„Obráťte sa ku mne, hovorí Pán zástupov, a obrátim sa k vám“ (Zach 1,3).
Podcast:
V spiritualite našej Spoločnosti sa v súčasnosti hovorí o štvoritom „obrátení“, ku ktorému sme vyzvaní ako učeníci Ježiša Krista.
Od nevery k viere. Je to obrátenie k viere v Ježiša Krista, ktoré je súčasťou misijného ohlasovania. V Svätom písme čítame: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Kto už v neho uveril, má prosiť slovami otca posadnutého mládenca: „Pane verím, pomôž mojej nevere“ (Mk 9, 24).
Od egoizmu v láske. Vrcholom kresťanskej dokonalosti je láska. Pán Ježiš zanecháva svojim učeníkom nové prikázanie, aby milovali, slúžili a obetovali sa ako on: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“(Jn 13, 34).
Od nacionalizmu k interkulturalite. Nacionalizmus je prehnané vlastenectvo, založené na presvedčení o výnimočnosti či dokonca nadradenosti vlastného národa. Je to vlastne kolektívne sebectvo, zbožňovanie vlastného národa a pohŕdanie inými. Vlastenectvo či patriotizmus je naopak pokojný, mierumilovný cit hrdosti a spolupatričnosti, otvorený na budovanie srdečných vzťahov medzi národmi. Interkulturalita ide ešte ďalej. Je to také spolunažívanie viacerých kultúr, etnických skupín či národov, ktoré nielenže žijú vedľa seba, lež snažia sa aj o vzájomné poznanie a obohacovanie. Jej základom je úcta k dôstojnosti každej osoby ako i váženie si kultúrneho bohatstva iných národov. Sv. Peter v tomto duchu hovorí: „Naozaj chápem, že Boh nehľadí na osobu, lež v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10, 34-35).
Od konzumizmu k ekológii. K tomu nás pozýva svätý Otec František v encyklike Laudato Si. Aj my sme totiž obeťou logiky „Použi a odhoď!“, produkujúcej množstvo odpadu len v dôsledku nezriadenej túžby konzumovať viac, než je potrebné. Úsilie o náš spoločný domov, čiže o naše životné prostredie, je tiež úsilím o spoločné dobro, ktoré je súčasťou prikázania lásky k blížnemu.
Menej je viac
Pápež František si všíma rôzne dimenzie obrátenia a píše: „Vo svete sa množia vonkajšie púšte, pretože sa veľmi rozšírili púšte ‚vnútorné‘… Kresťanská spiritualita ponúka alternatívne chápanie kvality života a povzbudzuje k prorockému a kontemplatívnemu životnému štýlu, schopnému hlboko sa radovať a nebyť posadnutý konzumom. Je dôležité prijať starodávne ponaučenie, že „menej je viac“. Je možné potrebovať málo a žiť naplno, najmä ak sme schopní dávať priestor iným potešeniam a nachádzať uspokojenie v bratských stretnutiach, v službe, v zužitkovávaní vlastných chariziem, v hudbe a umení, v kontakte s prírodou, v modlitbe.
Hovoríme o postoji srdca, ktoré všetko prežíva s pokojnou pozornosťou a vie byť naplno prítomné… Ježiš nás učil tomuto postoju, keď nás pozýval, aby sme hľadeli na poľné ľalie a nebeské vtáky, alebo keď sa na hľadajúceho človeka ‚pozrel s láskou’ (Mk 10, 21). On naozaj vedel byť naplno prítomný pred každým človekom a pred každým stvorením.
