V pondelok 15. januára sa v Nitre na Kalvárii konala slávnostná, spomienková svätá omša, pri ktorej si verbisti a veriaci vo vďačnosti pripomenuli 100 rokov od narodenia verbistu, Mons. Jána Bukovského SVD, bývalého apoštolského nuncia v Rumunsku a v Rusku, prvého zo Slovenska.
Ján Bukovský, rodným menom Fukna, sa narodil v roku 1924 v Cerovej. Vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova, časť formácie a štúdií absolvoval v Nitre a Vidinej, doživotné sľuby a vysviacku prijal v USA. Neskôr pôsobil na Generaláte SVD v Ríme, potom v službách Apoštolskej stolice na Štátnom sekretariáte, na oddelení pre zahraničné vzťahy s krajinami pod vplyvom Sovietskeho zväzu. V rokoch 1990–2000 pôsobil ako apoštolský nuncius v Rumunsku a v Rusku. Po zavŕšení pozemskej púte, 18. decembra 2010 v Techny, Illinois, USA, boli jeho telesné pozostatky uložené v krypte Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii.
Spomienkovej slávnosti predsedal apoštolský nuncius na Slovensku, Mons. Nicola Girasoli, spolu s koncelebrantmi, Mons. Petrom Beňom, nitrianskym pomocným biskupom a Mons. Jánom Kubošom, spišským pomocným biskupom. Na sv. omši boli účastní i viacerí rehoľní kňazi.
Spomienková slávnosť začala modlitbou pri sarkofágu Mons. Jána Bukovského, v krypte kostola, kde zostúpil hlavný celebrant, spolu s koncelebrujúcimi biskupmi a kňazmi. Po modlitbe v krypte sa slávila sv. omša v kostole. V homílii Mons. Girasoli vyzdvihol život a činnosť Mons. Jána Bukovského, ktorý bol ako misionár vždy v pohybe. I spomienková slávnosť sa konala v deň liturgickej spomienky na sv. Arnolda Janssena, zakladateľa Spoločnosti Božieho Slova.
Mons. Girasoli hovoril v homílii i o povolaní Mons. Bukovského, ktorý svoje teologické štúdiá dokončil v USA. Zveľaďoval v sebe povolanie „Ísť a ohlasovať radostnú zvesť“ podľa charizmy a inšpirácie sv. Arnolda Janssena, cestovať po celom svete a žiť svoj život pre všetkých, ktorí to potrebujú. Bol v prvom rade misionárom. Jeho misionárska duša oživovala všetku jeho prácu. Dokázal hovoriť deviatimi jazykmi. Pracoval ako poradca Generálnej rady SVD v Ríme a jeho veľké skúsenosti najmä v strednej a východnej Európe ho priviedli do služieb štátneho sekretariátu Vatikánu. „Osobne som viac krát stretol Mons. Bukovského, keď bol nunciom v Bukurešti, v Rumusnku. V tom čase som bol sekretár nunciatúry v Maďarsku. Zapôsobila na mňa jeho osobnosť. Bol som pri znovuotvorení nunciatúry po desaťročiach v Rumunsku,“ zaspomínal Mons. Girasoli. Poukázal i na to, že Mons. Bukovský dal svojmu diplomatickému životu nový rozmer otvorenosti, keďže pochádzal z rehoľnej kongregácie, ktorá je veľmi akčná. Uskutočňoval výzvu ísť von na perifériu a otvoriť dvere vtelenému Slovu.
„Keď sme tu zhromaždení dnes, a modlíme sa za jeho odpočinok, uvažujeme nielen nad jeho misionárskym a diplomatickým dielom a oceňujeme ho, nezostávame len v minulosti, ale pozeráme do budúcnosti. Modlíme sa, aby nás všetkých inšpiroval k nasledovaniu jeho príkladu neúnavného šíriteľa pokoja a aby jeho život priťahoval mladých, aby boli povolania k misionárskemu životu, v rodine a v spoločnosti, ktorú založil sv. Arnold Janssen,“ ukončil svoju homíliu Mons. Girasoli.
Po sv. omši nasledovalo agapé v jedálni Misijného domu Matky Božej, kde sa otec nuncius stretol nielen s rehoľníkmi a rehoľnými sestrami, ale i s veriacimi z Nitry a rodákmi Mons. Bukovského z Cerovej.
