spoločnosť božieho slova

História

Aké boli naše začiatky?

Prvý misijný dom v Steyli, bývalý hostinec

Treba povedať, že boli veľmi skromné. Zakladateľ Spoločnosti Božieho Slova sv. Arnold Janssen, nemecký kňaz, pri posviacke prvého Misijné domu v holandskom Steyli v kázni povedal: “Čo z tohto domu bude, to ešte nevieme. Nie všetko, čo chceme, sa podarí… Neznechucujme sa jeho skromnými začiatkami… Ak z tohto domu niečo bude, poďakujme sa Božej dobrote, ale ak nie, vtedy sa s pokorou bime v prsia a vyznajme: Neboli sme hodní tej milosti.”

 

Iste sa niekto opýta: Prečo nebola táto Spoločnosť založená v Nemecku, keď Arnold Janssen pochádzal z Nemecka a chcel, aby práve v tejto krajine zapustila misijná myšlienka svoje korene? V týchto rokoch zúril v Nemecku tzv. Kulturkampf – kultúrny boj, ktorého iniciátorom a predstaviteľom bol železný kancelár Otto von Bismarck. Bol to otvorený boj medzi Cirkvou a štátom. Tento pruský protináboženský boj bol namierený predovšetkým proti Katolíckej cirkvi, proti jej ustanoveniam a biskupom i kňazom. Mnohí kňazi húfne opúšťali Nemecko. Viaceré semináre boli pozatvárané, rehoľné komunity sa rozchádzali. Zakladať nové nebolo dovolené. Mnohí kňazi nesmeli vykonávať kňazskú službu a tí, čo sa nepodriadili predpisom, boli prísne trestaní.

Piati z jedenástich pruských biskupov sa dostali na dlhé mesiace do väzenia. Rehole, ktoré boli na pruskom území, nesmeli prijímať nových členov a v priebehu pol roka mali byť zrušené. Rehole, ktoré pôsobili na školách, mali predĺžený limit na štyri roky. Tieto obmedzenia sa netýkali reholí a rádov, ktoré sa venovali chorým. Ale aj tie boli pod prísnou kontrolou. Za takýchto okolností nebolo mysliteľné zakladať v Nemecku nejakú misijnú rehoľu alebo nový misijný dom.

Vystavaný Misijný dom sv. Michala v Steyli

No v susedných katolíckych krajinách, napríklad vo Francúzsku, bolo niekoľko misijných spoločností a množstvo misijných domov, v ktorých boli vychovávaní budúci misionári. R. 1850 bola založená milánska Spoločnosť pre ďaleké misie, r. 1856 Lyonská Spoločnosť pre africké misie a r. 1866 v Anglicku Spoločnosť Mill-Hill. V Paríži prijímal nových kandidátov Seminár pre zahraničné misie. A veľká krajina Nemecko bola bez jediného misijného domu, bez jedinej rehole, ktorá by sa venovala výlučne výchove budúcich misionárov. Keď to nebolo možné urobiť v Nemecku, pokúšal sa to urobiť Arnold Janssen v Holandsku. Dúfal, že do svojho domu bude prijímať mnohých kňazov a klerikov, ktorí v tom čase húfne opúšťali Nemecko. Pán Boh žehnal toto dielo a misijná Spoločnosť, ktorá bola pôvodne založená len pre Nemecko, sa rozrástla na veľkú medzinárodnú rehoľu, pôsobiacu vo vyše šesťdesiatich krajinách sveta.

