ÚVAHA XXI. / „Za koho ma považuješ ty?“

Podcast:

Scéna evanjelia z 21. nedele v Cezročnom období sa odohráva severne od Galilejského jazera, mimo Herodesovej jurisdikcie, a z dohľadu farizejov. Jedná sa o súkromný rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi. A naozaj,  je to mimoriadne osobný rozhovor, pretože učeníci v ňom slobodne vyjadrili svoje vlastné presvedčenie.

V priebehu rozhovoru Ježiš kladie postupne dve otázky. Najprv sa pýta: „Za koho ľudia pokladajú Syna človeka?“ (Mt 12, 13). A následne: „Za koho ma pokladáte vy?“. Položením týchto dvoch otázok Ježiš najprv vyzýva učeníkov, aby identifikovali rôzne názory, ktoré o ňom kolujú, a potom dáva učeníkom príležitosť vyjadriť svoje vlastné presvedčenie. Peter odpovedá v mene všetkých slovami: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“

Pozrime sa na chvíľu na Petra. Keď sme pred dvoma nedeľami sledovali, ako Peter kráča po mori a potom sa začína potápať, mohli sme počuť, ako ho Ježiš napomína: „Ty maloverný, prečo si pochyboval?“ (Matúš 14, 31). Dnes sa pokarhanie mení na chválu: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov.“ (Mt 16, 17). Čo sa zmenilo? Prečo je Peter blahoslavený, šťastný? Je blahoslavený, pretože dokázal otvoriť svoje srdce Božiemu zjaveniu a spoznať v Ježišovi Kristovi Božieho Syna, nášho Spasiteľa. V priebehu dejín sa stále znova kladú tie isté otázky: „Kto je podľa ľudí Syn človeka? A za koho ma pokladáte vy?“ Aj my sme niekedy museli vysvetľovať, kto je pre mňa Ježiš, a čo v ňom spoznávam; prostredníctvom viery prijatej od svedkov (rodičov, katechétov, kňazov, učiteľov, priateľov…) sme dospeli k osobnej viere v Ježiša Krista, ktorej svedkami sme sa stali aj my, pretože to je základné jadro kresťanského povolania.

Len z našej viery a spoločenstva v Ježišovi Kristovi môžeme premôcť moc zla. Kráľovstvo smrti sa prejavuje medzi nami, spôsobuje nám utrpenie a otvára mnohé otázniky. Ale zároveň sa nám sprístupňuje Božie kráľovstvo a zjavuje nádej. A Cirkev, sviatosť Božieho kráľovstva vo svete, postavená na skale viery, ktorú vyznal Peter, nám umožňuje očakávať nádej a radosť večného života. Pokiaľ ľudstvo žije na tomto svete, máme rozdávať nádej – je to naše povolanie. A kým bude potrebné rozdávať nádej, bude potrebné aj poslanie Cirkvi; preto ju brány kráľovstva smrti nikdy nepremôžu, ako nám zaručil Kristus, plne prítomný uprostred svojho ľudu (porov. Mt 16, 18).