SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: RODINA

SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: RODINA

Podcast:

„Poslúchaj svojho otca, ktorý je ti rodičom, a nepohŕdaj svojou matkou na jej staré dni!“ (Prís 23,22).

Kostol sv. Márie Magdalény v Gochu, kde bol P. Arnold Janssen pokrstený.

Arnold sa narodil 5. novembra 1837 v nemeckom mestečku Goch. Jeho rodičmi boli Gerhard Janssen a Anna Katarína Wellesenová. Arnold bol druhým z jedenástich detí. Rodina držala pohromade a žila skromne a jednoducho. Mali malé hospodárstvo, trochu pôdy a niekoľko domácich zvierat. Predovšetkým mali však voz a dva kone, otec sa venoval preprave tovaru. Deti už od útleho veku boli vedené k tomu, aby sa podieľali na prácach či už v dome, alebo na hospodárstve. Robili to bez reptania a v duchu obetavosti a spolupráce. Rodinný život charakterizovala a udržiavala hlboká viera, živená častou modlitbou, účasťou na bohoslužbách a vernosťou Cirkvi. Arnoldov otec i matka boli horlivými katolíkmi. Arnold neskôr píše: „Môj otec bol jednoduchý človek. Vedel rozlišovať dobro od zla a museli sme ho vo všetkom poslúchať.“ O svojej matke hovorí krátko: „Bola veľkou milovníčkou modlitby.“ Vďaka svojej rodine si malý Arnold vybudoval zmysel pre povinnosť a poslušnosť. Svoj život nasmeroval na pomoc iným a na rozvoj živej a neochvejnej viery. V rodine sa zrodilo jeho kňazské i misijné povolanie.

Rodinné spolunažívanie

Pôvodná izba z roku 1837, kde sa P. Arnold Janssen narodil.

V pohľade na rodinný život sa počas posledného storočia v spoločnosti veľa zmenilo, vrátane rodinných modelov. Rodina ako základná spoločenská bunka však existuje a bude vždy existovať, pretože pre existenciu ľudstva má nenahraditeľnú úlohu. Je prirodzenou inštitúciou a základným predpokladom spoločenskej existencie. Dobré rodinné vzťahy, z ktorých vyplýva úprimná vzájomná komunikácia, pomáhajú členom rodiny ľudsky dozrievať.

Básnik Campoamor funkciu a vnútornú dynamiku rodiny opisuje takto:

„Domov, to nie sú kamene alebo tehly, sú to duše.

Nábytkom nie je zlato, lež láska.

Ak sa majú radi, aj chudobní sú bohatými;

ak sa však nemajú radi, aj bohatí sú chudobnými.

Bola to láska, čo vynašla miesto nazývané domov.

Kde sa ľudia milujú,

tam je voda vždy čerstvá

a chlieb vždy chutný.

Na stole netreba viac kvetov,

s výnimkou tých, ktoré tam kladie láska.“ 

Rodina nemôže zabudnúť na ľudské čnosti spolunažívania, ktoré uvádza svätý Pavol v liste Kolosanom (3, 12-21). Sú to: hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokora, miernosť, trpezlivosť, odpúšťanie a nadovšetko láska.

Rodina ako inšpirácia

Hovorí sa, že istý slávny maliar sa jedného dňa rozhodol ísť na výlet s cieľom nájsť inšpiráciu pre maľovanie svojich obrazov. Rodinný život ho nudil a nebol s ním spokojný. A tak nechal doma manželku a deti a vydal sa do sveta hľadať inšpiráciu. Na svojich potulkách svetom stretol istú nevestu v deň jej svadby:

„Povedz mi, čo je pre teba najkrajšie?“ Nevesta bez váhania odpovedala: láska. A umelec pokračoval vo svojej ceste a v duchu sa pýtal: „Ako namaľovať lásku?“

Potom sa stretol s vojakom vracajúcim sa z vojny. Na otázku, čo je pre neho to najkrajšie na svete, vojak bez akéhokoľvek premýšľania odpovedal: mier.

„Ale ako namaľovať mier?“, pýtal sa zamyslený umelec.

Na ceste vedúcej do chrámu stretol veriaceho. Položil mu tú istú otázku a veriaci odpovedal: To najkrajšie na svete je viera. 

Hrob rodičov P. Arnola Janssena v Gochu.

„Ako maľovať vieru?“, pýtal sa umelec a pokračoval v ceste. Napokon unavený a takmer zúfalý z toho, že nenašiel čo hľadal, rozhodol sa vrátiť domov. Po príchode domov ho jeho žena prijala s veľkou láskou a nežnosťou. A v tom okamihu umelec spoznal čo je to láska, o ktorej  hovorila nevesta. V dome všetko dýchalo pokojom a bezstarostnosťou. To bol mier, o ktorom hovoril vojak. A keď ho jeho deti objali, vybozkávali a vyrozprávali mu, že sa za neho modlili, uvidel v ich očiach vieru, o ktorej vravel veriaci. Vo svojom dome našiel inšpiráciu, ktorú hľadal mimo domu. Skutočnou inšpiráciou bola jeho rodina.

Výchova

Výchova je to isté,

ako namontovať motor na loďku…

Treba to zmerať, nastaviť, loďku vyvážiť

… a plavba môže začať.

Ale aby vôbec mohlo k plavbe dôjsť,

musí mať človek v duši niečo z námorníka,

… niečo z piráta,

… niečo z básnika,

a množstvo obrovskej trpezlivosti.

Na druhej strane je však popri tejto práci

príjemné snívať,

že loďka, čiže toto dieťa,

sa po vode dostane veľmi ďaleko.

Snívať, že loďka

bude náš náklad slov viezť

do vzdialených prístavov, na vzdialené ostrovy.

Snívať, že keď jedného dňa

naša vlastná loďka už viac nezdvihne kotvy,   

našu vztýčenú vlajku prevezmú nové lode.

Gabriel Celaya





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie