„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).
Podcast:
V „Osobných poznámkach“ z roku 1906, nazývaných tiež „Duchovný testament“, P. Arnold hovorí doslovne: „Často som si zaumienil a usiloval sa o to, aby som bol pre všetkých svojich podriadených dobrým a múdrym otcom a láskavou matkou. Boh však vie, ako zle sa mi to darilo.“ Tieto slová jasne vyjadrujú to, čo o sebe sám vedel a čo mu povedali tiež iní. Svojím prirodzeným zjavom nebol sympatickou osobou; chýbal mu úsmev, spontánnosť a láskavosť. P. Arnold si na druhej strane uvedomil aj to, že z dôvodu úlohy, ktorú mu Boh zveril, stal sa duchovným otcom veľkého počtu bratov a sestier. Preto sa veľmi snažil, aby mohol byť ku každému láskavý a srdečný, ako sa to patrí na dobrého otca. Svojich spolubratov, ktorí mu r. 1886 blahoželali k striebornému výročiu kňazskej vysviacky, prosil slovami: „Budem sa snažiť, aby som bol vždy lepším otcom. Odpustite mi, že taký ešte stále nie som. Modlite sa, aby som sa stával čoraz lepším otcom, a trpezlivo znášajte moje nedokonalosti a chyby.“ Samozrejme, že také predsavzatie ho hneď nepremenilo na láskavého otca, aj keď sa o to všemožne usiloval. Usiloval sa hlavne o lásku, ktorou by dal iným najavo, že má o nich opravdivý záujem a že ich chápe. Práve úsilie o otcovskú láskavosť bolo bezpochyby najkrajším rysom jeho túžby po osvojení si čností.
P. Arnold sa vyznačoval veľkou láskou k Bohu, čo ho viedlo k tomu, aby sa usiloval aj o rast v láske k blížnemu. Nebolo to ľahké; musel so sebou tvrdo bojovať. Tí, ktorí žili v jeho blízkosti, boli svedkami toho ako sa snažil zmeniť svoju neprívetivosť a odmeranosť. To dokazuje, že jeho srdečná láskavosť a jemná ohľaduplnosť, ktoré si osvojil a preukazoval dokonca aj voči tým, čo mu spôsobili utrpenie, neboli prirodzenými darmi, lež čnosťami získanými v tvrdom každodennom boji. Jeho veľká láska k blížnemu by sa iste mohla označiť aj výrazom „hrdinská“.
Duchovná plodnosť
„Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus“ (Mt 23,8-12).
Hneď po prečítaní týchto slov Pána si vieme predstaviť, že za týmto evanjeliovým napomenutím je v hre niečo oveľa dôležitejšie než len spoločenské zvyky. To podstatné je vyjadrené v slovách: „Vy všetci ste bratia“. Ježiš chce, aby v spoločenstve jeho učeníkov zavládol duch, ktorý odzrkadľuje postoj spoločenstva k Otcovi; aby sa nikto nepokúšal zaujať miesto, ktoré patrí výlučne Nebeskému Otcovi. Preto pravé vzťahy medzi ľuďmi nie sú v zásade vzťahmi medzi „vyšším“ a „nižším“, ale vzťahy medzi rovnými, medzi bratmi či sestrami.
To však nie je v rozpore so skutočnosťou, že Boh chce, aby sme sa tiež podieľali na jeho otcovstve. „Horizontálna“ dimenzia bytia „bratom“ (alebo „sestrou“) sa spája s „vertikálnou“ dimenziou bytia otcom. A to sa týka aj tých, čo nie sú biologickými rodičmi, pretože všetci kresťania sú povolaní k duchovnej plodnosti. Svätý Pavol v tejto súvislosti hovorí: „Veď keby ste mali hoci aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15). Pavol vníma svoju apoštolskú službu ako skutočné praktizovanie „otcovstva“. On bol „nástrojom“ ich obrátenia sa na vieru v Krista; cez neho sa dostali k novému životu v Kristovi.
Pápež František v príhovore k seminaristom, novicom a novickám r. 2014 povedal: „Nebuďte, prosím, staré panny a starí mládenci! Duchovné otcovstvo či materstvo, duchovná plodnosť nie je len službou pre druhých, ale je to rovnakou mierou aj služba pre nás samých. Inak naše povolanie zakrpatie alebo nadobudne podobu egoistickej karikatúry. Dobrým príkladom duchovnej plodnosti sú mnohé kresťanské matky: Aj keď sa ich dieťa osamostatní, naďalej ho nosia vo svojom srdci a sprevádzajú svojimi modlitbami. Hoci im už zmizlo z očí, z ich mysle a srdca sa nikdy nevytratí. Ak zasvätená osoba vo svojom srdci nikoho nenosí, prichádza o svoju plodnosť.“
Dvaja bratia
Dvaja bratia – jeden slobodný a druhý ženatý – vlastnili hospodárstvo s veľmi dobrou, úrodnou pôdou, prinášajúcou každý rok bohatú úrodu, ktorú si spoločne delili rovnakým dielom. Raz sa stalo, že sa ženatý brat prebudil uprostred noci a začal premýšľať: „Nie je fér, že môj brat, ktorý nie je ženatý, dostane iba polovicu úrody. Ja mám manželku a päť detí, ktoré mi pomôžu v starobe. Ale kto sa bude starať o môjho chudobného brata, keď zostarne? Musí si ušetriť, pretože bude mať viac potrieb než ja.“ Aby pre to aj čosi urobil, vstal z postele, vzal vrece zrna zo svojej stodoly a tajne ho zaniesol do stodoly svojho brata. Stalo sa však, že aj slobodný brat sa v noci zobudil a pomyslel si: „Toto je nespravodlivosť. Môj brat má manželku a päť detí a dostáva iba polovicu úrody. Aká je to spravodlivosť, ak môj chudobný brat, ktorý potrebuje oveľa viac než ja, dostane to isté čo ja?!“ Hneď nato vstal a uprostred noci naplnil vrece svojím obilím a zaniesol ho do stodoly brata.
Takto to bratia urobili viackrát. Avšak jednej noci obaja bratia vstali v rovnakom čase a stretli sa, každý s vrecom svojho zrna na chrbte.
O mnoho rokov neskôr, keď už obaja zomreli, chýr o ich nezvyčajnej bratskej láske sa rozšíril po okolí. A neskôr, keď si miestni obyvatelia chceli postaviť kostol a hľadali vhodné miesto, tak sa rozhodli postaviť chrám na tom mieste, kde sa v tú noc obaja bratia stretli. Verili totiž, že v celom okolí niet posvätnejšie miesto ako práve toto.
Slovo
„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).
Žijeme uprostred
veľkej inflácie slov,
prázdnych fráz, bezduchých rečí a klamstiev.
Ale je tu aj slovo,
ktoré možno počuť v tichu
a pochopiť ho v znameniach doby.
To Slovo je Ježiš:
Slovo, ktoré uzdravuje a žehná,
Slovo nežnosti a múdrosti,
Slovo života a pravdy,
Slovo chvály a povzbudenia,
Slovo bezhraničnej lásky
vychádzajúce z Božieho lona.
K Bohu sa vráti až potom,
čo prebývalo a vyrastalo medzi nami.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
