Čo sú to „Ľudové misie?“
Poslaním misionárov Verbistov je ohlasovanie Evanjelia na celom svete. Ako misionári Spoločnosti Božieho Slova ho ohlasujeme v zahraničí, ale i doma. Náš život je zakorenený v Božom slove a toto Slovo ohlasujeme. Jednou z foriem ohlasovania sú aj Ľudové misie vo farnostiach. Ľudové misie sú mimoriadnou formou ohlasovania Božieho slova v Cirkvi.
Nie každý má možnosť odísť z domu, od rodiny a utiahnuť sa do samoty. Ľudové misie sú duchovnými cvičeniami, sú časom evanjelizácie pre celú farnosť a slúžia na prehĺbenie viery tých čo veria, aby sa tak oni stávali misionármi pre tých, ktorí neveria alebo svoju vieru nežijú naplno. Cirkev od počiatku bola misionárskou a ohlasovala dobrú zvesť v celom, dovtedy známom svete. Dnes sa sama stáva objektom misií a potrebuje evanjelizovať pokrstených. Celá evanjelizácia je založená na radostnej správe: Ježiš žije!
Je to požehnaný čas pre farnosť, v ktorom sa milujúci Boh chce zastaviť v dome každého jedného a ponúka mu svoju milosť. Je to čas, v ktorom sa každý člen farského spoločenstva môže posilniť vo viere, zapáliť sa za Evanjelium, napraviť vzťahy, ktoré sa narušili a vzkriesiť Božou milosťou tie, ktoré umreli. Je to čas návratu k hodnotám Evanjelia – k tomu, čím sme sa stali pri našom krste a obohatili pri prijímaní Eucharistie, sviatosti birmovania, či manželstva alebo kňazstva.
Neprichádzame ľudí poučovať, ale zapáliť za Ježiša a podeliť sa s radostnou správou: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. (Jn3,16-17). My, misionári ohlasujeme Božie slovo, aby vošlo do uši počúvajúcich. Ale len Duch Svätý spôsobuje, že vojde aj do ich srdca.
Keď si myslíš, že nemáš dôvod zúčastniť sa svätých misií, lebo napríklad nemôžeš pristupovať k sviatosti zmierenia, aj tak neváhaj a príď. I pre teba je miesto v Cirkvi – i ty do nej patríš. Ak máš prekážky k pristupovaniu k sviatosti zmierenia, môžeš sa zúčastniť duchovného rozhovoru a popremýšľať nad tým, ako prehĺbiť, či napraviť svoj vzťah s Bohom.
Ako sa ľudové misie môžu uskutočniť aj vo vašej farnosti?
Prichádzame na pozvanie miestneho duchovného otca. Ten nás oslovi a potom spoločne pripravujeme program misii. Ponúkame svoje služby vo forme ľudových misií (trvajú 8 dní) alebo duchovných obnov (trvajú 4 dni). Obnova sa koná väčšinou rok po misiách. Misie začíname vždy v nedeľu a končíme na ďalšiu nedeľu.
Tieto požehnané chvíle sú pozvaním zažiť nádherné stretnutie so živým Kristom, ktorý nás neprestáva hľadať a neustále volá: „Adam, kde si?“ „Zachej, dnes chcem zostať v tvojom dome.“ „Žena, odpúšťajú sa ti mnohé hriechy, choď a viac nehreš.“
Modlitba za farské misie
„Veľký Bože, Ty neustále oživuješ a obnovuješ svoj ľud a zahŕňaš ho darmi svojej milosti, daruj otvorené srdce všetkým ľuďom našej farnosti a celého mesta, aby sme počúvali Tvoj hlas. Na príhovor svätého (spomenie sa patrón kostola), daj nám ducha pokánia a obrátenia, aby sme dokázali zanechať starý a hriešny spôsob života a začali žiť nový život v Kristovi. Zošli dary Ducha Svätého na misionárov, ktorí naše farské misie budú viesť, aj na každého z nás, aby sme sa na ne dobre pripravili a využili ich na svoje osobné posvätenie. Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k Tebe utiekame. Amen.