V živote sv. Arnolda došlo neskôr k jednej veľmi pozoruhodnej udalosti. Hoci už od detstva mal od otca vštepenú lásku a úctu k Duchu Svätému, ako päťdesiatročný sa zvláštnym spôsobom zasvätil Duchu Svätému v kostole pátrov lazaristov vo Viedni. Bolo to r. 1887, keď sa jeho dielo už rozrástlo a neprežívalo nejakú vážnu krízu. No práve nasledujúcich 10 rokov zaznamenalo mimoriadny vzostup. Založil ešte ďalšie štyri veľké misijné domy v Európe. Založil ďalšie dve misijné spoločnosti rehoľných sestier. Prvou bola Kongregácia služobníc Ducha Svätého. Tá sa podieľala na aktívnej práci v misiách. Druhou bola Kongregácia služobníc Ducha Svätého večnej poklony. Sestry tejto kongregácie majú stálou poklonou pred vyloženou Oltárnou sviatosťou zaisťovať misijnému dielu Cirkvi potrebné Božie požehnanie.

 

STRUČNÉ DEJINY SPOLOČNOSTI BOŽIEHO SLOVA NA SLOVENSKU

Dejiny Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku, resp. v Československu sa nezačali písať v roku 1922 resp. 1923, kedy prišli prví pátri a bratia a začali rozvíjať svoju činnosť. Záujem o Česko a Slovensko začal oveľa skôr. Ešte predtým, ako sa začali v tlačiarni v Misijnom dome Sv. Gabriela v Mödlingu pri Viedni, tlačiť prvé kalendáre a misijný časopis, rozhodli sa predstavení Nemeckej východnej provincie založiť Misijný dom v Českých krajinách. Vtedajšia spoločnosť a pomery v Českých krajinách a v slovenskej časti Uhorska predstavovali pôdu bohatú na nové misijné povolania. Touto úlohou boli poverení dvaja pátri – Pavol Šebesta a páter Ján Fajkus. Vypuknutie prvej svetovej vojny však tieto plány prekazilo.

Samotný apoštolát na Slovensku, resp. v slovenskej časti Rakúsko-Uhorska začal v roku 1914, kedy páter Jozef Gerecký SVD vydal prvý misijný kalendár v slovenčine – „Posol sv. Gabriela.“ Už nasledujúci rok, v lete 1915, bolo pre slovensky hovoriace obyvateľstvo Uhorska vydané tlačou prvé číslo misijného časopisu „Hlasy z katolíckych misií.“ Samotné vydávanie kalendárov a časopisu by nemalo zmysel, ak by nebola zorganizovaná dobrá distribúcia tlačovín. Nápomocnými sa v tomto procese stali rehoľní bratia alebo ako sa ľudovo nazývali „cestovní bratia.“ Mnohí bratia trávili dni a týždne na cestách s cieľom propagovať nie len misijnú tlač, ale i misie a osloviť záujemcov o misijné povolanie, či horliteľov za misijné dielo.

Po misijných cestovných bratoch sa významnými ohlasovateľmi činnosti rehoľníkov rodiny Arnolda Janssena na Slovensku stali diecézni kňazi. Misijný dom Sv. Gabriela totiž neslúžil len ako malý a veľký seminár pre bohoslovcov, či ako tlačiareň, ale i ako Exercičný dom. A práve doň prichádzali kňazi na duchovné cvičenia. Medzi týmito boli i neskorší slovenskí biskupi Michal Bubnič, Karol Kmeťko, či Ján Vojtaššák, ktorí napomohli, i vďaka osobným skúsenostiam a nadchnutiu sa misijnou myšlienkou, príchodu Spoločnosti na Slovensko.

Po návrate pátra Šebestu z Afriky sa roku 1921 vydal do Bratislavy, kde mal niekoľko prednášok o misiách. Prednáškový cyklus ukončil v Maduniciach, kam ho na faru pozval vtedajší farár – dekan Bubnič, ktorý mal záujem na založení misijného domu pre Slovensko. Po tomto stretnutí nasledovalo stretnutie s vtedajším nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom, ktorý bol taktiež nadchnutý misijnou činnosťou Spoločnosti a tlačovým apoštolátom.

