SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: IDEÁL – SEN

„Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných […], ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1.2).

Podcast:

Mladého Arnolda
Janssena napĺňala spokojnosť a chvel sa od radosti. Čo bolo toho príčinou?
Univerzita v Bonne, na ktorej r. 1858 študoval, usporiadala matematickú súťaž.
Jemu ako jedinému sa podarilo vyriešiť zložitú matematickú úlohu. Mal 21 rokov.
Bol to pre neho veľmi významný úspech; ovocie jeho úsilia a vytrvalosti. Arnold
dostáva ocenenie, ktoré mu naznačuje cestu k nádejnej budúcnosti. Ihneď mu
totiž ponúkli miesto profesora matematiky v Berlíne. Prijme túto lákavú
ponuku? Vyberie sa touto cestou, aby naplnil cieľ svojho života?

S rozrušenou
mysľou a nepokojom v srdci prichádza na krátku dovolenku do svojho
rodného mesta Goch, ktoré sa nachádza v nemeckej oblasti Dolného Porýnia.
Tamojšie rozľahlé roviny, zdobené rozsiahlymi lúkami s hojnosťou kvetov,
pozývajú ku kontemplácii a ponúkajú krásne scenérie. Obyvatelia tohto
mesta – roľníci, obchodníci a remeselníci
– vedú jednoduchý život
a pomáhajú si navzájom. Veľký dôraz kladú na prácu a modlitbu. Zdá
sa, že kostolné veže sa nikde inde nevypínajú tak vysoko k nebu ako práve
tam. A všetky cesty vedú do Kevelaeru, slávnej mariánskej svätyne a miesta
stretnutí mnohých okolitých národov.

Akou
cestou sa vyberie Arnold? Aký bude cieľ, ktorý dá jeho životu zmysel
a orientáciu?

Ideály

Chesterton
hovorí: „Veľkosť jednotlivca spočíva v jeho cieli.“ Jung potvrdzuje: „Kto
nechce lietať ku hviezdam, zmýšľa príliš nízko.“ Mať cieľ je fundamentálnou
hodnotou každej osoby a každej skupiny. Je to „výkonný motor“, ktorý nás v
živote pohýna k činom a k správnej orientácii. Asi nikdy nedosiahneme
v plnosti to, čo by sme chceli, no predsa však ak chceme niečo dosiahnuť,
musíme postaviť latku našich cieľov oveľa vyššie. Lebo náš cieľ zameraný na
budúcnosť – na to, čo ešte len chceme dosiahnuť – má predsa význam aj pre
prítomnosť: pomáha nám vyvarovať sa neustálej improvizácii, chráni nás pred
dezorientáciou a je najlepším stimulom na prekonanie sklamaní
a lenivosti.

Osvojovanie
si cieľa začína už u detí túžbou po identifikácii. Deti rady napodobňujú
tých, ktorých obdivujú a ku ktorým sa cítia byť priťahované. V normálnom
prípade sú to rodičia a rodinní príslušníci. To, čo deti vidia
a zažívajú vo vlastnej rodine, je rozhodujúce pre ich formovanie
a výber ich životných cieľov. Mať dobré „identifikačné vzory“ je veľmi
dôležité najmä u detí a tiež aj v období dospievania.

Tu sa však
okamžite vynára otázka: Aké „identifikačné vzory“ predstavujú dnešné rodiny,
inštitúcie a spoločnosť, najmä prostredníctvom médií?

Evanjelium
stavia latku veľmi vysoko; navrhuje veľmi vysoký ideál: milovať bez miery. „Kto
má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí
podobne!” (Lk 3,11). „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás
nenávidia …“ (Mt 5, 44).

Stretnutie s Bohom

V jednom
príbehu sa rozpráva o mníchovi Demetriovi, ktorý jedného dňa dostal takýto
príkaz: „Predtým, než zapadne slnko, musíš sa stretnúť s Bohom na vrchole
hory.“ Mních sa teda rýchlo pobral na cestu smerom k hore. V polceste
natrafil na zraneného muža, ktorý ho žiadal o pomoc. Mních mu vysvetlil, že sa
nemôže zastaviť, lebo sa ponáhľa na stretnutie s Bohom. Zranenému však sľúbil,
že sa k nemu vráti, len čo bude po stretnutí s Bohom, a unáhlene
pokračoval v ceste. O niekoľko hodín neskôr slnko bolo ešte stále vysoko
na oblohe, Demetrius dosiahol vrchol hory a začal hľadať Boha. Boh tam však
nebol, lebo išiel pomôcť zranenému, pre
ktorého ponáhľajúci sa mních nemal čas.

Podľa
podobenstva o poslednom súde sám Ježiš bol tým mužom, ktorý potreboval
pomoc.

Slúžiť

Ak treba zasadiť strom, zasaď ho ty.

Ak je niekde chyba, ktorú treba opraviť, oprav ju ty.

Ak treba niečo namáhavé urobiť a všetci sa tomu vyhýbajú, urob to ty.

Buď ten, kto prvý odhodí kameň z cesty,

kto odstráni nenávisť zo srdca,

kto sa popasuje s ťažkosťami.

Jestvuje radosť z dobrého zdravia a pocitu mať pravdu.

Jestvuje však aj radosť zo služby iným.

Aký smutný by bol svet, keby v ňom bolo už všetko hotové,

keby nebol ružový ker hodný zasadenia,

či nápad hodný zrealizovania.

Nenechajme sa pomýliť predstavou, že si získame zásluhy,

len keď urobíme čosi veľké a nezvyčajné.

Existujú aj malé služby: prestretie stola, zatvorenie dverí potichu, zdvihnutie pohodeného papiera, či učesanie vlasov osobe, ktorá to potrebuje a sama to nedokáže.

Slúžiť nie je úlohou podradných bytostí.

Sám Boh, ktorý je svetlom, slúži.

A pýta sa ťa každý deň: „Preukázal si už dnes nejakú službu?“