„Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach…“ (2 Kor 6,4).
V roku 1870 dosiahlo Nemecko svoje zjednotenie pod záštitou Pruského kráľovstva. Otto von Bismark, „železný kancelár“ (ako ho nazývali), s cieľom upevniť štátnu moc vydal represívne zákony, namierené najmä voči Katolíckej cirkvi. Zákony boli výrazom jeho predstáv o absolútnej moci štátu a túžby eliminovať akýkoľvek vplyv Katolíckej cirkvi v Nemecku. Postaral sa aj o to, aby sa tieto nariadenia aj dôsledne uplatňovali. Aký bol následok? Tisíce farností zostali bez kňazov, semináre a kláštory sa zatvorili a náboženské združenia a rôzne cirkevné spolky nemohli vykonávať nijakú činnosť.
Podcast:
V dejinách sa toto obdobie nazýva Kulturkampf (kultúrny boj). Je to pojem vyjadrujúci Bismarkovu absolutistickú koncepciu štátu, ktorú začal naplno uplatňovať v rokoch 1874 a 1875, čiže práve vtedy, keď sa P. Arnold pokúšal otvoriť prvý misijný seminár v Nemecku. Táto represívna politika štátu ho prinútila ísť za hranice Nemecka.
Na druhej strane obdobie 19. storočia možno charakterizovať ako aj obdobie veľkého misionárskeho nadšenia v Európe. V tejto situácii P. Arnold vedel „čítať” znamenia čias a nájsť na ne konkrétnu a primeranú odpoveď. Počítal s tým, že mnohí kňazi, ktorí z dôvodu politickej situácie nemohli pôsobiť na farách, sa prihlásia do jeho seminára pre zahraničné misie, teda sa rozhodnú ísť do misií. V júni 1874 vo svojom časopise napísal: „Belgicko, Írsko, Anglicko, Taliansko, Francúzsko, všetky tieto krajiny majú svoje misijné semináre. Nemecko, taká veľká krajina s mnohými skutočne dobrými kresťanskými rodinami, nemá doteraz ani jeden…“.
Aj keď sa sám nepovažoval za schopného ujať sa iniciatívy založenia misijného seminára, predsa pracoval na realizácii tejto myšlienky. A tak práve nepriaznivá politická situácia v domácej krajine ho prinútila ísť na druhú stranu hranice, do Holandska.
Viera a neoliberalizmus
Konkrétne politické a spoločenské situácie predstavujú výzvy aj pre našu vieru. Na ne máme kreatívne reagovať. Jednou z takých výziev je aj súčasný neoliberalizmus. F. Ezcurra vo svojej knihe „Vzdelávať v duchu lásky a spravodlivosti” podáva krátky a jasný prierez neoliberalizmu.
„Neoliberalizmus nás vďaka svojej vnútornej dynamike neprivádza k solidarite s inými, ale k boju o víťazstvo prostredníctvom nadvlády čohosi, čo sa javí veľmi neutrálne: trhové hospodárstvo. Keď ktosi vyslovil slávnu vetu, že liberalizmus bráni ‚voľnosť a slobodu líšky v otvorenom kuríne’, mnohí sa zľakli. Dnes, keď mocným sveta už nestoja v ceste žiadne zábrany, môže aj slepý pochopiť pravdivosť vyššie uvedenej metafory: Je to neľudský a antikresťanský ekonomický systém, neschopný podporovať solidaritu a bratské vzťahy medzi ľuďmi. Dôsledky sú zrejmé: zbohatnutie malej vrstvy, a prepadanie sa do chudoby stále väčšej časti ľudstva.”
K téme sa vyjadruje aj pápež František. Mladým píše: „Výrobná logika globalizovaného hospodárstva zničila menšie hospodárske a poľnohospodárske štruktúry v ich domovských regiónoch. Asi jedno percento svetovej populácie vlastní 40 percent celého bohatstva sveta a 10 percent vlastní 85 percent. A naopak, polovici ľudstva „patrí” iba jedno percento z tohto sveta. Až 1,4 miliardy ľudí žije z menej než jedného eura na deň” (pápež František, Docat, predhovor, 2018).
Aj vo svojej exhortácii Evangelii Gaudium vyslovuje neoliberalizmu niekoľkonásobné „nie”. Píše, že „žijeme v dobe, keď nás zabíja ‚ekonómia vylúčenia a nerovnosti’ a ľudská bytosť je považovaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a odhodiť“ (EG 53).
Klaniame sa modle peňazí a ekonomike bez tváre, a rast zisku je v dnešnej dobe určujúcou dogmou systému, v ktorom žijeme. Nechceme sa deliť, hoci už sv. Ján Chryzostom (r. 350 – 407) povedal: „Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale patria chudobným.“
Škola hladu
Stalo sa to v 17. storočí v Japonsku počas hladomoru. Roľník, ktorý nemal za čo nasýtiť svoju rodinu, spomenul si na jednu miestnu tradíciu: Kto dokáže zvíťaziť v šerme nad majstrom tohto bojového umenia, získa veľkú odmenu. Roľník ešte nikdy vo svojom živote nedržal v ruke šabľu, a ani mu len nenapadlo, aby sa odvážil vyzvať na súboj najslávnejšieho šermiarskeho učiteľa v regióne. No predsa však sa o to pokúsil. Keď nastal deň súboja, zhromaždilo sa veľa ľudí. Proti sebe sa postavili na jednej strane majster bojového umenia a na druhej strane jednoduchý roľník. Na majstrovi však bolo badať, že je trochu v pomykove. Miatla ho totiž skutočnosť, že tento jednoduchý muž, ktorý nemá ani len poňatia o bojovom umení a nevie ani len poriadne držať šabľu v ruke, sa tvári veľmi sebaisto a je odhodlaný ísť s ním bojovať. Nakoniec dostal majster taký strach, že ešte predtým než by boj začal, dal všetkým znak, že sa vzdáva.
„Ste víťazom. Prehrávam po prvýkrát v mojom živote. Moja škola šable je momentálne tou najlepšou v celom kraji. Prezraďte mi vaše tajomstvo. Ako sa volá vaša škola?” – prihovoril sa roľníkovi.
„Škola hladu,“ odpovedal roľník.
Modlitba za rozvoj národov
Všemohúci Bože,
v tebe majú spoločný pôvod všetky národy
a chceš, aby v tebe tvorili jednu rodinu;
prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky
a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji,
aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých,
každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť;
pomáhaj nám odstrániť
nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi,
aby v celej ľudskej spoločnosti
zavládla spravodlivosť a rovnosť.
Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