Založenie misijných domov

S takouto podporou sa páter Šebesta snažil založiť, aspoň provizórny, dom na Slovensku. Stalo sa tak v Maduniciach. Prvým verbistom, ktorý na fare pôsobil páter Albert Florián, ktorý do Maduníc pricestoval v závere decembra 1922. Začiatkom roku 1923 prišli k nemu ďalší verbisti. Hneď od začiatku rehoľníci cítili, že bude potrebné nájsť si nové miesto – faru, či kláštor (väčšie, priestrannejšie a bližšie k nejakému väčšiemu mestu), kde by založili Misijný dom. Stalo sa tak v lete toho istého roku, kedy sa rehoľníci presťahovali do Močenku, kde im ponúkol svoje letné sídlo nitriansky biskup Karol Kmeťko. V tomto kaštieli otvorili svoj prvý Misijný dom Matky Sedembolestnej a do neho i prijali prvých žiakov – chovancov. Priestory, ktoré mali k dispozícii neboli dostačujúce a taktiež nie úplne vyhovujúca bola i dosť veľká vzdialenosť od väčšieho mesta – Nitry. Pomoc verbistom prišla opäť zo strany biskupa Kmeťka, ktorý im ponúkol starý kláštor a kostol Matky Božej v Nitre na Kalvárii. Doň sa po úpravách a prístavbe budovy presťahovali rehoľníci v roku 1925.

V roku 1927 odkúpila Spoločnosť Božieho Slova od grófky Hedvigy Asbóthovej budovu kaštieľa spoločne s hospodárskymi majetkami vo Vidinej. Následne sa vo Vidinej od jesene 1927 začala výučba a formácia dvoch ročníkov študentov osemročného gymnázia – misijných chovancov v novom Misijnom dome Božského Srdca Ježišovho. Neskôr sa do Vidinej preniesli filozofické štúdiá klerikov po skončení noviciátu a zložení prvých rehoľných sľubov. Okrem toho Spoločnosť spravovala vo Vidinej miestny kostol, ktorý dala postaviť grófka spoločne so svojím manželom.

V roku 1929 otvorila Spoločnosť dom aj na východnom Slovensku. Na svoje letné sídlo v Spišskom Štiavniku ich pozval a po rekonštrukcii budov im ju dlhodobo prenajal spišský biskup Ján Vojtaššák. Spoločnosť v Misijnom dome Annuntiata v Štiavniku zriadila, podobne ako aj vo Vidinej, štúdia dvoch ročníkov gymnázia a taktiež i noviciát pre rehoľných bratov. K budovám kaštieľa a kostola dostala Spoločnosť do prenájmu i viaceré hospodárske budovy, mlyn a polia. Takto dostala Spoločnosť možnosť zabezpečiť si čo najviac zdrojov na živobytie obyvateľov Misijného domu v Štiavniku i v Nitre.

Nakoľko každým rokom pribúdal počet chovancov v Misijných domoch, predstavení pociťovali nedostatok priestorov na bývanie i výučbu. I preto sa rozhodli postaviť nový, veľký dom v Nitre na Kalvárii. So samotnou stavbou sa začalo v roku 1926 a posviacka sa konala necelé dva roky na to. V Nitre na Kalvárii sa podarilo postaviť nový, veľký dom, ktorý bol schopní ubytovať a zároveň i poskytnúť priestory na výučbu pre desiatky chovancov, bohoslovcov i pátrov a rehoľných bratov. Nový Misijný dom Matky Božej sa tak stal sídlom, tak regionála (od roku 1927 vytvorila Spoločnosť na Slovensku régiu), ako i od roku 1942 provinciála, keď bola v roku 1942 zriadená samostatná provincia pod ochranou Panny Márie Sedembolestnej.

Posledným domom, ktorý Spoločnosť na Slovensku zriadila bol Misijný dom sv. Svorada v Nitre na Zobore. V polovici 30-tych rokov boli Misijné domy SVD opäť preplnené. I preto sa rozhodol vtedajší generál páter Grendel SVD, že na Slovensku zriadi ďalší dom, kde by bol noviciát pre klerikov a kde by študenti – chovanci mohli pokračovať v svojich štúdiách. Viac menej bolo nevyhnutné, aby bol dom zriadený v Nitre, nakoľko predstavení nechceli, aby študenti menili každé dva roky gymnázium a skúšajúcich. A tak po dohovore s biskupom Kmeťkom sa zriadil dom na mieste starého benediktínskeho, neskôr kamaldulskeho kláštora.

