nemecku, aby si tam urobil noviciát a pripravil sa na zloženie rehoľných sľubov, čo sa stalo roku 1928.

Ku koncu štúdia roku 1926 sa podľa príkladu pátra Grignona de Montfort, celkom zasvätil Prebl. Panne Márii a doklad o tom podpísal vlastnou krvou. Po filozofii ho predstavení poslali na teologické štúdiá do Ríma, vidiac jeho nadanie a iné dobré stránky jeho povahy. V Rinie bol vysvätený za kňaza na slávnosť Krista Kráľa – 30. októbra 1932. Primičnú sv. omšu odslúžil na sviatok Všetkých svätých v kaplnke Generalátu v Ríme. Svoje štúdiá ukončil 5. februára 1935 na Gregoriánskej univerzite obhajobou doktorskej práce z teológie. Kým čakal na diplom, prišiel do kláštora Sv. Gabriela v Rakúsku, kde počas niekoľkých mesiacov pomáhal novicmajstrovi ako sócius a súčasne sa priúčal ťažkému umeniu vedenia noviciátu. V lete 1935 odišiel do Chludova pri Poznani. Verbisti tu v paláci, ktorý získali od Romana Dmovského, otvárali svoj prvý noviciát v Poľsku. Páter Ľudovít sa stal novicmajstrom, osvo­jujúc si súčasne literárny poľský jazyk. Mienky novicov o ňom boli, a sú jednoznačné: mali sme svätého magistra. Nedostatky praxe sa snažil dopĺňať neobyčajnou pokorou, úslužnosťou a pracovitosťou.

Zduchovnelá postava pátra magistra bola zosobnením zdravej rehoľnej askézy. Bol dosť prísny voči iným, ale ešte prísnejší k sebe. Kráčal vedome a dôsledne k svätosti kňaza a misionára. Patril medzi ľudí, ktorí vyžarujú dobro do svojho okolia a zanechávajú v ňom stopu svojej prítomnosti…V semi­nári bol nielen našim predstaveným, ale aj vzorom. Zostali nám v pamäti ním vedené konferencie. (Žiaľbohu zachytené stenografiou, ktorú už dnes nepoznáme.)

Do izby pátra magistra vchádzali novici bez strachu, avšak s akousi veľkou úctou. Pozýval vstúpiť jeho lahodný hlas: „Ave!” – to nebolo len obyčajné pozvanie do vnútra, ale po­zvanie Nepoškvrnenej i vchádzajúceho. Zrejme dobre plnil svoje úlohy, keďže ho v roku 1939 nominovali za rektora noviciátu.

Po vypuknutí vojny vyprevádzal skoro všetkých domácich, ktorí museli evakuovať na východ Poľska. On sám neopustil kláštorný dom. Niekoľkokrát vítal vracajúcich sa a jeho postoj pôsobil optimisticky na obyvateľov domu.

Podmienky prvých dní okupácie boli ešte skoro normálne.

Nemci zriedkakedy prehliadali dom kláštora. A predsa na zá­klade zastrašujúcich zvestí o vysídlení a zatváraní, sa pred­stavení radili, či by nebolo dobré poslať klerikov k ich rodi­nám, ale boli už ťažkosti so zmenou pobytu. Páter Ľudovít sa snažil rôznym spôsobom zaistiť budúcnosť novicov. Vyjed­nával s verbistami v Rakúsku i v Nemecku, s generalátom v Ríme, či by nemohli prijať jeho zverencov. Navrhoval dokon­ca, aby sa noviciát preniesol do domu   v Bruczkove, kde by sa dalo pracovať na veľkom hospodárstve, a tak si zaistiť existen­ciu a prežiť. No Nemci im zakázali vycestovať. Čím ďalej, tým viacej sa páter Ľudovít presviedčal, že hoci bol vychovaný a vzdelávaný v Rakúsku a v Nemecku, predsa nepoznal Nem­cov ako okupantov.

V bezprostrednom stretnutí s nemeckým vojskom a gesta­pom prehral. Nevedel, že rozprávajúc sa s vojakom, rozpráva sa súčasne s gestapákom. Stačila neopatrná poznámka, že chce radšej vyjednávať s vojakom, lebo viac verí vojakom ako gesta­pu, a bolo rozhodnuté     o jeho osude. Využili to ako zámienku, aby ho zatkli – 25. januára 1940.

