Zamyslenie na 18. decembra 2019, streda po 3. adventnej nedeli
Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. (Mt 1, 18-24)
Mária povedala Bohu, Božiemu plánu, ÁNO. Bez výhrad prijala svoje poslanie. Ale Jozef? Chce chúlostivú situáciu, ktorá nastala, riešiť čo najlepšie. Ako dobrý veriaci má plniť Mojžišov zákon – rozum káže, ale srdce nedovolí. Jozef nechce vystaviť Máriu verejnej pohane. A tak volí iné riešenie. Máriu prepustiť potajomky, v tichosti. Stane sa však zvláštna vec – prichádza Pánov anjel a oslovuje Jozefa. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“………..
Jozef prijíma Máriu ako manželku, akoby sa nič divného nestalo. Vo viere prijíma Boží plán s jeho životom. Ukázal sa ako spravodlivý, ako človek poslušný Božiemu slovu. Jeho poslušnosť bola živá. Jozef s Anjelom nediskutuje, nereptá, nenamieta, jeho postoj je celkom podriadený Bohu, odovzdáva sa Božiemu zámeru.
Toto je to u Jozefa najdôležitejšie. Tu vidíme Jozefovu nekonečnú dôveru: keď si to praje Boh…
Jozef rozumom a slobodnou vôľou mení vzťah k Márii a k dieťaťu. Vidíme osobitnú úctu Jozefa a jeho veľkosť v histórii ľudského spasenia. Jozef, syn Dávidov, si adoptuje Syna Božieho. Takto ho spravodlivo prijíma do svojho rodu. Môžeme tiež prirovnať Jozefa k Márii, ktorá keď počala a porodila Emanuela – Syna Božieho, tak Jozef z neho robí Syna Dávidovho a včleňuje ho do rodu ľudského.
1. Naše stretnutie s Bohom sa blíži. Pýtajme sa však sami seba: Skutočne očakávame Pána Ježiša s takým istým oduševnením, úctou a vierou, ako to bolo u Jozefa?
2. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo by sa bolo dialo, keby Jozef Máriu neprijal a urobil to, čo zamýšľal?
Viera
vydatá, dôchodkyňa, 68 rokov
Tweet