Ak máte záujem o túto skúsenosť viery prežitej v spoločenstve farnosti, môžete nás kontaktovať:
Koordinátor ľudových misii:
P. Ján Kušnír SVD
Telefonický kontakt: +421 903 809 605
alebo:
Misijný dom Matky Božej
Kalvária 715/3
949 01 Nitra
Boh už vyšiel do našich ulíc a hľadá ma. Nechám sa Mu nájsť alebo sa pred Ním skryjem a budem sa tváriť, že Mu na mne nezáleží?
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 16-17)
Príbeh dievčatka, ktoré žilo v jednom veľkom meste v Indii: Jej malý braček zomieral na rakovinový nádor na mozgu. Rodičia urobili všetko pre to, aby ho zachránili. Raz, keď sa vrátili z procedúr, ktoré sa vždy končili neúspechom, unavený otec povedal manželke: „Vieš, miláčik, myslím, že je koniec. Skúsili sme všetko a sme na mizine. Možno by ho zachránila drahá operácia, ale to si nemôžeme dovoliť…“ Pristúpil k svojej manželke a zo zastretým hlasom pokračoval: „Áno, je koniec, veď to vieš. Mohol by ho zachrániť už iba zázrak.“ Malé dievčatko pozorne počúvalo v kútiku rozhovor medzi otcom a mamkou. Vedela, že hovoria o jej bračekovi. „Iba zázrak by ho mohol zachrániť.“ Zapamätala si tieto slová a potichu sa vytratila z izby. Vzala pokladničku, ktorú mala schovanú, vysypala mince a starostlivo ich spočítala: dolár a jedenásť centov. Zatvorila malú škatuľku, vložila si ju do vrecka a nenápadne vyšla z domu. Išla do najbližšej lekárne. Keď bola na rade, naklonila sa k okienku a pred lekárnikom vysypala svoje mince. „Čo potrebuješ, maličká?“ „Je to pre môjho bračeka, Ondrejka, ujo lekárnik. Je veľmi chorý a ja som mu prišla kúpiť zázrak.“ „Ale, čo to vravíš?“ – čuduje sa lekárnik. Dieťa pokračovalo ďalej: „Volá sa Ondrej a v hlave mu rastie veľká guča. Ocko povedal, že mu pomôže iba zázrak.“ Lekárnik odpovedal so súcitom: „Vieš, maličká, mi tu nepredávame zázraky…“ V lekárni bol aj jeden muž, ktorý si vypočul tento rozhovor. Pristúpil k dievčatku, ktoré zbieralo svoje mince a plakalo. „Prečo plačeš, dievčatko, čo sa ti prihodilo?“ „Pán lekárnik mi nechce predať zázrak. Je to pre môjho bračeka , ktorý je veľmi chorý. Mama povedala, že potrebuje operáciu, ale ocko povedal, že na to nemáme peniaze a že ho zachráni už iba zázrak. Preto som priniesla všetko, čo mám.“ „Koľko máš peniažkov?“ „Dolár a jedenásť centov.“ Muž odpovedal s úsmevom: „Dobre. Vieš, dolár a jedenásť centov, to je presná cena za zázrak, ktorý potrebuje tvoj braček!“ Do jednej ruky vzal peniaze a druhou rukou jemne chytil dievčatko za ruku: „Zaveď ma domov, pozriem sa na tvojho bračeka.“ Ten muž bol známy mozgový chirurg Carlton Armstrong. Operoval Ondrejka a ten sa mohol za niekoľko týždňov domov vrátiť zdravý.
To mohla urobiť len Božia láska, ktorá dokázala tak odpúšťajúco a trpezlivo milovať. Takejto milosrdnej lásky sa nám dostalo v Ježišovi Kristovi. O ňom prorok Izaiáš napísal: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí.“. Nebeský Otec ho poslal zachraňovať choré duše a kriesiť mŕtve duše.