Mučeníctvo

Práve v ten deň, privlieklo gestapo do domu verbistov v Chludove zaistených kňazov z okolia Poznane a Obornika Veľkopoľského. Domácich zvolali do jedálne a pripojili k nim i privezených kňazov. Vtedy sa vo dverách ukázal páter Ľudovít, bledý, ale spokojný a povedal: „Ja musím ísť s nimi. Hovoria, že sa vrátim, zatiaľ je vaším predstaveným páter Chodzidlo…“ ešte chcel niečo povedať, ale ktosi ním surovo trhol a už ho viacej nebolo vidieť. Potom sa dozvedeli od kňaza, ktorý prišiel neskôr, ako hrubo zaobchádzali s pátrom Mzykom. Musel nakladať balíky na auto v Poznani. Ten kňaz o ňom povedal: „Ten váš magister, to je skutočný anjel.“ Ešte deň predtým bol páter Mzyk v Poznani, kde chcel získať po­volenie na výjazd klerikov do ich rodín. Nič však nedosiahol. Po jeho zaistení sa nedalo nič zistiť, čo sa s ním deje. Nemci ubezpečovali, že zakrátko sa vráti, len čo sa objasnia niektoré veci. Takto klamali aj jeho rodinu, bývajúcu na Sliezsku, ktorá mala nádej, že dosiahne jeho oslobodenie. Jeho brat Vilhelm píše: Nepomohli žiadne intervencie ani zo strany Cirkvi a ani jeho najbližších. Dvakrát im ktosi priniesol bielizeň. Bola za­krvavená, našli v nej ukrytý lístok s odkazom: „Ešte žijem, ak môžete, pomôžte.“ Krv ho sprevádzala odo dňa uväznenia. V Dome Žoldniera (Dom vojaka) – vtedajšie sídlo gestapa, zvliekli z neho reverendu a strašne ho zbili. Bola zima a on zostal iba v roztrhanej košeli a nohaviciach. Jeden spoluväzeň si spomína, že keď ho doviedli do cely Fortu VII v Poznani, jeden z väzňov mu daroval krátky kabátik (ostal po poprave­nom väzňovi).

O smrti pátra Ľudovíta sa v kláštore dozvedeli až po niekoľkých týždňoch. Dokonca aj páter Wigge, ktorý bol po­slaný pátrom generálom, aby zachránil dom a spolubratov, sa nič nedozvedel, ale odniesol si mienku, že páter Mzyk už nežije. Všetky správy o mučeníckej smrti pátra Mzyka sú od očitých svedkov z Fortu VII v Poznani, kde bol spolu s ním kňaz Silvester Marciniak a kňaz František Olejniczak. Ten prvý píše takto: Pátra Mzyka som stretol vo Forte VII v cele č. 60 v Poznani 1. februára 1940. Spolu s ním tam bolo ešte 28 väzňov, najmä študentov. Všetci mali veľký hlad… Do cely sa často, či vo dne, či v noci vrútili strážcovia a bez príčiny bili väzňov… Páter Mzyk plnil všetky rozkazy veľmi dôsledne, varoval pred všetkým, čím by sa dalo „na seba upozorniť“ a sa stále, ako sa to dalo pozorovať, modlil… Na Popolcovú stredu, 7. februára, sústredili všetkých kňazov (69) v malej cele pri východnej bráne… Bol tam taký istý poriadok, ako v iných celách… ale strážnici sa snažili ešte viacej týrať… obľúbenými témami kňaza Olejniczaka boli osobnosť Krista a činnosť Ducha Svätého. Pokiaľ išlo o druhý problém, nachádzal vždy živého debatujúceho   v pátrovi Mzykovi… Obľúbenou témou pátra Mzyka zasa bolo priliehavé čítanie pre mládež…Vedúci väzenia sa zvlášť zaujímali o pátra Mzyka. V ktorýsi deň vošiel do cely veliteľ tábora s iným dôstojníkom. Každého sa pýtal na priezvisko a „priestupok“. Zastavil sa pri pátrovi Mzykovi a povedal: „Ach to je ten náš tvrdý protivník.“ Po odchode dôstojníkov nám páter Mzyk objasnil, že dával „tvrdé“ odpovede, keď ho zatýkali a vo vyšetrovačke. Istého dňa vyvolal pátra Mzyka strážnik tábora Hoffman a strašne ho na chodbe zbil. 26. februára poobede vpadol do našej cely poddôstojník Dibus – zdá sa, že bol zástupcom veliteľa – s akýmsi šoférom, obaja boli opití a veľmi zúrili. Zvlášť však bili po tvári pátra Mzyka. Tento deň – 26. februára – mal byť už posledným dňom pátra Mzyka. V noci toho dňa okolo 22. hodiny sme počuli spev Ukrajincov. To bol zlý znak… obyčaj­ne začínali od cely Ukrajincov. Kázali im spievať… vchádzali do jednotlivých ciel, bijúc, kopajúc väzňov, strieľajúc cez kľúčovú dierku… potom v bližších celách už bolo počuť straš­ný krik, kvílenie, nakoniec v susednej cele cvengot misiek, lyžíc, spev: „Kto sa pod ochranu…“ zrejme na rozkaz a výstre­ly. Zakrátko sme počuli slová: „Teraz k tým farárom.“ (Jetzt zu den Pfaffen.) Otvorili dvere, nevošli však do cely, ale nám všetkým, okrem kňaza Olejniczka, kázali vyjsť na chodbu. Bolo ich niekolko, na čele s Dibusom. Bol medzi nimi aj Hoffman. Postavili sme sa v pančuchách a v šatách (tak sme spali) na hlavnej chodbe. Dibus zadržal kňaza Galka, pátra Mzyka a mňa, ostatným dovolil odísť…rozkázali nám utekať vedľajšou chodbou. Keď sme bežali okolo seba, páter Mzyk ma poprosil o rozhrešenie. Dobehnúc na koniec chodby, kňaz Galko a ja sme sa zastavili pred schodmi, ktoré viedli na vyššie poschodie. Páter Mzyk začal stúpať po schodoch. Vtom sa za nami ozval krik strážnikov, rozkázali nám zostať na mieste.