Spoločnosť na Slovensku rástla počtom členov, tak vo večných, ako i vo včasných sľuboch. Postupne sa zriadili noviciáty (pre rehoľných bratov i klerikov), filozofické štúdia a na štúdia teológie sa odchádzalo do Rakúska, do Misijného domu v Mödlingu.

Spoločnosť zriadila postupne vo svojich domoch predajne kníh, časopisov, kalendárov, ale i rôznych devocionálií. Veľkým prínosom, ktorý tvoril možno i základ toho, že sa informácie a dobré meno o Spoločnosti dostalo do povedomia Slovákov boli misijní – cestovní bratia, ktorí celkom pravidelne navštevovali množstvo farností vo všetkých častiach republiky, navštevovali fary i domácnosti a robili medzi veriacimi osvetu. Takto sa „zabezpečovali“ modlitby za Spoločnosť, nové duchovné povolania, finančná pomoc pre chod régie (neskôr provincie) i pomoc misiám.

Do roku 1950 sa konalo v Nitre na Kalvárii niekoľko verejných slávnostných misijných rozlúčok. Počas nich odovzdal miestny biskup Karol Kmeťko misijné kríže odchádzajúcim misionárom. Najväčšia a posledná slávnostná rozlúčka sa konala v roku 1948 za účasti tisícov ľudí.

Až do roku 1946, dokonca i vrátane obdobia druhej svetovej vojny, zažívala Spoločnosť na Slovensku relatívny pokoj. Až v spomínanom roku nastala zmena. Dvaja pátri (Arnošt Bindáč a Imrich Solnica) sa dostali pre podozrenia z protištátnej činnosti do väzby. Postupne vtedajšie politické nasmerovanie obnovenej republiky stále viac a viac obmedzovalo slobodnú aktivitu rehole ako celku i jednotlivých jej členov. Jednotlivé domy stratili postupne časti a nakoniec i celé hospodárstva. Dom vo Vidinej dokonca celý prepadol – bol skonfiškovaný v prospech štátu. Zastavilo sa vydávanie časopisov, kontakt so zahraničím. Mladým kňazom nebolo možné vycestovať do zahraničia na štúdia a ani na misie. V roku 1949 sa ocitli ďalší dvaja pátri (Peter Lajcha a Anton Mihálik) vo väzení.

Ťažké obdobie nastalo pre Spoločnosť Božieho Slova i pre všetky mužské i ženské rehole v Československu v roku 1950. Postupne boli v jednotlivých etapách „Akcie K“ obsadzované a vyprázdňované kláštory a komunity. Misijné domy Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku boli zlikvidované v noci z 13. na 14. apríla 1950 (konkrétne Misijný dom Annutiata v Spišskom Štiavniku) a zvyšné tri domy (dve v Nitre a jeden vo Vidinej) boli zlikvidované v noci z 3. na 4. mája 1950. Po tomto zásahu ostali domy prázdne, resp. využívané štátom, až do prelomu rokov 1989/90, kedy sa na Slovensku obnovil rehoľný život.

Obdobie komunizmu

Počas obdobia komunizmu boli viacerí pátri, bratia, klerici i študenti internovaní v sústreďovacích a kárnych (nápravných) táboroch. Viacerí museli absolvovať „osvetové školenia“, na ktorých boli vedení k tomu, aby zanechali dovtedajší spôsob života a pochopili škodlivosť viery na ich život. Veľká časť mladých bohoslovcov nastúpila od jesene 1950 na nútené práce do Pomocných technických práporov v Česku. Pátri, po prepustení zo sústredenia, nedostali štátny súhlas a museli pracovať v civilnom zamestnaní.

