Podcast:
Čo vidíme, vidieť na nás
Milí priatelia!
Sviatok Obetovania Pána, ktorý slávime na začiatku februára ako zavŕšenie udalostí spojených s narodením Pána – je to, ako uvádza evanjelista Lukáš, po naplnení „dní očisťovania“ (Lk 2,22), teda na štyridsiaty deň (porov. Lv 12,2-8) od Vianoc – sprítomňuje udalosť, keď Jozef s Máriou prinášajú dieťa Ježiša do chrámu, aby ho predstavili Pánovi a priniesli obetu, ako predpisoval Pánov zákon. Zrejme práve tá obeta dala v slovenčine podnet k názvu, aký dnes u nás sviatok nesie. V iných končinách sveta sa uvádza skôr ako Predstavenie Pána, či jeho Uvedenie do chrámu – čo, zdá sa, výstižnejšie zachytáva jeho podstatu.
Od roku 1987, na podnet dnes už svätého Jána Pavla II., sa na sviatok Obetovania Pána pripomína i svetový deň zasväteného života. Tento rok už po 29-krát. Nielen biskupi jednotlivých diecéz sa zvyknú stretnúť so zasvätenými, ale 2. februára zvykne sláviť Eucharistiu za prítomnosti členov inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života i pápež v Bazilike sv. Petra. Vo svetle príbehu stretnutia Márie, Jozefa a malého Ježiša so Simeonom a Annou, ponúka prítomným zakaždým podnet na uvažovanie. Pred troma rokmi Sv. otec predstavil i nasledujúcu otázku a úvahu:
„Čo vidia naše oči? Simeon, pohnutý Duchom, vidí a rozpoznáva Krista. A modlí sa hovoriac: «Moje oči uvideli tvoju spásu» (v. 30). Hľa veľký zázrak viery: otvára oči, premieňa pohľad, mení zorné pole. Ako vieme z mnohých Ježišových stretnutí v evanjeliách, viera sa rodí zo súcitného pohľadu, ktorým sa na nás Boh pozerá, rozpúšťa tvrdosť nášho srdca, uzdravuje jeho rany, dáva nám nové oči, aby sme videli seba i svet. Nový pohľad na seba, na druhých, na všetky situácie, ktoré prežívame, a to aj tie najbolestivejšie. Nejde o naivný pohľad. […] Naivný pohľad uteká pred realitou alebo predstiera, že nevidí problémy. Tu však ide o oči, ktoré vedia „vidieť dovnútra“ a „vidieť poza“; ktoré sa nezastavujú pri zdaní, ale vedia vstúpiť aj do trhlín krehkosti a zlyhaní, aby rozpoznali Božiu prítomnosť. Simeonove starecké oči, hoci unavené rokmi, vidia Pána, vidia spásu. A my? Každý si môžeme dať otázku: Čo vidia naše oči? […] Máme pohľad upretý dozadu, nostalgicky za tým, čo už neexistuje, alebo sme schopní prezieravého pohľadu viery, ktorý sa premieta dovnútra a aj poza?“ (homília na sviatok Obetovania Pána, 2.2.2022). Toľko slová pápeža, ktorý pozýva osvojiť si pohľad otvorený pre budúcnosť. Učiť sa vidieť Pána, vždy.
V súvislosti s tým mi prichádza na um i myšlienka od nášho zakladateľa, sv. Arnolda Janssena, ktorú som na ktoromsi mieste čítal. Vyjadril sa: „Smútok a sťažovanie určite netvoria súčasť dokonalosti. Niektorí ľudia majú od prírody dar pripravenosti byť vždy priateľskí voči iným. No tí, čo nemajú tento dar, sa musia usilovať získať ho a tak umožniť Božej láske, aby bola v nich viditeľná“. Arnold vyzýva, aby pri pohľade na nás iní mohli zazrieť aspoň malý odraz dobroty a lásky nášho Pána.
Ono oboje je istým spôsobom prepojené: to, čo sme schopní vidieť v udalostiach a okolnostiach my sami, a to, čo iní vidia na nás. Pohľad dôvery a odvahy prebúdza dôveru a odvahu pri pohľade na nás.
Mesiac február prináša i spomienku Lurdskej Panny Márie (11.2.), ktorá sa spája s pohľadom súcitu a blízkosti našim chorým bratom a sestrám, čo zápasia s rozličnými trápeniami. Neskôr (22.2.) máme zas sviatok Katedry apoštola Petra ako odkaz na učiteľský úrad pápeža a pozvanie k pohľadu rešpektu voči autorite ustanovenej Ježišom v Petrovi… všetko príležitosti vidieť evanjeliovo, vidieť prítomnosť Pána. Lebo na čo hľadíme a čo vidíme my, vidieť na nás.
P. Marek Vaňuš SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!