„Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22).
Podcast:
„Bol u mňa ten blázon, Arnold Janssen. Dal som mu 10 mariek, aby som sa ho zbavil.“ Takto sa zdôveril istý dôstojný pán svojmu priateľovi potom, čo ho P. Arnold navštívil. P. Arnold, už ako generálny superior, si v r. 1899 spomína, ako sa ho to vtedy nepríjemne dotýkalo: „Zbadal som, že kdekoľvek som prišiel, dívali sa na mňa s veľkým súcitom ako na osobu trpiacu ťarchou veľkých ideí.”
Cestoval aj do Leuvenu v Belgicku s úmyslom nájsť vhodných študentov, ktorí by sa chceli zapojiť do jeho misijného diela. Nezískal však nikoho. O niekoľko rokov neskôr v spomienkach na túto cestu napísal: „Naspäť som šiel cez Aachen. Strápený a chorý som sa vrátil domov do Kempenu a začal som bojovať so silným pokušením, ktoré mi našepkávalo, aby som dal pokoj celému podujatiu. Pritom som si však živo uvedomoval, že ak je tento zámer od Pána, budem musieť prejsť cez mnohé utrpenia. Dokonca som už aj prichádzal k rozhodnutiu, že s tým prestanem. A keby som si vtedy nebol povedal: ,Si zbabelec! Konáš proti Božej vôli!’, veru bol by som sa vzdal všetkého.“
P. Arnold si bol však plne vedomý Božieho povolania. Jeho sila nespočívala v ňom samom, lež v Bohu a v spojení s ním. Bol to totiž Boh, ktorý ho povolal a poslal. Arnoldovým osobným vkladom do tohto diela bola jeho pevná a neochvejná vôľa.
Rovnaký postoj vyžadoval aj od svojich misionárov: „Ak urobíme všetko, čo je v našich silách, ostatné už urobí Boh.“ A v r. 1906 píše P. Jozefovi Weberovi do Heiligkreuz v Nyse: „Ak sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, Boh nám pomôže a zariadi veci tak, že aj zo zlého vyjde dobré.“
Vyslanci
Ježiš si bol vedomý toho, že ho poslal Otec, a mal záľubu v tomto poslaní. V Jánovom evanjeliu sa to spomína asi 40-krát. Napríklad svojim učeníkom hovorí: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Im zveruje aj svoje poslanie: „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ (Jn 17,18). Jeho poslanie, čiže misia, sa neustále opakuje a aktualizuje. Misijné poslanie vychádza od Otca, deje sa skrze Ježiša Krista mocou Ducha Svätého a je zverené Cirkvi. Poslaním Cirkvi je hlásať a budovať Božie kráľovstvo. Všetci pokrstení sú aj poslaní.
V misijnom poslaní je dôležitejšia závislosť a spojenie s tým, kto posiela, čiže s Bohom, než to, čo treba urobiť. Misionár sa nikdy necíti sám, pretože jeho poslanie pochádza od Boha, ktorý je spoločenstvom troch Božských osôb. Preto je misia vykonávaná v spoločenstve a pre spoločenstvo. Misionár si musí neustále pripomínať, že je poslaný. To, čo má robiť, nie je ani tak jeho záležitosťou, než skôr toho, kto ho posiela. Či jeho práca prinesie nejaké ovocie, to zostáva v rukách Pána žatvy. Od misionára sa však vyžaduje vernosť a postoj sluhu v duchu slov sv. Pavla: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev” (1 Kor 4,1).
Tento postoj často pomáha prekonať pociťovanie bezmocnosti, zvlášť ak misionár má pocit, že jeho úsilie neprináša viditeľné ovocie. Aj keď sa mu nedarí niečo „uloviť”, má si byť vedomý, že Pánom v loďke ako aj Pánom misie je Ježiš. On dokáže to, čo misionár nedokáže. V skutočnosti je misionár poslaný svedčiť o láske Nebeského Otca. Arnold Janssen vždy hovorieval, že misionár je posol Božej lásky, ktorý si má osvojiť Ježišove zmýšľanie a presvedčivo ho žiť a ohlasovať.
Chodec na lane
Povrazolezec natiahol lano medzi dvoma veľmi vysokými budovami, vzdialenými od seba asi štyridsať metrov, a začal trénovať. Hneď sa zhromaždilo veľa ľudí, ktorí boli zvedaví na tohto akrobata na lane. Najskôr sa ich spýtal, či veria, že prejde na druhú stranu s tyčou. „Samozrejme, že prejdeš” – bola odpoveď zdola. Povrazolezec prešiel bez problémov. Potom sa ich znovu spýtal: „Veríte, že prejdem aj bez tyče?” „Áno” bola odpoveď davu. Keď sa mu to podarilo, všetci mu nadšenie zatlieskali. Ďalším kúskom bol prechod s prázdnym fúrikom. Aj tu dav nemal pochybnosti. Povrazolezec prešiel na druhú stranu a s fúrikom sa aj vrátil späť. Diváci ho ocenili búrlivým potleskom. Keď sa utíšili, spýtal sa ich: „Veríte, že prejdem po lane aj s plným fúrikom?“ Všetci nadšene vykrikovali, že mu veria. „Dobre,” pokračoval, „a veríte, že v tom fúriku bezpečne odveziem dospelého človeka?” „Áno,” zaznelo z davu. „Dobre. A kto by chcel nastúpiť do fúrika ako prvý?” spýtal sa. A všetci zrazu stíchli. Nik sa nehlásil. Aj keď takmer všetci tvrdili, že mu veria, predsa sa nik neodvážil. Keď išlo o nich, stratili odvahu.
Tento príbeh by mohol byť aj obrazom pre misijné poslanie, kde treba mať tiež istú dávku odvahy a hlavne dôvery v toho, kto má všetko vo svojich rukách.
Rast vo vernosti
„Zatiahni na hlbinu…“ (Lk 5,4)
Plavíme sa životom ako cestujúci na jednoduchej lodi.
Musíme vyplávať na more.
Vernosť Kristovi bude naše kormidlo,
aby sme si mohli zachovať kurz
a dostať sa do cieľa cesty,
a to i napriek búrkam
a morským prúdom.
Byť verný neznamená
usadiť sa vo vlastných pozíciách,
byť v defenzíve a nechcieť vidieť a vedieť nič iné,
ako len to, čo mi je už známe.
Vernosť nie je zotrvačnosť.
Naopak, živí chuť k životu
a dáva silu pokračovať v ceste bez únavy.
Vernosť zdvíha kotvy stáleho opakovania
a dáva nám odvahu plaviť sa k novým brehom.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
