„Všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie,“ napísal sv. Pavol v Liste Rimanom. Aj to, čo sme počuli v dnešnej liturgii slova, bolo napísané pre naše poučenie. A čo sme to vlastne počuli?
Počuli sme, že je potrebné pripraviť
cestu Pánovi do našich sŕdc. Aby sme práve Jemu, hovoriac slovami sv. Jána
Pavla II. „otvorili dokorán naše srdcia.“
Aby sme tak mohli „skrze Krista, s
Kristom a v Kristovi“, ako voláme pri každej svätej
omši, vzdávať Bohu Otcovi, ktorý žije v jednote s Duchom svätým, všetku úctu a
slávu, ktorá im patrí. Aby sme tak mohli vyznávať, že Boh je Pánom našich
životov a Jeho očami sa pozerať na náš život. Tak budeme môcť kráčať po
správnych cestách a chodníkoch, v ústrety Pánovi.
Raz jedna mama zobrala svojho
malého syna na nákupy. V obchodnom dome mali veľkého plyšového psa, s krásnymi
ušami, malým chvostom, a bielymi labkami. Keď ho chlapec uvidel, veľmi po ňom zatúžil.
Vtedy mu mama sľúbila, že ho dostane pod stromček. Od toho dňa chlapec počítal
dni do Vianoc. Dokonca sa mu o tomto psíkovi snívalo. Aj v čase, kedy
sa s celou rodinou modlili pri adventnom venci, myslel len na psíka a celkom
prestal myslieť na Pána Ježiša.
Koľko ľudí sa v dnešnej dobe
podobá práve tomuto chlapcovi?! Nemyslíme vôbec, alebo len málo, na Boha. Prosme pri slávení dnešnej
Eucharistie za nás i mnohých ďalších. Buďme úprimní v modlitbe. Kardinál
Joachim Meisner povedal, že „Kto otvorí Vykupiteľovi brány do svojho života, tomu Vykupiteľ otvorí
bránu smrti do večného života.“
My sme tými, ktorí
pripravujú cestu Pánovi a robia pokánie. I o tomto sme počuli v
dnešnom evanjeliu. K tomu nás vyzýva Ján Krstiteľ.
Sv. Ján XXIII. raz povedal, že „Nie všetci sú povolaní k
mimoriadnym formám dobrovoľného a tvrdého umŕtvovania, avšak každý kresťan má
konať pokánie krotením jazyka, hrdla, zmyslov a pýchy.“ Pokánie je istá cesta, ako sa dostať
do nebeského kráľovstva a kedykoľvek sa smelo postaviť pred Božiu tvár.
Muž držal pevne v ruke
volant svojho auta. Mal oči na stopkách, ale hustá hmla znižovala viditeľnosť
na minimum. Rýchlosťou 40 km/hod sa vliekol po diaľnici. Odrazu sa zľakol. Pred
sebou zbadal dve červené svetlá a celou silou zabrzdil. Bolo však neskoro.
Tresk, črepiny skla a potom ticho. Omámený, ale na šťastie nezranený vystúpil z
auta. A čo videl? Chaos. Tri autá narazili do seba, a to prvé do prevráteného
nákladného auta. Mal jedinú myšlienku: Musí varovať prichádzajúce autá. Bežal
po ceste späť a z celej sily mával rukami. Približujúci sa vodič ho však
nezbadal a vzápätí sa ozval náraz a rinčanie skla. Keď sa blížilo ďalšie auto,
vyzliekol si vetrovku a mával ňou. Vodič však nazlostene zatrúbil, šiel ďalej,
a… tresk! Objavujú sa ďalšie dve svetlá. Muž si pripadá taký bezmocný. Ešte
raz sa pokúsi zamávať vetrovkou. Mladí ľudia v aute mu veselo zakývali.
Havarovalo ďalšie auto. Mnohokrát sa ľuďom dostalo varovanie a výzva k pokániu.
A koľkokrát správne reagovali?
Reagujme
správne už dnes. Už dnes konajme pokánie a svojím životom v pravde pripravujme
cestu Pánovi.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