HOMÍLIA pri príležitosti 100. výročia narodenia J.E. Mons. Jána Bukovského.
Nitra, 15. január 2024
1. „Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ Týmito slovami proroka Izaiáša možno zhrnúť život a poslanie Mons. Jána Bukovského. Pripomíname si ho v roku stého výročia jeho narodenia, dnes, v deň spomienky na Arnolda Janssena, zakladateľa troch misionárskych kongregácií, medzi ktoré patrí aj Spoločnosť Božieho Slova.
Mons. Bukovský vstúpil do SVD v ranej mladosti a jeho misionárske povolanie ho priviedlo k dokončeniu štúdií v Spojených štátoch, aby bol pripravený uskutočniť mandát nášho Pána: ísť, ohlasovať radostnú zvesť, podľa charizmy a inšpirácie svätého Arnolda Janssena, a v celom svete sa deliť o život so všetkými, ktorí to potrebujú.
2. Mons. Bukovský oživoval všetku svoju prácu, zodpovednosť a povinnosti, s dušou misionára. Bol veľmi nadaný a vzdelaný, ovládal mnoho jazykov (hovoril plynule deviatimi jazykmi), po niekoľkých rokoch pôsobenia ako prednášajúci Svätého písma bol zvolený za člena Generálnej rady SVD, kde ako poradca cestoval po celom svete a stretával sa so svojimi spolubratmi misionármi v početných krajinách, v ktorých slúžili misionári Božieho Slova.
Jeho veľké skúsenosti a znalosti, najmä z východnej Európy, ho priviedli k práci na Štátnom sekretariáte vo Vatikáne a k tomu, aby sa stal jedným z najbližších spolupracovníkov kardinála Agostina Casaroliho, svetoznámeho
štátneho sekretára Svätej stolice, vo veľmi výnimočnom historickom okamihu, keď sa na Druhom vatikánskom koncile otvorila cesta k dialógu s celým svetom, vlastne s ľudstvom, a teda i so všetkými štátmi sveta.
3. Diplomacia kardinála Agostina Casaroliho bola zameraná na budovanie mostov. Nahradiť múry, ktoré v tom čase oddeľovali západnú a východnú Európu mostmi dialógu a mieru. Diplomacia je umenie možného, založená na spoločnom porozumení a rešpekte, pričom sa začína tým, čo spája ľudí a spoločnosť. V tejto perspektíve Mons. Bukovského mu uľahčila skutočnosť, že bol naturalizovaný ako Američan, mal potrebnú znalosť jazykov, a vykonal mnohé cesty v krajinách východnej Európy, ktoré mu otvorili cesty na možnú spoluprácu a tak prispeli k budovaniu mostov.
V skutočnosti ohlasoval dobrú zvesť a ohlasoval mier a pokoj. Čoskoro po páde socialistického režimu sa stal apoštolským nunciom v Rumunsku a potom vatikánskym zástupcom v Moskve (Rusko). Po odchode do dôchodku spolupracoval ako člen Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov a bol konzultant na Štátnom sekretariáte.
4. Osobne som sa stretol s Mons. Bukovským, keď bol apoštolským nunciom v Bukurešti (Rumunsko), v tom čase som pôsobil ako sekretár nunciatúry v Maďarsku a skutočne na mňa veľmi zapôsobila jeho osobnosť a poznatky, ako aj jeho zmysel pre humor. Kvôli veľkým rekonštrukčným prácam v dome si pamätám na jeho radostné poznámky o tom, ako bolo ťažké znovu otvoriť starý a historický dom.
Vskutku, Mons. Bukovský, dal svojmu diplomatickému životu nový rozmer otvorenosti, ktorý vychádzal z jeho misionárskeho povolania a skúseností. Pozvanie pápeža Františka vyjsť von, ísť na periférie, otvoriť dvere Slovu, boli už v minulosti uskutočňované Mons. Bukovským. Diplomatická a pastoračná misia v súčasnom svete, ak majú byť účinné, potrebujú prejsť od statického a vyčkávacieho pohľadu, k dynamickému a nadšenému hľadaniu. Byť v pohybe, kráčať spolu s ľuďmi. Byť misionárom znamená byť neustále v pohybe.