V podobenstve o neplodnom figovníku hovorí, ako vie čakať na obrátenie hriešnika. Pán čaká. Nevieme, koľko čakal na ženu – hriešnicu, ale iste dlho, až sa dočkal a mohol o nej povedať: Veľa sa jej odpúšťa! Dlhé roky čakal aj na Šavla. Koľko kresťanov mal tento prihorlivý mladý farizej na svedomí? Až ho konečne oslovil: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Potom sa sám dal dlhé roky mučiť od Kristových nepriateľov a nakoniec aj umučiť za Krista. Lotra na kríži čakal Ježiš celý život. Trpezlivo, zhovievavo, hoci sám uznal, že je lotrom a že si zaslúži takú hroznú smrť na kríži. Nakoniec však počul milosrdné slová: „Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 43).
A čo sv. Augustín? Sám sa priznáva, že od detstva bol nedobrý: „Ďaleko od teba som zašiel a blúdil, Bože môj…“. Ale Spasiteľ trpezlivo čakal na jeho obrátenie. Kristova láska je veľká.
Otázky na zamyslenie:
Hriech nie je iba odmietnutím Boha a jeho plánu pre nás, ale aj nástrojom našej bolesti a deštrukcie života
„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (Jn 1, 8 – 10)
Vojak, slúžiaci v Indonézii, si kúpil na trhu opicu. Bol totiž sám a chcel mať nejakého spoločníka v živote, s ktorým by mu bolo veselšie. Keď si ju vzal na ruky a začal sa s ňou hrať, spozoroval, že je akási šteklivá, či skôr precitlivená na dotyk v oblasti pásu. Najskôr tomu nevenoval pozornosť, no však čím dlhšie sa s ňou hral, začalo mu byť jasné, že to nie je iba šteklivosť, ale skôr reakcia na bolesť. To ho viedlo k tomu, aby preskúmal, čo tam je. Ako rozhrnul srsť, ihneď zbadal na koži odreninu. Keď rozhrnul ešte viac, objavil tenký drôt omotaný okolo celého pása úbohého zvieraťa. Bol úplne napnutý a bolo vidieť ako sa zarezáva do kože. Nevedel odkiaľ sa tam drôt dostal, ale jedno bolo isté. Keď bola opica ešte malá, ktosi ju omotal okolo pása drôtom a nikdy viac ho už neodstránil. Ako opica rástla, drôt sa stále viac a viac zarezával do jej tela. Večer sa pripravil na malý zákrok. Jemne ostrihal srsť okolo miesta drôtu a potom veľmi opatrne preštikol kliešťami drôt. Stiahnutá koža sa začala pomaly narovnávať a bolo vidieť, akoby záchvev úľavy prešiel po celom tele zvieraťa. Krátko po tomto chirurgickom zákroku opica ešte stále ležala na stole, pokojná, a trpezlivo pozerala svojimi užasnutými očami na svojho osloboditeľa. Chvíľu len tak nehybne ležala, akoby nechcela veriť, že je už po tom. Potom zrazu vyskočila, skočila na zem, a zas hore na stôl, až nakoniec sa zavesila vojakovi na krk, škriekajúc čosi nezrozumiteľné. Vojak cítil túto jej neopísateľnú radosť, a vidiac ju ako sa ku nemu túli, si uvedomil, že malá opica robí to, čo robila, keď bola malá a cítila radosť. Zavesila sa na krk svojej mame a pevne sa ku nej pritúlila.
Svet zmenil pohľad na hriech. Mnohí výrobcovia týmto pojmom doslova ochucujú a ozdobujú svoje výrobky a reklamy, aby boli príťažlivejšie. Žartuje sa o ňom, akoby bol tou najnevinnejšou vecou na svete. Zdá sa, že súčasný človek sa už hriechu nebojí. Má strach zo znečistenia ovzdušia, z cholesterolu, zo zákerných chorôb tela, z teroristov, z vojen, ale hriech preňho stratil niekdajšie nebezpečenstvo.
Prieskum verejnej mienky o tom, čo ľudia považujú za hriech, by nás asi vydesil, pretože dnes je relatívne všetko, teda aj hriech. Argumentácia „a čo je na tom zlé?” má magickú silu rozptýliť akékoľvek výčitky svedomia. A keď sa už predsa len pripustí nejaké zlyhanie, radšej sa hovorí o chybe, lebo „mýliť sa je ľudské”.
Čo je vlastne hriech? Hriech je obrátiť sa Bohu chrbtom, odmietnuť to, k čomu nás pozýva, a robiť si po svojom. Je to útek od toho, pre čo sme stvorení – je to útek od Lásky.
Človek nehreší pre hrešenie, ale preto, že chce získať čosi viac. Dobrovoľne si nikdy nevyberáme niečo, čo by sa nám nepáčilo, čo by nás nepriťahovalo, čo by nám nesľubovalo zlepšenie momentálnej situácie. Bohu sa obraciame chrbtom práve preto, lebo si myslíme, že inde dostaneme viac, ako nám ponúka On. Hriech vždy priťahuje, okúzľuje. Je to osvedčená a inteligentná taktika diabla. Sľubuje niečo na prvý pohľad dobré, ale potom sľub nejako prekrúti a vezme nám aj to, čo sme mali. Hriech teda znamená naletieť na príťažlivé klamstvo.
Veľa ľudí stráca vieru len z toho dôvodu, lebo žije v hriechu.
Čím menej vnímajú ľudia svoje hriechy, tým zvedavejší sú na cudzie. Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. Keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť. (sv. Augustín)
Otázky na zamyslenie:
Hriech je ako vírus – môže skoliť aj toho najsilnejšieho človeka.
Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. (Gal 5, 18 – 23)
Istý muž je šťastne zosobášený. Je spokojný so svojou prácou ako stredoškolský profesor a zarába pekné peniaze. Štvrť, v ktorej žije, je slušná a jeho deti navštevujú dobré školy. Má mnoho známych. Skrátka, dieťa šťasteny.
Vtom dostane pozvanie na stretávku po 20 rokoch od skončenia školy. Rozhodne sa, že pôjde. Je zvedavý, ako sa vodí jeho spolužiakom.
Na stretnutí zistí, že mnoho jeho bývalých spolužiakov zarába omnoho viac, než zarába on. Ich zamestnania sa zdajú byť vzrušujúcejšie než je jeho. Žijú v bohatých mestských štvrtiach. Ich deti navštevujú výberové súkromné školy. Navyše, mnohí z jeho spolužiakov si zobrali za manželky ženy, ktoré sú vzdelanejšie, ba i príťažlivejšie, než tá jeho. Jasne povedané, veľké množstvo jeho bývalých spolužiakov dosiahli vyšší spoločenský, ekonomický a profesionálny status, než on.
Ako sa tento náš profesor asi cítil, keď sa po víkendovej stretávke vrátil domov? Menejcenný. Trýznený pocitom zlyhania. Mrzutý voči svojej žene. Kritický voči vzdelaniu, ktoré dostávajú jeho deti. Nespokojný s jednotvárnosťou jeho práce s priemernou mzdou, ktorú zarába. Čo sa vlastne počas víkendu stalo? Zmenilo sa v skutočnosti niečo v profesorovom živote počas tých troch dní? Je jeho žena škaredšia? Znížili mu plat? Zhoršilo sa niečo na kvalite vyučovania v školách, ktorú navštevovali jeho deti?
V skutočnosti, objektívne sa v jeho živote v tento pondelok nezmenilo nič. Čo sa ale predsa zmenilo je nový pohľad, ktorý má profesor na seba samého. Závisť voči jeho bývalým spolužiakom sa pre neho stala zdrojom psychickej bolesti, ktorá silne ovplyvňuje to, ako sa cíti v súvislosti s mnohými vecami. Otázka však znie: prečo vlastne závidí?
Závisť iba berie. Nikdy sa nenasýti duša závistlivého človeka. Závistlivé oko vidí v cudzom dobre vlastné zlo. Kto z nás kresťanov už nesľúbil, že viac nikoho nebude odsudzovať, alebo že nikomu nebude závidieť? Kto z nás dodržal svoj sľub? Všetci fungujeme po starom. So svojimi vášňami žijeme desať, dvadsať, päťdesiat rokov a tvrdíme, že sme dobrí kresťania. Ale nič sa v našich životoch nezmenilo, akí sme boli, takí sme aj ostali. Obrátili sme naruby sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti.
