Naši svätí

blahoslavený STANISLAV KUBISTA SVD (1898 – 1940)

blahoslavený STANISLAV KUBISTA SVD (1898 – 1940)

Životopis
Narodil sa 27. septembra 1898 v Kostuchni neďaleko Mikolova, v dnešnej katovickej diecéze. Jeho otec Stanislav bol lesným robotníkom. Bol veľmi znášanlivý, pobožný a rozvážny. Matka Františka, rodená Czempka, bola veľmi pra¬covitá a zbožná. Venovala sa výchove 6 synov a 3 dcér.

Stanislav bol piatym dieťaťom v rodine a mal to šťastie, že zdedil dobré vlastnosti oboch rodičov. Jeho staršia sestra Anna vstúpila do kláštora vo Viedni a tam zomrela roku 1918. Dosiaľ žije najmladšia sestra Gertrúda /narodená roku 1910/.

V rodine zvlášť uctievali Ružencovú Pannu Máriu. Každo­denne sa modlili časť ruženca. Stanislav rád ozdoboval domá­ci oltárik. Učil sa čítať z poľských kníh a vedomosti prinesené z nemeckej školy si doma dopĺňal v poľskom jazyku.

Veľmi skoro sa spoznal s misijnou ideou. Prichádzal k nim rehoľný brat verbista z Nysy, ktorý roznášal misijné časopisy a poľské knižky. Stanislav vzbudil pozornosť kňaza Michatza, kaplána z Mikolova, ktorý sa ho ujal, lebo spozoroval u chlap­ca vzťah k misijnému povolaniu. Keď Stanislav skončil základ­nú školu, prijali ho misionári verbisti do Malého misijného seminára v Nyse. Bol tam aj brat Salomon, Pavol Matéria, jeho bratranec, ktorý však zahynul cez 1. svetovú vojnu.

Ani Stanislav neskončil v normálnom čase seminár, lebo posledného mája 1917 bol tiež povolaný k vojsku. Po pre­školení na telefonistu a rádiotelegrafistu bol poslaný na francúzsky front, kde zostal až do kapitulácie a návratu. Dostal sa do vojenskej posádky v Štetine, odkiaľ bol v máji 1919 pre­pustený. V štúdiu v Nyse pokračoval až po vojne. R. 1920 zmaturoval.     O tri mesiace začal noviciát v Spoločnosti Božieho Slova v St. Gabrieli pri Viedni – v Mődlingu. Už po roku noviciátu zložil rehoľné sľuby a po dvoch rokoch filo­zofického a štyroch rokoch teologického štúdia mohol zložiť večné sľuby – 29. septembra 1926. Posudky vychovávateľov o ňom boli rovnaké:

Je trochu melancholický, tichý a skromný, trochu uza­vretý, ale pracuje pokojne, cieľavedome. Je verný pravidlám, miluje poriadok, je obetavý, disciplinovaný, vo všetkom pres­ný, možno sa na neho spoľahnúť. Kolegovia nemali proti nemu žiadne námietky a jednomyseľne ho odporúčali zasvätiť sa navždy rehoľnými sľubmi. Po subdiakonáte – 17. októbra a diakonáte – 19. decembra 1926 dočkal sa kňazskej vysviacky 26. mája 1927. Mal vtedy 29 rokov.

Na otázku predstavených, aké má osobné záujmy, povedal: „Literatúra, pokusy v literárnej tvorbe. Mojou túžbou je mi­sionárska a dušpastierska práca. Necítim žiadnu túžbu byť učiteľom. Prial by som si dostať misijné určenie pre: Honan, Kansu, Filipíny, Novú Guineu. Teším sa dobrému zdraviu.“

Ako verbista bol v jeseni 1928 pridelený do rehoľného domu v Gornej Grupe. Matka mu na rozlúčku povedala: „Synku, čo si si vybral, tomu zostaň verný.“ A zostal – až do smrti.

Predstavení, aby lepšie zistili, čo je v ňom, vymenovali ho za ekonóma domu, v ktorom bolo 300 ľudí – pátri, bratia a chovanci z nižšieho seminára, z postulátu a noviciátu. V nasle­dujúcom roku mu zverili tzv. regionálnu prokúru /ekonomiku régie/. Zakrátko podali mienku, ktorá bola určená pre generalát: „…majetkové veci domu sú v najlepších rukách…“ Okrem úradu domáceho a regionálneho ekonóma prijal na jeseň roku 1929 i redigovanie „Malého misionára“. Okrem toho od roku 1933 redigoval tiež „Kalendár malého misionára“. V tom istom roku prebral tiež redakciu „Skarbu /pokladu/ rodin­ného“. Roku 1937 založil ešte jeden časopis, „Posol svätého Jozefa“, ktorý dočasne vychádzal spolu so „Skarbom rodin­ným“. Počet odberateľov sa pod jeho vedením veľmi zvýšil. Vo všetkých týchto časopisoch a kalendároch sa vždy nachádzali články z pera pátra Stanislava. Obyčajne to boli úvahy, ktoré odkrývali hĺbku jeho duše, ako aj jeho praktický prístup k rôznym témam. Písal tiež rozprávky a povesti: Povesť z afric­kých púští, Kráľovná Matamba, Brígita a iné. Celý program svojej práce zhrnul v jednej vete: „O čo sme sa snažili celé roky?“ Spolupracovať      s Ježišom na spáse duší /Malý misionár, 1937, strana 94/. Napísal tiež misijnú divadelnú hru “Misijný kríž a slnko” – o dejinách Inkov v Peru.