5. Svätý Pavol nás v druhom čítaní učí, že všetci sme zakorenení v láske a pastoračným poslaním Cirkvi je ukázať svetu, aká široká, dlhá a hlboká je Božia láska. Láska, ktorá prevyšuje každé poznanie. Poslanie Cirkvi, naše poslanie,
je misia lásky. Pápež František trvá na tom, že naozaj musíme podporovať univerzálne bratstvo, pretože keď sa staneme bratmi, môžeme si skutočne pomáhať a zachraňovať sa navzájom.
V evanjeliu nám bol zvestovaný začiatok Jánovho evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Misionári Božieho Slova, na príhovor svätého Arnolda Janssena, prinášajú a ohlasujú Božie Slovo svetu, s láskou, zdieľaním… a Mons. Bukovský ako člen SVD bol skvelým príkladom misionára a diplomata, ktorý slúžil Cirkvi a otváral nové cesty k dialógu a pokoju.
6. Drahí bratia a sestry „Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, …“ Spomínajúc dnes na Mons. Bukovského, modlíme sa za jeho večný odpočinok, a nie len uvažujme a oceňujme jeho veľkú misionársku a diplomatickú prácu, ktorú vykonal, nie len zostávajme a rozjímajme nad minulosťou, ale modlíme sa, aby nás všetkých inšpiroval, aby sme nasledovali jeho príklad neúnavného budovateľa mieru a aby jeho život mohol priťahovať a motivovať mladých mužov a ženy, aby odpovedali na volanie Boha, nové povolania pre misijný život rodiny a Spoločnosti, založenej sv. Arnoldom Janssenom. Amen.
Mons. Ján Bukovský SVD
(18.1.1924 – 18.12.2010)
Arcibiskup Ján Bukovský – rodným priezviskom Fukna (zmenil si ho po príchode do Spojených štátov) – sa narodil 18. januára 1924 v Cerovej-Lieskovej na Záhorí, rodičom Martinovi a Kataríne, ktorí mali v manželstve, i so synom Jánom, dovedna šesť detí (dvoch synov a štyri dcéry). Základnú školu navštevoval Ján Fukna v rodnej obci.
V roku 1939, ako 15-ročný vstúpil do misijnej rehole Spoločnosti Božieho Slova v Nitre. Stredoškolské štúdium zavŕšil v roku 1945 maturitou v Bratislave. V tom čase ukončil i noviciát, ktorý si vykonával od roku 1943 v Nitre, v Misijnom dome sv. Svorada na Zobore. Na jeseň zložil svoje prvé rehoľné sľuby. V ďalšej formácii a štúdiách pokračoval vo Vidinej pri Lučenci, v Misijnom dome Božského Srdca, kde rehoľníci verbisti absolvovali štyri semestre filozofie. Po ich úspešnom ukončení nasledovalo štúdium teológie, prevažne v zahraničí, najčastejšie v Ríme. Ján Fukna požiadal o možnosť štúdia v Spojených štátoch, v Techny.
Na jeseň 1947 vycestoval do Spojených štátov, kde nastúpil na jazykový kurz a po ňom na štúdium filozofie a teológie. Československé úrady mu po roku odmietli predĺžiť platnosť pasu i víz a požadovali jeho návrat. Ján Bukovský to odmietol a ostal v Štátoch. Jeho pas bol anulovaný a on zostal bez štátnej príslušnosti. V Techny zložil svoje doživotné rehoľné sľuby (r. 1949) a prijal kňazské svätenie 3. decembra 1950. Už ako kňaz pokračoval v ďalších štúdiách – vo Washingtone (Katolícka univerzita, r. 1950 – 52) i Ríme (Pápežský biblický ústav – Biblicum, r. 1954 – 56), štúdiom biblistiky. Oboje ukončil získaním licenciátu. V obdobiach medzi štúdiami i po nich prednášal v Techny na vysokej škole spolubratom – študentom Sv. Písmo.
Na Vianoce roku 1963 sa mu podarilo navštíviť Slovensko, rodinu. Zo strany štátnych úradov sa však nestretol s milým prijatím. Nedostal ani štátny súhlas na odslúženie svojej primičnej omše v rodisku. Primície nakoniec „slávil“, no len pri bočnom oltári počas sv. omše miestneho kňaza.