Pátra Mzyka stiahli zo schodov a začali ho biť, „za to, že chcel zutekať“. V tom momente sa začal veľký zmätok, o ktorom sa dá ťažko urobiť nejaký úsudok. Pamätám sa však presne, že kňaz Galko, ako aj páter Mzyk veľmi kričali a stenali. Hoci som nebol v tom momente pri nich, mal som dojem, že ich strašne bili a týrali. Môj dojem potvrdil vzhľad kňaza Galka, ktorý bol poranený, zmodralý, dokrvavený, mal dotrhané nohavice a košeľu.

Pátra Mzyka a kňaza Galku bili dlho, hoci ťažko povedať, či to trvalo 15 minút, či pol hodiny. Medzitým som sa našiel na hlavnej chodbe pri našej cele, teda blízko vonkajšej východnej brány. Do tejto brány voviedol Dibus pátra Mzyka. Keď pre­chádzali okolo mňa, musel som sa obrátiť, a tak som nemohol vidieť, ako vyzeral. Dibus mu rozkázal postaviť sa ku bráne a sám cúvol k poddôstojníkovi, ktorý sa práve rozprával so mnou. Požičal si od neho náboje, potom sa priblížil k pátrovi Mzykovi a zozadu mu strelil do hlavy. Keď už padol, strelil po druhý raz… Kňazovi Galkovi a mne dovolil odísť do cely… O nejakú polhodinu sme počuli, ako odnášali mŕtvolu pátra Mzyka. Po smrti pátra Mzyka sme mali niekoľko dní v cele pokoj. Jeden z väzňov, ktorý upratoval na veliteľstve, nám ho­voril, že tam videl list ministra spravodlivosti, v ktorom sa zakazovalo biť duchovných.

Nevidomý kňaz Olejniczak, ktorý toto iba počul, dodal ešte jeden detail: Dibus, vyberajúc si vyhliadnuté obete, bil ich po tvári, kopal do nich šialene, bez ovládania sa… Pri takomto inšpekčnom vpáde bol tiež ukrutne zbitý váš zosnulý kňaz Ľudovít. Chtiac vtedy strašne zbitého brata kňaza odpútať od jeho vnútorného trýznenia, priblížil som sa k nemu, mrmlúc akési slová útechy, na čo som začul príznačné slová: „Nemôže byť učeník nad Majstra.“ Vtedy som sa pred ním uklonil a poprosil som ho o požehnanie, ktoré mi ochotne dal…

Spolubratia, ktorí sa v koncentrákoch zachránili, napísali:

Odchovanci – klerici pátra magistra – vždy budú na neho spomínať. On bol častou témou našich rozhovorov na skalách Westerplatty, v kameňolomoch Gusen. Jeho sme si zvolili ako svedka našich rehoľných sľubov, ktoré sme skladali v koncen­tráku. Jeho sme vzývali na začiatku litánií našich spolubratov umučených v koncentráku, prosiac na jeho príhovor o pomoc z neba, v tom ťažkom koncentračnom živote.





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie