„Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja, a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11).
Podcast:
Pastoračná situácia Cirkvi v Latinskej Amerike sa stala kritickou po získaní nezávislosti od Španielska a Portugalska v priebehu 19. storočia. Nedostatok katechétov, kňazov a biskupov, slobodomurárstvo, následky uplatňovania tzv. „Patronato real“ – výsad udelených svetskej vrchnosti Svätou stolicou, ako i nové ideologické a politické prúdy boli jednou z príčin tejto neľahkej situácie. Potom, čo P. Arnold vyslal misionárov do Číny, zameral sa na pastoračné výzvy v Latinskej Amerike. Chcel tým predovšetkým reagovať na potreby európskych prisťahovalcov, zvlášť z Nemecka. Zároveň to bola aj príležitosť na rozšírenie pastoračných metód misijnej činnosti jeho mladej rehoľnej kongregácie. Okrem toho sa chystal založiť aj kongregáciu misijných sestier služobníc Ducha Svätého, ktoré by sa v Amerike mohli venovať výchove, učeniu katechizmu a rôznym charitatívnym prácam. Zaujímavá je aj jeho nasledovná motivácia k vyslaniu misionárov do Latinskej Ameriky: „Sú to pokrstení kresťania, ktorí majú z tohto dôvodu určitú prednosť v nároku na dušpastiersku službu v porovnaní s ostatnými, aj keď platí, že si pohania môžu nárokovať prvotné právo podľa našich Konštitúcií.”
P. Arnold tam chcel propagovať nielen náboženské, lež aj spoločenské a politické spolky a združenia. Okrem pastoračnej služby sa prioritami misijnej služby stali aj tlač a vzdelávanie. „Argentína, Brazília a Čile sú krajiny, kam nás Boh volá,“ napísal. Prví misionári prišli do Argentíny r. 1889. Druhou krajinou kontinentu bol Ekvádor. V roku 1893 tam vyslal dvoch misionárov. Jeden z nich však po dvoch rokoch zomrel ako obeť žltej zimnice a druhý pre nepriaznivú politickú situáciu musel čoskoro z krajiny odísť. Keď P. Arnold v 1909 zomrel, mal už na stole rozpracované podklady pre otvorenie misie v Paraguaji. Následne sa misionári Božieho Slova vrátili do Ekvádoru a rozšírili sa do niektorých ďalších krajín ako Kolumbia, Mexiko, Bolívia, Nikaragua, Kuba a Panama.
Latinská Amerika a misie
Amerika je veľký kontinent. Je ako dobrá matka, ktorá otvára svoju náruč, aby privítala a pohostila prichádzajúcich. Pohostinnosť je oveľa väčším bohatstvom než množstvo pôdy, nerastného bohatstva či prírodných krás.
Latinskoamerická cirkev začala intenzívny proces obnovy hlavne po Druhom vatikánskom koncile. Známe sú zhromaždenia biskupov v Medellíne (1968), v Pueble (1979) a v Santo Domingo (1992). Charakteristickou črtou Cirkvi v Latinskej Amerike je jej znepokojenie z „foriem nespravodlivosti, ktoré oslabujú a narušujú naše spoločenské spolunažívanie, prejavujú sa najmä v extrémnej chudobe, v potláčaní dôstojnosti ľudskej osoby a v porušovaní ľudských práv a ukazujú, že viera medzi nami ešte nedosiahla plnú zrelosť… “. (Puebla, 1300)
Valné zhromaždenie v mexickej Pueble vo svojom dokumente požadovalo, aby Cirkev charakterizovali tri aspekty: spoločenstvo, služba a misie. Pripomenulo sa, že misie sú aj misiami „ad gentes”, teda k národom, a že treba sa učiť dávať aj z vlastnej chudoby. Vyhlásenie konštatovalo, že aj v Latinskej Amerike sú „misijné situácie“, ale zároveň upozornilo aj na ešte viac naliehavejšiu potrebu evanjelizácie na iných kontinentoch. „Konečne pre Latinskú Ameriku nadišla hodina zintenzívniť vzájomnú výmenu medzi miestnymi cirkvami a obrátiť sa za svoje hranice ad gentes – k národom. Zaiste my sami potrebujeme ešte misionárov, ale musíme dávať niečo aj z našej chudoby“. (Puebla, 368) Bolo to prvýkrát, čo latinskoamerický episkopát hovoril o svojej univerzálnej misijnej zodpovednosti. Preto práve tento text vyhlásenia prebral pápež sv. Ján Pavol II. a uviedol ho vo svojej misijnej encyklike Redemptoris Missio (RM 64) ako príklad hodný nasledovania aj cirkvami iných kontinentov.
Kristus Ánd
Jedného dňa pred viac než storočím Argentína a Čile vyhlásili vojnu. Vojská oboch krajín zaujali svoje pozície na vrcholoch pohoria Ánd, každý na svojej strane. Medzi vojakmi oboch znepriatelených strán boli aj dvaja biskupi, jeden medzi argentínskymi vojakmi a druhý zas na čilskej strane. Keď už bolo všetko pripravené na začatie útoku, stalo sa čosi nezvyčajné. Obaja biskupi, vedomí si Ježišovej reči o blahoslavenstvách, sa vydali kráčať jeden k druhému. Všetci zadržali dych a čakali, čo sa bude diať. Biskupi prišli až k hranici medzi oboma krajinami a tam zastali. Ich pohľady sa stretli a biskupi sa objali. Na to vojaci oboch znepriatelených strán odložili zbrane. Mier bol podpísaný bez boja.
Na pamiatku tejto udalosti dali potom postaviť na spoločnej hranici veľkú sochu Krista, Vykupiteľa Ánd. Socha odhalená 13. marca 1904 bola postavená v nadmorskej výške 3832 metrov. Na päte pamätníka sú vyryté slová v španielčine: „Skôr sa tieto hory rozpadnú na prach, než by Čiľania a Argentínčania narušili mier, ku ktorému sa zaviazali prísahou pri nohách Krista, Vykupiteľa.”
Slobodný sonet o veľkej vlasti
A nakoniec sa staneš veľkou vlasťou,
indiánskou, černošskou, kreolskou, slobodnou, našou,
kontinentom bratských národov,
od Rio Grande až po Patagóniu.
Bankári, diktátori a oligarchovia
sa rozpadnú na prach zabudnutia.
Nebudeš platiť dlh, ktorý ti spôsobili.
Nebudeš si ceniť nadnárodné spoločnosti
viac než Boha, mier, more, slnko a život.
Zobudíš kosti svojich svätých
a zasadíš ich na úpätí histórie.
Staneš sa časťou snov, ktoré sa naplnia,
a spev z tvojich bratských úst
bude učiť o dôstojnosti sveta.
P. Casaldáliga
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