Na prvom mieste táto (ekologická) konverzia zahŕňa vďačnosť a pocit nezaslúženosti, teda uznanie, že svet je dar darovaný z lásky Otca. Dôsledkom toho je ochota k nezištnému odriekaniu a veľkodušným činom, aj keď ich nikto nevidí alebo neuznáva: ‚Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá… a tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti’ (Mt 6, 3.4). Zahrňuje aj láskyplné presvedčenie o tom, že nie sme oddelení od ostatných stvorení, ale že spolu s ostatnými bytosťami sveta tvoríme jedno nádherné univerzálne spoločenstvo. Veriaci nekontempluje svet zvonka, lež zvnútra, pričom uznáva väzby, ktorými ho Otec spojil so všetkými bytosťami. Výnimočnosť svojho postavenia v tvorstve nechápe ako dôvod na osobnú slávu alebo nezodpovednú nadvládu, lež ako výnimočnú schopnosť, ukladajúcu človeku vážnu zodpovednosť vyplývajúcu z jeho viery“(Laudato Si, 216-220).
Muž, ktorý sadil stromy
Francúzsky spisovateľ Jean Giono napísal r. 1953 novelu „Muž, ktorý sadil stromy“. Je to príbeh o Elzéardovi Bouffierovi, jednoduchom pastierovi, ktorý po smrti manželky a jediného syna, žije so psom vo vyprahnutej krajine na samote v kamennom domci, chová ovce a sadí stromy. Každý deň ich vysadí stovku; ročne sa ich ujme tak okolo desaťtisíc. Vďaka jeho neúnavnej práci vyrastie mladý bukový, brezový a dubový les. Rastúci les prebudil k životu aj inú vegetáciu. Do kraja sa tak vrátil život; ba aj zrobení a nevraživí ľudia sa začali meniť.
Mlčanlivý pastier vytrvalo pokračoval v svojom úsilí a ani obidve svetové vojny (o ktorých ani nevedel, že sú), ani vysoký vek mu nezabránili denne chodiť so železnou tyčou a vrecúškom semien a sadiť nové stromy. Takto to robil okolo 30 rokov, pričom nečakal ani uznanie či odmenu. Netušil ani to, že jeho zasadené stromy môžu priniesť úrodu v podobe ľudského šťastia.
Autor novely končí slovami: „Keď si predstavím tohto jednoduchého muža, ktorý spoliehajúc sa iba na svoje vlastné fyzické a duševné sily dokázal premeniť púšť na krajinu hojnosti, napriek všetkým protirečeniam som presvedčený, že ľudské schopnosti sú hodné obdivu. A keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej sily a sebadisciplíny bolo treba na vykonanie takejto premeny, pociťujem nesmiernu úctu k tomuto starému, nevzdelanému mužovi…“.
Pravdou je, že pastier Elzéard je vymyslenou postavou a autor chcel svojou novelou dať iba podnet k sadeniu stromov, keďže si bol vedomý, že lesy menia jednak ráz krajiny ako aj vodné pomery v danej oblasti. Pravdou je však aj to, že pastier Elzéard má množstvo skutočných nasledovníkov. Jednými z nich sú napr. manželia Salgadovci, ktorí za 20 rokov vysádzania stromov premenili v Brazílii spustnutú krajinu Minas Gerais na krásny les.
Povedz mi…
Povedz mi, milá nezábudka,
odkiaľ máš tieto modré šaty?
Boh Stvoriteľ, On mi ich dal!
A ty máš odkiaľ vienok zlatý,
púpava, povedz, čo ťa stál?
Boh mi ho zdarma daroval!
Odkiaľ máš vôňu, konvalinka,
ktorá sa nesie vánkom v diaľ?
Boh mi ju dal! Boh mi ju dal!
A ty máš odkiaľ farbu bielu,
ľalia, čistý vzácny kvet?
Ten mi ju dal, čo stvoril svet!
Povedz mi, povedz, vtáčik malý,
v hrdielku odkiaľ piesne máš?
Dal mi ich Pán Boh, veď ho znáš!
Odkiaľ máš život, dieťa moje?
Kto ti dal dušu, nohy, zrak?
Boh mi to všetko z lásky dal!
Odpoviem ako kvietok, vták.
Zlatica Oravcová
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