Pýchu sme nazvali zdravým sebavedomím, lakomstvo zákonom ekonomiky, smilstvo zdravým biologickým inštinktom, nestriedmosť vyššou životnou úrovňou, surovú závisť a nenávisť bojom o spravodlivosť a politickú slobodu, hnev rozhorčením nad názormi druhých, a lenivosť sme nazvali filozofickým postojom.
Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov. (sv. Izák Sýrsky)
Otázky na zamyslenie:
Ak odpustíš jednému, oslobodíš dvoch. Odpustiť a zabudnúť je lepšie, ako nezabudnúť a opustiť.
„Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?” (Mt 18, 33).
Taliansky spisovateľ Carlo Carretto píše, že černošské deti v Amerike sa dnes učia naspamäť z katechizmu svojho veľkého učiteľa Martina Kinga, túto udalosť: Bolo predpoludním a bolo veľmi horúco. Malý černoch, ktorý sa volal Tom, sa ponáhľal zo školy do tlačiarne, aby odtiaľ odniesol veľký balík novín a doručil ich roznášačom prv, než príde domov na obed. Za túto službu si zarobil pár dolárov. V tento horúci deň Tom niesol balík na pleciach, ale ho veľmi bolel žalúdok a potreboval sa zastaviť na ukrytom miestečku, aby sa mu uľavilo. Išiel vedľa miestečka, kde videl nápis: „Iba pre bielych.“ Tom mal strach vstúpiť dnu. Bál sa, že ho tam nachytá dajaký biely Jim. Ale keď videl, že ulica je prázdna, vbehol dnu. Po malej chvíli začul blížiace sa kroky. Cítil sa ako stratený. Pomyslel si: „Jim príde a zrazí ma a budem lízať zem. Ale až budem mať dosť síl, utečiem a na ulici nájdem kameň a hodím ho do Jima a rodičom doma rozpoviem, ako som sa pomstil za násilie.“ Ale katechizmus pokračuje: „Nie tak Tom, môžeš urobiť aj niečo iné, keď ťa Jim zrazí. Toto iné ti kladiem na srdce ja, dr. Martin King, v mene našej revolúcie, ktorá má základ v láske. Vstaneš zo zeme. Špinavý, dokopaný. A v tom blate a zašpinení seba a celého sveta sa usiluj zbadať krv Ježiša Krista. A v Ježišovej krvi sa usiluj po- myslieť si, že Jim je surový, ale nevedomý. Nevie, čo robí. Odpusti mu, Tom, v mene Ježiša Krista. Spoločnosť, ktorú my chceme vybudovať, potrebuje takéto činy ako cement. Zajtra budeš žiť spolu s Jimom. On ťa pochopí zajtra, ak ho ty pochopíš dnes. Ty, Tom, buduj svoj zajtrajšok silou lásky!
Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme sa ocitli vo väzení vlastných vnútorných zranení. Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa, odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil … a jeho ranami sme uzdravení” (Iz 53, 4 – 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu – Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie” a „pokánie”.
Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu.
Málo odpustíš – málo bude i tebe odpustené, mnoho odpustíš – mnoho i tebe bude odpustené… Odpustíš z celého srdca? Tak i Boh tebe odpustí. Ak odpustíš nepriateľovi, možno ho zmeníš na priateľa. Tak isto bude postupovať Boh s tebou. Čím viac niekto zhrešil proti nám, tým viac sa máme ponáhľať k zmiereniu sa s ním, pretože zmierenie sa s ním spôsobí odpustenie ešte väčšieho počtu našich hriechov. (sv. Ján Zlatoústy)
Otázky na zamyslenie:
Ťažko je vracať sa domov tomu, kto nepozná svojho otca.
Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. (Lk 15, 11 – 32)
Myslela som si, že som dobrá katolíčka, aj keď nechodím na nedeľnú omšu, nemodlím sa v kostole a nechodím ku sviatostiam. Myslela som si, že dobre katolícky žijem, až kým som sa nestretla s Lauren. Obidve sme boli učiteľky v katolíckej škole. Zo začiatku som si o nej myslela, že je čudná. Hovorila mi príbehy o svätých a ja som sa jej pýtala: „Ako vieš, že tento príbeh je pravdivý?“ Nazývala ma „kaviarenskou katolíčkou“, ženou, ktorá dodržiava len tie cirkevné predpisy, ktoré jej vyhovujú. Bola som tehotná a nechcela som zo svojho dieťaťa vychovať „kaviarenského katolíka“. Rozhodla som sa preto, že pôjdem na svätú spoveď. Bolo to pre mňa nesmierne ťažké, lebo otcova výchova sa vo mne bila s tým, čo som sa naučila u Lauren. Urobila som si zoznam svojich hriechov a žasla som, aký je dlhý. Bola som zronená a taká nervózna, až som sa triasla. Lauren ma zaviedla k otcovi Patovi. Bol veľmi milý. Jeho prvá veta: „Začnime modlitbou“, ma úplne upokojila. Prečítala som svoj zoznam a on trpezlivo počúval. Všetko som priznala. Nevyzeral, že je zo mňa sklamaný, nepovedal mi, že som zlý človek, nenazval ma hriešnicou, ani mi nepovedal, že pre mňa niet viac miesta v Katolíckej cirkvi. Povedal mi, že Boh ma miluje a chcel ma mať „bližšie pri sebe“. Odvtedy chodievame na spoveď aj ja, aj môj manžel, aj moje deti. Viem, že môj život sa v ten deň zmenil. Už nie som „kaviarenská katolíčka“ a zatiaľ som nezbadala, že by to hrozilo mojim deťom. Som Pánu Bohu vďačná za to, že v Katolíckej cirkvi nebola zrušená svätá spoveď.
Na príbehu o márnotratnom synovi môžeme pozorovať jednu z udivujúcich podôb Božej lásky. Napriek tomu, že človek pred Bohom uteká, Boh človeka neopúšťa. Nenechá ho v jeho biede, ktorú si sám zavinil. Boh sa nevzdáva. Príbeh o márnotratnom synovi je príbehom o mne, o tebe, o každom jednom z nás. Každý z nás má za sebou svoje úteky od Boha, od Božej lásky. Každá naša cesta vyznania hriechov a pokánia je návratom do otcovho domu.
Keď človek urobí skutok, ktorý je v rozpore s jeho svedomím, pocíti vinu. V tej chvíli má dve možnosti. Buď vinu skryje vo svojom vnútri, alebo ju vyzná. Zmierenie s hriechom a teda aj so zlým konaním, vyvoláva pomalé tvrdnutie srdca. Tak ako alkohol spôsobuje tvrdnutie pečene. Ak tvrdne pečeň, trpí len postihnutý. Ak človeku tvrdne srdce, tak trpia aj ľudia okolo neho a on to pocíti ako posledný. Ježiš Kristus si bol vedomý, že človek sa potrebuje od hriechu oslobodiť. Preto prišiel, aby zomrel za naše hriechy a ustanovil sviatosť zmierenia. Ľudia, ktorí zahodili spoveď, pocítili, že potrebujú niekoho, kto im ju nahradí. Ak povieš svoju minulosť psychiatrovi, napíše ti tabletky na spanie. Ak povieš svoju minulosť psychológovi, naučí ťa, ako na ňu zabudnúť. Ak povieš svoju minulosť kňazovi – vložíš ju Ježišovi do rúk a On ju uzdraví.
To, čo ma zväzuje, sú moje slabosti, moja neschopnosť prekonať to, čo ma ubíja, jednoducho – môj hriech. Nie vždy je ľahké sa k nemu priznať. Bolesť vyznania hriechu však nie je nič v porovnaní s bolesťou, ktorú spôsobuje hriech, ktorý nás spútava a zväzuje. Hriech sa nedá „odrobiť“- vrátiť všetko naspäť, čiže chcieť, aby sa to vôbec nestalo. Hriech sa však dá odpustiť. Z odpustenia plynie nová sila k radosti a k láske.