Páter Stanislav bol veľkým ctiteľom sv. Jozefa. S jeho po­mocou – ako sám tvrdil – vybudoval tlačiareň, pozháňal po­trebné stroje. S jeho pomocou, hoci bolo stále málo peňazí, začal budovať nové krídlo kláštora.

Páter Stanislav bol taktiež vyhľadávaným spovedníkom, zvlášť pre seminaristov.

Takto zavaleného prácou ho r. 1939 prekvapila vojna.

Prvý konflikt s gestapom nastal, keď mu zakázali vyplácať Poliakom určité záväzné peniaze. Páter Kubista chcel vyplatiť chudobnej vdove niekoľko sto zlotých. Keď pozrel svojím hlbokým pohľadom rovno do očí gestapákovi, ten sa dostal do pomykova a zostal akoby vyššou silou odzbrojený. Páter Ku­bista to pripisoval ochrane sv. Jozefa – tak tvrdí očitý svedok. Musel sa jednako prizerať, ako mu ničili jeho pracovisko – milovanú tlačiareň, zásoby, ktoré nahromadil na výživu oby­vateľov kláštora. Situácia sa ešte zhoršila, keď 27. októbra 1939 boli uväznení všetci pátri a bratia, kláštor sa stal koncentrákom pre zaistených. Stalo sa to na sviatok Krista Kráľa. V nasledujúcich dňoch doviezli sem 80 kňazov diecéznych i rehoľných a klerikov. Skonfiškovali hospodárstvo i všetok statok, ponechajúc obyvateľov domu bez životných prostriedkov. Páter Stanislav ako ekonóm domu sa celkom spoľahol na sv. Jozefa a našlo sa východisko. Gestapo súhlasi­lo, aby priviezli potraviny a kurivo z farnosti kňazov, ktorí tu boli uväznení.

Mučeníctvo

5. februára 1940 boli všetci internovaní odvlečení v 28 stupňovom mraze do Nového Portu, odbočky koncentráku v Stutthofe. Strašné hygienické podmienky boli ešte zhoršené zimou, hladom, prácou a neľudským zaobchádzaním. Jedinou potechou v tom čase bol 21. marec, Zelený štvrtok, keď v najväčšej tajnosti pomocou kňaza Ligudu, rektora z Gornej Grupy, sa duchovným podarilo odslúžiť sv. omšu a dať sv. pri­jímanie. Pre pátra Kubistu bolo toto sv. prijímanie viatikom na ceste k mučeníctvu. Ťažko si môžeme predstaviť, čo vtedy prežíval, ako zotrvával pri Pánovi. Dovtedy vždy zdravý, veselý, úslužný, stával sa stále slabším, začal chorľavieť. Premrznutý organizmus nechcel prijímať táborové jedlo, a iného nebolo. Naplánované vyničenie duchovných bolo uskutočňované naplno so satanskou radosťou. Páter Stanislav musel pracovať, aj keď bol chorý – pri odhŕňaní stále pada­júceho snehu a pri nezmyselnom prenášaní ho z miesta na miesto. Citlivý na brutálne zaobchádzanie trpel dvojnásobne.

V transporte do Sachsenhausenu 9. apríla 1940, v dobyt­čích vagónoch, ešte viac prechladol a dostal zápal pľúc. Mimo toho musel vykonávať práce, ktoré vyčerpávali aj zdravých. Nakoniec bol taký slabý, že ho susedia museli z oboch strán podopierať, doslova niesť na nástupište. To všetko znášal veľmi spokojne, odovzdaný do vôle Božej. Dozorca ho označil za kandidáta smrti.

Vyhodili ho do záchodu, aby tam skonal. Preležal tam 3 noci. Očitý svedok, páter Dominik SVD, takto opisuje posled­né hodiny a chvíle pátra Kubistu: Keď som ho večer ukladal na odpočinok, ovíňajúc ho v záchode do biednej deky, bez podušky a postele, bol mi za to veľmi vďačný a šeptal: „To už dlho nepotrvá. Som veľmi slabý. Bože môj, tak rád by som sa vrátil do Gornej Grupy, ale Pán Boh má evidentne iné plány. Nech sa stane Božia vôľa.“ Tajne som ho vyspovedal… 26. apríla 1940, keď sme sa vrátili z apelu /z nástupu/ do baraku, položili sme ho na tvrdú podlahu z dosák. Ležal na chrbte pod stenou ako v rakve, kým my sme museli stáť v pozore… V tom vošiel do baraku oddielový, vedúci baraku, náš bezprostredný predstavený. Bol to nemecký väzeň… profesionálny zločinec… koľko nevinných ľudí poslal na druhý svet! K trýzneniu, ktoré vyplývalo z predpisov, pridával sám ešte ďalšie…Boli takí, kto­rých slovom i skutkom nenávidel. Patrili k nim i kňazi. Využil každú príležitosť, aby ich potrápil… Privítal nás zvieracím pohľadom, potom sa so satanskou radosťou jeho oči zastavili na pátrovi Kubistovi. Priblížil sa k nemu a povedal: „Už nemáš prečo žiť!“ Celkom flegmaticky mu stúpil jednou nohou na prsia, druhou na hrdlo a silným pritisnutím mu rozmliaždil hrudný kôš i hrdlo.

Krátky chrapot a smrteľné záchvevy ukončili život mu­čeníka.

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.
(Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu Dar na misie