Ako uvádza P. Bukovský vo svojich spomienkach (Spomienky spoločníka, Nitra 2006), od chvíle, čo mal možnosť spoznať situáciu a podmienky slovenskej, resp. československej Cirkvi, myšlienka na pomoc rodákom ho neopúšťala.
V roku 1967 bol menovaný za rektora školy, na ktorej prednášal. Nebol ním však dlho. Od roku 1968 sa presunul na Generalát do Ríma a vykonával funkciu generálneho radcu a admonitora Spoločnosti Božieho Slova. Generálnym predstaveným bol v tom čase P. John Musinsky SVD, Američan, avšak slovenského pôvodu. Počas funkčného obdobia v Generálnej rade mal P. Bukovský okrem iného za úlohu i udržiavanie kontaktu a návštevu – vizitáciu spolubratov misionárov v Anglicku, Írsku, USA, Kanade, Ghane, Japonsku, na Taiwane, či Filipínach.
Už koncom šesťdesiatych rokov občasne vypomáhal ako tlmočník pri rokovaniach Štátneho sekretariátu s komunistickými krajinami strednej a východnej Európy. Od roku 1972 pôsobil priamo na Štátnom sekretariáte Vatikánu, spočiatku ako tlmočník, neskôr už ako riadny člen skupiny, ktorá viedla rokovania. Predstaviteľom a vedúcim skupiny (oddelenia) bol kardinál Agostino Casaroli.
V rokoch 1972 až 1990, keď P. Bukovský pracoval na sekretariáte, absolvoval, ako jeden z predstaviteľov vtedajšej „Ostpolitik,“ desiatky ciest do Bulharska, Maďarska, Rumunska, Albánska, Poľska, či Československa. Časť z nich vykonal sám. Agendou ciest bola predovšetkým snaha o uvoľnenie situácie a pomerov v komunistických krajinách, kde bola Cirkev značne či dokonca úplne obmedzovaná vo svojej činnosti. To zahŕňalo, okrem iného, i snahu o úpravu právnych noriem štátov a menovanie nových biskupov na uprázdnené stolce. Nemenej dôležitá bola i snaha o „odtrhnutie“ kňazov, či biskupov, spod naviazanosti na štátnu moc.
Po páde komunizmu už nebolo potrebné viesť rokovania na diaľku. Bolo potrebné prísť do krajiny, viesť priame rokovania s predstaviteľmi štátu a zastupovať v krajine Svätého Otca. Preto bol 18. augusta 1990 P. Bukovský menovaný za nuncia do Rumunska. Súčasťou menovania bolo i menovanie za arcibiskupa a zároveň titulárneho arcibiskupa Tabaltského. Biskupské svätenie prijal 13. októbra 1990 v Bazilike sv. Petra v Ríme z rúk kardinála Casaroliho. Arcibiskup Bukovský sa takto stal prvým nunciom, ktorý sa narodil na Slovensku.
Po štyroch rokoch činnosti v Rumunsku bol 20. decembra 1994 arcibiskup Bukovský menovaný za nuncia do Ruska, kde pôsobil do 14. februára 2000.
Ako emeritný apoštolský nuncius žil v Misijnom dome St. Gabriel v Mödlingu pri Viedni. V roku 2005 odišiel na dôchodok do Techny, na miesto, kde zložil doživotné sľuby a prijal kňazské svätenie. Ešte počas pobytu v Mödlingu bol Mons. Ján Bukovský v roku 2002 menovaný pápežom Jánom Pavlom II. za člena Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov a za konzultanta sekcie Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.
Arcibiskup Ján Bukovský veľmi túžil v roku 2010 ešte raz navštíviť Slovensko. Chystal sa osláviť 60. výročie kňazskej, 20. výročie biskupskej vysviacky a taktiež udeliť sviatosť kňazstva trom kandidátom – spolubratom zo Slovenska. Pre zhoršený zdravotný stav mu to už nebolo dopriate. Spoločenstvo spolubratov v Techny sa stalo miestom, odkiaľ si ho Všemohúci Pán povolal k sebe do večnosti. Arcibiskup Ján Bukovský zomrel vo veku 86 rokov 18. decembra 2010 o 7.00 miestneho času v misijnom dome v Techny, štát Illinois, v USA.
V kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii sa 3. januára 2011 konali pohrebné obrady a telesné pozostatky Mons. Jána Bukovského boli uložené do krypty spomínaného kostola.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