Otázky na zamyslenie:
Všetci počítame s gravitáciou, ale nie všetci počítame s Kristom
On (Kristus) je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti. Všetko je stvorené pre neho a skrze neho (Kol 1, 15-16). Boh si predsavzal zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1, 10).
Boh stvoril nebo a zem a všetko v nich. A, ako dnes už vieme, všetko toto stvoril za pomoci svojich slov, lebo slová sú moc. „Nech sa stane“, prehlásil Boh a stalo sa. A všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Spomedzi svojich stvorení bol Boh zvlášť hrdý na muža a ženu, pretože do nich vdýchol časť seba samého, svoj dych, svojho ducha. Lenže diabol bol žiarlivý a nahnevaný. A tak jedného dňa, keď sa Boh znova tešil z muža a ženy, diabol čírou náhodou kráčal opodiaľ. Priblížil sa k Bohu a pýta sa ho, čo na týchto dvoch stvoreniach – mužovi a žene – najviac obdivuje. Keď Boh otvoril svoje ústa, aby mu odpovedal, diabol úskočne priskočil k nemu a do úst mu vložil nejaký predmet, ktorý spôsobil, že Boh nemohol pohnúť jazykom a tak Boh nemohol prehovoriť. A nakoľko Boh tvorí iba slovami, diabol sputnal jeho tvorivú moc. Diabol sa z toho veľmi tešil. Jeho cesta k mužovi a žene bola naplno voľná. Mohol si s nimi robiť, čo chcel. Občas sa vrátil naspäť k Bohu, aby sa mu vysmieval. Jedného dňa Boh na jeho výsmech náhle odpovedal. Samozrejme posunkom, ako inak, keď jazyk mal zviazaný. Totiž pozdvihol jeden prst svojej ruky. „Jeden?“ pýta sa diabol. „Snažíš sa mi povedať, že by si chcel povedať iba jedno slovo? Je to tak?“ „Áno“, prikyvuje Boh, a prosiac ho zároveň svojim spýtavým pohľadom a gestami rúk. Sebavedomý diabol si hovorí: „Nemyslím si, že aj keď je Bohom, že by jedným slovom mohol vykonať nejakú veľkú škodu. OK. Nech teda povie to jedno slovo.“ A tak diabol uvoľnil puto z Božieho jazyka. A Boh vyriekol svoje jediné slovo pošepky. Vyriekol ho pre muža a ženu a toto slovo im prinieslo veľkú radosť. Bolo to slovo, ktoré dalo dohromady všetku lásku, odpustenie a tvorivosť, ktorú Boh zhromažďoval vo svojom srdci počas času svojho mlčania. A slovo, ktoré vyslovil znelo: Ježiš.
Ježiš sa predstavuje ako identifikácia s Otcom. „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ On a Otec sú jedno. On je viditeľný obraz neviditeľného Boha. Na Bohu nie je nič viac, než je na Ježišovi. Ježiš je kompletným a konečným zjavením Otca.
Ježiš to vysvetľuje slovami: „Ja som cesta, pravda a život. Ak je tu nejaká kompletná Pravda, ak je tu dokonalá a neomylná Cesta a ak je tu plnohodnotný nejaký Život, potom touto cestou, pravdou a životom som ja. Nie som len jedna z mnohých ciest, jedna z mnohých právd, a jeden z mnohých životov, ale jediná cesta, pravda, život.“
Toto je dôležité vedieť. Mnohí z nás totiž ako keby verili, že príde ešte nejaké iné zjavenie od Boha. Ako keby im Ježiš nestačil. V Ježišovi sme dostali všetko. Nič nové už nejestvuje. Nič viac nám Boh už povedať nevie. Ježiš je centrom dejín, kľúčom k pochopeniu všetkého. Ježiš je centrom našej viery. V slove Ježiš je povedané všetko. Je tam prítomný celý Boh. Kiež nás vedie k tomu, aby sme ho urobili centrom svojho osobného života.
Otázky na zamyslenie:
Veľa ľudí sa radšej nechá vodiť za nos, ako do Cirkvi.
«Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.» (Ef 5,25-26)
Donedávna som si myslel, že Cirkev, to je pápež, biskupi a kňazi. Cítil som sa ako poddaný a nie ako spoluzodpovedný. Odtiaľ pochádzala moja neradostná účasť v Cirkvi a túžba po jej kritike. Správny pohľad do spoločenského charakteru Cirkvi zmenil tento môj postoj. Cirkev nestojí nado mnou. Ja som v nej. Som jej súčasťou, živou bunkou, ktorá spolu buduje telo Kristovo. Moja osobná náboženská snaha oživuje moje zlyhanie, poškodzujúce a oslabujúce celý organizmus. Úloha Cirkvi je mojou úlohou. Cirkev je zodpovedná za to, aby pokračovala na zemi v diele Kristovom. Na tejto úlohe nesie zodpovednosť každý člen Cirkvi. Aj ja som teda zodpovedný za to, či Božia vláda vo svete nájde uplatnenie. Musím i ja pracovať na tom, aby Kristovo radostné posolstvo prišlo k ľuďom. Treba sa mi živo zaujímať o liturgiu a brať na nej aktívnu účasť. Cez ňu hovorí Kristus svetu, žehná a posväcuje ho. Cieľ Cirkvi je aj mojou budúcnosťou. Ako člen pozemskej Božej ríše získavam aj občianske právo v dokonalom Kráľovstve Božom. Ako živá bunka v mystickom tele mám podiel na večnej sláve Kristovej. I keď v pozemskom živote Kristovom musíme ísť krížovou cestou, vieme určite, že príde deň vzkriesenia. Prežiť to „čo je Cirkev” možno len vtedy, ak sa aktívne zúčastním jej života a práce. Účasťou na liturgicko – sviatostnom živote, skutkami bratskej lásky, spoluprácou a starostlivosťou v spoločenstve a pre spoločenstvo ľudu Božieho. Tak sa pestuje v dušiach cirkevné cítenie.
Medzi obrazmi, ktoré si zvolil II. vatikánsky koncil na lepšie priblíženie podstaty Cirkvi, nachádzame obraz „matky“. Je to jeden z najpoužívanejších obrazov u cirkevných Otcov.
1. Matka predovšetkým dáva zrod životu, nosí dieťa po deväť mesiacov vo svojom lone a potom ho otvára pre život, keď ho rodí. Takáto je Cirkev: rodí nás vo viere účinkovaním Ducha Svätého, ktorý ju robí plodnou.
V bazilike sv. Jána v Lateráne, pri krstiteľnici, je latinský nápis, ktorý hovorí toto: „Tu sa rodí ľud božieho pokolenia, splodený Duchom Svätým, ktorý tieto vody robí plodnými. Matka Cirkev rodí svoje deti v týchto vlnách.“
2. Matka sa neobmedzuje na darovanie života, ale s veľkou starostlivosťou pomáha svojim deťom rásť, dáva im mlieko, kŕmi ich, učí ich ceste života, vždy ich sprevádza svojou pozornosťou, svojím spolucítením, svojou láskou, a to aj vtedy, keď sú veľké. Cirkev, ako dobrá matka, koná rovnako: sprevádza náš rast odovzdávaním Božieho slova, ktoré je svetlom, ukazujúcim cestu kresťanského života, a vysluhovaním sviatostí. Živí nás Eucharistiou, prináša nám Božie odpustenie cez sviatosť pokánia, posilňuje nás vo chvíľach choroby pomazaním chorých. Cirkev nás sprevádza v celom našom živote viery, v celom našom kresťanskom živote.
3. Cirkev, zatiaľ čo je matkou kresťanov, zatiaľ čo „tvorí“ kresťanov, je nimi tiež sama „tvorená“. Cirkev nie je niečím odlišným od nás samých, ale treba ju vidieť ako celok veriacich, ako kresťanské «my». Ja, ty, my všetci sme súčasťou Cirkvi. Sv. Hieronym písal: „Kristova Cirkev nie je niečím iným než sú duše tých, čo veria v Krista“.
Otázky na zamyslenie:
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!