Niekoľkí pátri sa pokúsili o útek už zo sústredenia (Ján Krasňanský, Vincent Babin). Iní, ako napríklad študenti (a neskorší pátri) Horváth, Šabo a Bórik prekročili ilegálne hranice, dokončili si formáciu a štúdia v Poľsku, kde boli i vysvätení za kňazov.

V roku 1961 sa na Slovensku v Košiciach uskutočnil proces s rehoľou Verbistov, ktorý mal názov Bošanský a spol. V ňom bolo odsúdených 14 rehoľníkov a bývalých rehoľníkov, jedna rehoľná sestra a jeden civil na niekoľkoročné tresty odňatia slobody. Najvyšší trest bol udelený vtedajšiemu provinciálovi pátrovi Vojtechovi Bošanskému (14 rokov). Traja z odsúdených dostali podmienečné tresty.

Mnohí študenti chceli pokračovať vo formácii a prijať kňazské svätenie. To sa im podarilo v skrytosti. Niektorí boli vysvätení v Československu, iní aj v zahraničí. V Československu boli vysvätení pátri Vojtech Kováčik, Alojz Dúbravický a Alojz Kolník. V Poľsku vyššie spomenutí pátri Štefan Horváth, Jozef Šabo, Róbert Bórik, taktiež Anton Bezák a Jozef Michalov. V Nemecku boli vysvätení pátri Štefan Popovič, Eduard Géze a Cyril Minárik.

Postupne, predovšetkým od roku 1968, sa podarilo takmer všetkým kňazom zaradiť do pastorácie v jednotlivých diecézach na Slovensku, Morave alebo v Česku a dokonca i vytvoriť program tajnej formácie záujemcov z radov bohoslovcov.

V období totality bolo náročné vycestovať na misie, napriek tomu sa to niekoľkým podarilo. Pátri Bernard Kuľha, Ján Krasňanský, Róbert Bórik a brat Vít Bugoš opustili Československo a pôsobili ako misionári v Rakúsku, Taliansku, či v Paraguaji a v Bolívii.

Obnovenie rehoľného života

Po roku 1989 Spoločnosť Božieho Slova obnovila svoju činnosť v plnej miere. Verbisti sa vrátili do Nitry na Kalváriu a do Vidinej. Misijný dom Annuntiata na Spiši a Misijný dom sv. Svorada v Nitre na Zobore už obnovený nebol.

V súčasnosti sídli provinciál SVD na Slovensku v Nitre v Misijnom dome Matky Božej na Kalvárii, v Misijnom dome Božského Srdca vo Vidinej sídli noviciát. V deväťdesiatych rokoch bol založený Misijný dom sv. Jozefa Freinademetza v Snine (dnes už zatvorený) a v roku 2001 aj Misijný dom sv. Arnolda Janssena v Bratislave – Petržalke.

Mnohí verbisti pôsobili aj po roku 1989 vo farnostiach na celom Slovensku a v Česku. Takmer všetci postupom času prišli na odpočinok do Nitry a zanechali farskú pastorácii i farnosti. V súčasnosti okrem vyššie spomenutých Misijných domov pôsobia rehoľníci Spoločnosti Božieho Slova i vo farnostiach na Slovensku (Bratislava – Daliborovo námestie, Terchová, Cerová) a v Českej republike (Praha, Mimoň, Nový Hrozenkov, Veľké Karlovice, Halenkov). Výnimočným projektom, s ktorým začala rehoľa verbistov ako prvá na Slovensku, bolo Univerzitné pastoračné centrum v Bratislave – Mlynskej doline, kde pôsobíme medzi vysokoškolskými študentami z celého Slovenska.

Po páde komunizmu odišli na misie noví misionári – pátri Ján Kušnír a Jozef Matis, neskôr i Ján Paluch a mnohí ďalší. V súčasnosti pracuje na celom svete 31 misionárov pochádzajúcich zo Slovenskej provincie (Slovenská republika a Česká republika).