Spiritualita Arnolda Janssena: VNÚTORNÝ ŽIVOT

„Zákon pravdy bol v jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť; pokojne a priamo kráčal so mnou a mnohých odvrátil od hriechu“ (Mal 2,6).

Podcast:

Misionár, ktorý sa niekoľkokrát stretol so sv. Arnoldom Janssenom, neskôr vyhlásil: „Veľmi na mňa zapôsobilo jeho dôkladné premýšľanie nad vecami, ďalej celý jeho spôsob bytia, vyžarujúci spokojnosť a vnútorné uzobranie… Predovšetkým som obdivoval jeho múdrosť, zakorenenú v Božích prikázaniach a duchovnom živote.“

Táto vnútorná harmónia bola bezpochyby ovocím jeho modlitby a jasného uvedomovania si svojho poslania. Každú štvrťhodinu s veľkou vrúcnosťou prosil o dar Ducha Svätého: „Zošli nám od Otca Ducha Svätého. Daj nám jasne poznať jeho sväté vnuknutia a vytrvalo ich nasledovať.“

Z jeho intenzívneho vnútorného života spätého s Bohom vyplývali aj jeho ľudské postoje ako pravdivosť, úprimnosť, zmysel pre zodpovednosť a spravodlivosť. Keď napr. rímske úrady obvinili jedného člena jeho Spoločnosti z toho, že vyslovil čosi heretické, P. Arnold sa ho rozhodne zastal a prefektovi Kongregácie Propaganda Fide napísal: „Nijaká osoba, a tobôž už nie osoba zastávajúca vysoký úrad, nesmie byť odsúdená a potrestaná bez toho, žeby bola najskôr vypočutá.“

Tí,  ktorí ho  poznali, vyzdvihujú vo svojich svedectvách hlavne jeho čnosti ako napr.: „mimoriadnu lásku k pravde, čestnosť, poctivosť a úprimnosť aj pri vyjadrení pocitov“.

Bohatstvo jeho vnútorného života malo aj svoj vrchol, ktorý sa stal aj základným rysom jeho celého života: Snaha plniť Božiu vôľu a v modlitbe zostávať spojený s Bohom.  

Vstúpiť do vlastného srdca

V procese formovania osobnosti sa stretávame aj s vyjadreniami ako napr. interiorizácia hodnôt, čiže proces zvnútornenia, osvojenia, privlastnenia si evanjeliových hodnôt ako noriem osobného života. Vyšší stupeň zvnútornenia dosiahneme iba vtedy, ak prijmeme hodnoty a v ich obsiahnutí budeme vidieť cieľ svojho osobného rozvoja a života. Už toto nasmerovanie života na osvojenie si skutočných hodnôt je princípom, ktorému sa podriaďujú všetky ostatné hodnoty. Je to snaha o život vo svetle a pravde.

Jestvuje totiž akási hierarchia hodnôt, kde tou prioritnou je práve „snaha o zvnútornenie si skutočných hodnôt“. Túto primárnu hodnotu života niektorí nazývajú životný cieľ, ideál, či životný sen. Ak má človek nejaký životný cieľ, pomáha mu to skoncentrovať všetky jeho sily, túžby a schopnosti na dosiahnutie tohto cieľa a na vlastnú osobnú sebarealizáciu. Životný cieľ možno inými slovami nazvať aj povolaním. Dať svojmu životu orientáciu a zmysel znamená nasledovať to, k čomu nás pozýva vnútorný hlas.

Básnik R. Tagore raz povedal: „Moje srdce je smutné, pretože nevie rozlíšiť, kam ho volá vnútorný hlas.“ A rozpráva príbeh o mužovi, ktorý si robil veľké starosti o svoje obchody. Zašiel sa preto poradiť k mudrcovi, a ten mu dal nasledovnú radu: „Rovnako ako zahynie ryba vytiahnutá z vody na breh, tak zahynieš aj ty, ak sa necháš vtiahnuť do víru starostí a dáš sa unášať svetom. Ryba sa musí vrátiť do vody a ty do svojej samoty.“ Obchodníka táto odpoveď prekvapila a začudovane sa spýtal: „To mám zanechať podnikanie a odísť do kláštora?“ „To v žiadnom prípade,“ odpovedal mudrc, „pokračuj vo svojom podnikaní, ale nezabúdaj sa aj utiahnuť do svojho srdca.“

Kabar pižmový

V hinduizme je takýto zvyk: Keď chcú mamy učiť deti, ako nebyť zaujatý stálou činnosťou a tak nezostávať iba na povrchu života, ale vedieť sa aj započúvať do svojho vnútra, rozprávajú deťom legendu o kabarovi pižmovom. Je to malé zviera žijúce v Ázii, podobné horskému srncovi, ktoré má pod bruchom žľazy vylučujúce „pižmo“; je to voňavá látka, používaná na výrobu voňaviek a v kaderníctve na úpravu vlasov. Legenda znie takto:

Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Vošiel do hory a všetko naokolo bolo plné vône, ktorá ho priťahovala tak, že jej nedokázal odolať.  Nevedel však zistiť, odkiaľ vôňa pochádza. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej vône. Hľadaním bol celkom posadnutý. Zabudol aj na jedlo a nápoj, ba aj na spánok. Čosi ho nútilo stále hľadať prameň tejto vône. Preto bežal úžľabinami, horami-dolami, až kým sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený nepošmykol zo skaly. Spadol do priepasti a smrteľne sa zranil. Keď precitol z pádu, vedel, že je s ním koniec. Z posledných síl si ešte začal lízať krvácajúcu hruď. A v tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec: Tá vôňa, čo sa mu tak veľmi páčila, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetky srnce tohto druhu. Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

Tu príbeh končí. Matka potom ešte dodá na záver: „Syn môj, nehľadaj Božiu vôňu vonku, lebo môžeš zahynúť v džungli života. Zostúp na dno svojho srdca a tam nájdeš Boha.“

Tajomstvo je vo vnútri

Vo svojom vnútri hľadaj riešenie všetkých problémov,

dokonca aj tých vonkajších, materiálnych.

Ešte predtým, než postavíš cestu v panenskej džungli,

vybuduješ múr, či postavíš most,

musíš v sebe samom hľadať tajomstvo.

V tvojom vnútri totiž sú už 

všetky mosty; 

všetky architektonické formy

sú tam už prítomné…

Pýtaj sa teda Architekta, ktorý žije v tebe,

a on ti už ukáže.

Budeš vedieť podstatu všetkých problémov.

Naučí ťa lepšie než nejaké poučky.

Dá ti najlepší zo všetkých nástrojov.

A budeš mať vždy pravdu,

pretože v sebe nosíš tajomné svetlo

na objasnenie všetkých tajomstiev.

Amado Ñervo