KRISTOVO MILOSRDENSTVO JE VEČNÉ

Podcast:

Veľká noc je vrcholom Božej lásky k človeku, zjavením nekonečného milosrdenstva. Kristus, Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý, otvára pred nami bránu života. Z jeho prebodnutého boku vyviera prameň odpustenia, svetlo, ktoré presvecuje aj najväčšiu temnotu. V Jeho milosrdenstve nachádzame odpoveď na všetky naše túžby i rany.

Keď sa v týchto dňoch s pokorným srdcom skláname pred tajomstvom prázdneho hrobu, pripomeňme si slová Simeona Nového Teológa, byzantského mnícha a duchovného autora zo začiatku 11. storočia, ktorý hovorí: „Veľká je moja nevďačnosť, Pane!“ (Inni 25,87). Práve v našej slabosti sa ešte viac ukazuje veľkosť Božej lásky: On k nám stále vystiera svoju ruku, aby nás pozdvihol a zachránil.

Simeon vo svojich modlitbách úprimne vyznáva: „Aké slovo by som mohol vysloviť ja, ktorý som tak hriešny…?“ (Inni 111). A predsa, práve v pokornom priznaní vlastnej biedy sa otvára priestor pre Božie milosrdenstvo. Preto Simeon s dôverou volá: „Chráň ma svojou rukou, neopúšťaj ma, neukazuj mi hnev!“ (Inni 25,87). Aj my sa môžeme s nádejou pridávať k tejto modlitbe, vedomí si svojej slabosti a zároveň nekonečnej Božej vernosti.

Aj keď sa cítime slabí a nehodní, môžeme so Simeonom v pokore odovzdávať svoju dušu do Božích rúk: „Nech zverím svoju dušu do tvojich rúk, ako aj teraz som v tvojich rukách, Spasiteľu!“ (Inni 97). V Ježišových rukách, prebodnutých láskou, nachádzame bezpečie, istotu a nový začiatok.

Veľká noc nás volá, aby sme vstúpili na cestu dôvery, ktorá sa rodí z poznania, že nie sme ponechaní napospas vlastnej slabosti. Sme volaní ísť za svetlom, aj keď okolo nás vládne temnota. Simeon nás učí prosiť: „Daj aj mne kráčať, bez váhania, až do konca, v tvojom svetle a na ceste tvojich prikázaní.“ (Inni 25,87). Kristovo zmŕtvychvstanie nie je len víťazstvom nad smrťou, ale je pre nás každodenným prameňom života, ktorý obnovuje unavené srdce, posilňuje slabú vieru a vnáša nádej tam, kde by sa zdalo, že už niet nádeje. Každé srdce, ktoré túži po svetle, nachádza v Kristovi nový začiatok.

Aj v najhlbších temnotách nášho života, keď máme pocit, že sme opustení a vzdialení od Boha, zaznieva Simeonovo bolestné volanie: „Z temnôt, z ohňa, z večných múk, ó Slovo!“ (Inni 119). Je to volanie človeka, ktorý zakúsil úbohosť hriechu a hlbokú tmu vlastnej slabosti. Simeon sa priznáva, že vo svojom zápase padol znova a znova, akoby „tisíckrát zostúpil do priepasti pekla“ (Inni 111). Napriek tomu nezúfa, ale s dôverou hľadí k Bohu. Vie, že Božia láska a dobrota zostávajú verné aj v najväčšej ľudskej slabosti. Boh nás nikdy neopúšťa. Svojím milosrdenstvom nás vždy znova dvíha, vnáša svetlo do našej temnoty a vedie nás ku svetlu pravdy a pokoja.

Preto spolu so Simeonom prosíme: „Nech tvoje čisté svetlo, svetlo tvojej tváre, zakryje moje skutky a nahotu mojej duše, nech ma oblečie do slávy.“ (Inni 149). S vedomím vlastnej krehkosti a túžbou po obnove sa obraciame k Bohu, ktorý jediný môže zakryť naše slabosti a obliecť nás do svetla svojej milosti. V tvári zmŕtvychvstalého Krista spoznávame nekonečnú nežnosť Božieho milosrdenstva. Je to milosrdenstvo, ktoré nezostáva len pri slovách. Je to sila, ktorá uzdravuje naše rany, premieňa zatvrdnuté srdcia a vedie nás do večného objatia s Ním. Tam každá bolesť nachádza svoj liek a každá túžba svoje naplnenie.

Milovaný brat, milovaná sestra, Kristus vstal z mŕtvych. Jeho milosrdenstvo dnes prúdi k tebe ako rieka života, neustále, ticho a mocne. Je to rieka, ktorá nezastane pred našimi slabosťami, ale ich premieňa v prameň nádeje. Nezáleží na hĺbke tvojich rán ani na temnote tvojich pádov, lebo práve tam sa najjasnejšie ukazuje sila Božej lásky. Jeho ruky, prebodnuté z lásky, ťa túžia prijať, uzdraviť a niesť. Túžia objať tvoju dušu, očistiť ju svetlom a naplniť pokojom, ktorý svet nemôže dať. Kristus ťa volá po mene. Volá ťa z hrobu tvojej bolesti do slobody nového života.

Veľká noc je sviatkom Božej blízkosti a milosrdenstva, keď sa Boh skláňa k človeku ako milujúci Otec k svojmu dieťaťu. V tejto veľkej a svätej chvíli nás Boh prijíma nie pre naše zásluhy, ale pre nekonečnú šírku svojej lásky. Prijíma nás aj s našimi slabosťami a ranami, aby nás uzdravil a obnovil. Je to láska, ktorá nezaznamenáva naše chyby, ale stále nám otvára cestu k novému začiatku, k životu plnému svetla a nádeje.

Veľká noc nám zjavuje hlbokú pravdu: v Božích očiach nie sme definovaní ani väznení svojimi pádmi a slabosťami. Naša hodnota nespočíva v dokonalosti, ale v tom, že sme milovaní. Boh nás nevidí cez optiku našich chýb, ale pohľadom plným milosrdenstva a lásky, ktorá všetko obnovuje. Jeho svetlo neprichádza, aby nás odhalilo a zahanbilo, ale aby nás nežne pozvalo na cestu uzdravenia, na cestu pravého života v Jeho náručí.

V tomto svetle sa rodí radosť, ktorá vychádza z odpustenia, nádej, ktorá prekonáva zúfalstvo, a nový život, ktorý je pevne zakorenený v Kristovej láske.

Nech nás Simeonove slová vedú k tichej a dôvernej modlitbe, k pokornému odovzdaniu sa Bohu, ktorého milosrdenstvo nikdy neprestáva a ktorého láska nás stále dvíha a obnovuje.

Kristus vstal z mŕtvych – a Jeho milosrdenstvo trvá naveky!

Text: P. Juraj Begany SVD

Použité texty: Inni 25,87–97; 111–119; 149–154