SPIRITUALITA ARNOLDA JANSSENA: KŇAZ

„Nazval som vás priateľmi, pretože som
vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15).

Arnold bol vysvätený za kňaza v katedrále mestečka Münster 15. augusta 1861. Mal 24 rokov a za sebou naozaj pozoruhodnú cestu vzdelania a prípravy. Vďaka takejto formácii a svojmu pevnému a disciplinovanému charakteru stál k dispozícii svojmu biskupovi, aby od neho prijal prvé pôsobisko svojej kňazskej služby.

Podcast:

Arnold chápal
kňazstvo ako dar služby pre všetkých. Ako to učil Druhý vatikánsky koncil o
storočie neskôr, kňazstvo vnímal ako privilegovaný spôsob, ako byť „bratom
medzi bratmi a sestrami“. Vedený svojou trojičnou spiritualitou nachádzal silu v
modlitbe a úprimnej túžbe úplne sa odovzdať do Božej vôle. V oznámení o dátume
kňazskej vysviacky svojim rodičom a súrodencom napísal: „Veľa sa za mňa
modlite k Pánovi, aby som sa nestal nehodným kňazom v jeho svätyni.
Pozrite sa, už akoby naťahoval svoju ruku, aby ma obdaroval veľkými
milosťami… A možno len na to čaká, aby ste ho o to prosili. Robte to s vytrvalosťou.
Pán chce vložiť do mojich rúk veľký dar, prostredníctvom ktorého vám to
vynahradí. Budem na vás pamätať pri mojej prvej svätej omši.“ Veľmi jasne si
uvedomoval, že jeho povolanie ku kňazstvu sa zrodilo a rozvíjalo vďaka
duchovnej a ľudskej atmosfére jeho vlastnej rodiny, ako aj vďaka kresťanskému
prostrediu, v ktorom vyrastal. Preto bude neskôr trvať na tom, aby sa
získanie dobrých misijných povolaní podporovalo modlitbou v rodine a formovaním
kresťanskej kultúry v spoločnosti.

Ponorený do tajomstva Krista

„Hneď ako som uveril v existenciu Boha, pochopil som,
že nemôžem urobiť nič viac, než iba pre neho žiť. Moje náboženské povolanie sa datuje od toho istého okamihu
ako moja viera.“ Tak to napísal
Charles de Foucauld, ktorého duchovná cesta mala obrovský vplyv na cirkev 20.
storočia. Týmito slovami zo Saharskej púšte opísal svoje kňazstvo, s ktorým sa
najviac stotožnil: „Môj apoštolát musí byť vyjadrením dobra. Musím sa snažiť
o to, aby mi ľudia, keď ma uvidia, povedali: „Tento muž je taký
dobrý, že aj jeho náboženstvo musí byť dobré.“ A ak sa ma niekto spýta,
prečo som taký milý a dobrý, musím odpovedať: ´Pretože slúžim niekomu, kto je
oveľa lepší a láskavejší než ja. Prajem si, aby si spoznal, aký dobrý je môj
Pán Ježiš! Chcem byť taký dobrý, aby ľudia hovorili: ´Ak už sluha je takýto, aký bude potom jeho Pán?´“

Kňaz je „monštranciou”. Jeho úlohou je ukázať Ježiša.
Musí sa utiahnuť, aby ľudia mohli vidieť Ježiša. Musí byť „všetko pre
všetkých”. Musí sa smiať s tými, čo sa smejú, a plakať s plačúcimi, aby
všetkých priviedol k Ježišovi.

Kňaz musí v Ježišovi Kristovi vidieť svoj príklad a nasledovať
ho. Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a je základom kňazstva.
Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Pastores
dabo vobis (Dám vám pastierov)
potvrdzuje, že nová evanjelizácia, ktorá je dnes prioritnou pastoračnou úlohou,
si vyžaduje, „aby kňazi boli radikálne a integrálne ponorení do Kristových
tajomstiev“ (PDV 18). Kňazi ako pastieri musia byť prvými, čo
v cirkevnom spoločenstve s nadšením žijú lásku, ktorá viedla Krista dať
život za nás všetkých.

Ja nasledujem svojho pána

Cez púšť cestoval bohatý sultán a za ním karavána
tiav s ťažkým nákladom zlata a drahokamov. V polovici cesty jedna z tiav,
unavená a vyčerpaná teplom horúcich pieskových dún, zastala, zapotácala sa a
spadla. Kufor s drahokamami, ktorý niesla na chrbte, sa pritom otvoril a
drahokamy sa z neho vysypali do horúceho piesku. Sultán si to všimol, no nevedel,
ako to všetko z piesku pozbierať. Dal preto znak svojim sluhom, že si môžu rozsypané
drahokamy pozbierať a – ak sa im to podarí – môžu si ich nechať. Sluhovia tak
aj urobili: Vrhli sa k zemi a začali sa prehrabávať v horúcom piesku a
hľadať v ňom roztrúsené drahokamy. Sultán ich chvíľu pozoroval. Potom sa otočil
a pokračoval v ceste. Zrazu začul za sebou akési kroky. Obzrel sa a videl
jedného zo svojich sluhov. „A ty?“ spýtal sa ho. “Ty si nezostal s ostatnými?“ Na to mladý muž krátko a rozhodne
odpovedal: „Nie, ja nasledujem svojho pána.”

Aj keď bola noc

Na hrob dajte moje meno.

A ako priezvisko: kňaz.

A nič viac.

Pretože som nikdy nebol ani nechcel byť ničím iným.

A povedzte ľuďom,

aby odpustili toľkokrát,

koľkokrát som sa šetril ja,

ktorý som tu bol preto,

aby som bol rozlámaný ako chlieb,

čo som držal vo svojich rukách.

Vysvetlite im, ako veľmi som túžil po tom,

aby som bol transparentný pre všetkých;

ja, ktorý som dobre vedel,

kde sa nachádza osviežujúci prameň vody,

z ktorého vyvieral sám Boh…

Ó, ako ma len pohltilo toto tajomstvo!

Aké malé a zároveň nesmierne veľké ovocie mojich rúk!

Aká hustá tma stála pri mne,

keď som rozdával svetlo vychádzajúce ani neviem odkiaľ.

Teraz už viem, že nič z toho, čo som urobil,

nebolo zo mňa;

že tam, kde som ja položil chlieb a víno

alebo moju únavu či slová,

Niekto iný to premenil na telo a krv,

a tým akoby posväcoval aj mňa samého.

A že som nikdy nevedel…,

že môj hlas svietil iným na cestu,

aj keď vo mne bola tma….