ZAMYSLENIE NA 27. NEDEĽU V CEZROČNOM OBDOBÍ

Evanjelium:

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“ (Lk 17, 5-10)

Podcast:

Zamyslenie:

Mnohí chodíme radi na koncerty. Stretávame sa na nich s umelcami a vždy čakáme – právom – čo nám predvedú. A oni nám vo väčšine prípadov odvedú seriózny výkon. A my im za to právom tlieskame. A je to správne. Ich snaha, námaha a výkon musia byť predsa odmenené uznaním. Je požiadavkou spravodlivosti dať každému, čo mu patrí. Umelcovi potlesk, šikovnému žiakovi dobrú známku, zlodejovi trest.

Preto nás možno prekvapuje, keď sa nás Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele pýta: „Je azda [pán] povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.’” Skrátka, nežiadajte žiadnu odmenu: ani pochvalu, ani potlesk, ani uznanie.

Ako to Ježiš myslí? Jeho postoj sa zdá ísť nielen proti všetkým našich ľudským pocitom a očakávaniam, ale aj proti čnosti spravodlivosti. Je tomu ale naozaj tak?

Keď sa som nad tým tak osobne premýšľal, akosi spontánne mi prišlo na rozum iné rovnako šokujúce miesto z evanjelistu Marka (11, 12-25). Je to udalosť, kedy Ježiš išiel v zime okolo figovníka, a keďže na ňom nenašiel figy, ho preklial. Toto bolo čudné, pretože ako poznamenáva evanjelista, nebol čas fíg. No tento príbeh v istom zmysle vysvetľuje myšlienku dnešného podobenstva. V podobenstve si sluha, ktorý robí to, čo je povinný, nezaslúži odmenu. V príbehu je figovník, ktorý nerobí to, čo nie je povinný – to znamená, neprinesie ovocie v zime – potrestaný. V oboch príbehoch nám čosi nesedí.

Prečo by mal figovník rodiť ovocie aj mimo sezóny? A prečo, ak nerodí, má byť potrestaný? A prečo si sluha, ktorý robí to, čo má, nezaslúži pochvalu?

Preto, lebo sluha i figovník fungujú iba na báze spravodlivosti. A byť spravodlivým nestačí. Sluha žil podľa spravodlivosti. Plnil si do bodky svoje povinnosti, nič viac. Figovník tiež fungoval verne podľa spravodlivosti. Prinášal ovocie vo svojom čase. Mimo neho odpočíval.

Aj keď spravodlivosť je veľká čnosť – je totiž stále veľa ľudí, ktorí podľa nej nežijú – na to, aby človek vošiel do Božieho kráľovstva táto čnosť nestačí. Na to treba podľa Ježiša viac. A čo je viac ako spravodlivosť? Viac je láska. Láska dáva aj vtedy, keď nemusí. Láska si neplní len svoje povinnosti, ale ide ponad ne. Láska funguje na nadčasoch. Veď si len spomeňme, ako to povedal na inom mieste Ježiš: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 5, 20). Čo je spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov? Ježiš to vysvetľuje: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5, 39-42). Alebo citujúc naše dnešné texty: Keď budeš ako sluha u svojho pána robiť nielen to, čo máš, ale keď budeš kreatívny a budeš robiť i to, čo nemáš. Alebo keď budeš ako figovník rodiť ovocie i v zime. Keď tvoj čas nebude rozdelený na čas práce a čas voľna. Na úradné hodiny a hodiny odpočinku. Na čas pracovného týždňa a na čas dovolenky. Ale naopak, bude to len jeden čas, čas stálej pripravenosti slúžiť Pánovi, potom si zaslúžiš pochvalu.

Študent sa sťažuje na svojho profesora, že je veľmi prísny na skúške. Ježiš je ešte prísnejší, on na skúške z matematiky skúša aj dejepis. Robotník hovorí o svojom majstrovi, že sa to nedá s ním vydržať, pretože žiada, aby urobil 400 nitov za deň. Ježiš je ešte náročnejší. On žiada, aby si nitoval ešte aj cez dovolenku.

Ježiš je hladný, hľadá figy, chce jesť. A ja odpovedám: „Pane, tu sú: chodím do kostola, modlievam sa ráno a večer. A keď mám čas, niekomu aj pomôžem. A občas čítam aj duchovnú literatúru.“ No dostávam odpoveď: „Nič, len lístie. To je priemernosť. To robí každý, kto sa aspoň trocha snaží o poctivosť. No ak si učeník, musíš ísť ďalej.“

Chápeme na tomto pozadí aj dnešné podobenstvo? Stále ešte pokladáme správanie sa pána voči svojmu sluhovi za nespravodlivé? Naozaj si zaslúžime pochvalu za veci, ktoré by mali byť pre každého z nás úplnou samozrejmosťou?

Istý mladý kresťan rozpráva túto príhodu: „Raz som pri spovedi dostal ako kajúcny čin vykonať nejaký dobrý skutok. Ešte v ten deň som uvoľnil miesto v autobuse jednej staršej žene. Ale hneď som sa zahanbil, že takúto bežnú maličkosť chcem vydávať za dobrý skutok. Na druhý deň som sa veľkoryso rozhodol pomôcť manželke pri sobotňajšom upratovaní. Snáď po prvý raz v živote som povynášal a vyprášil všetky koberce a mal som pocit dobre vykonaného dobrého skutku. No hneď som si všimol, že sused naproti – nábožensky ľahostajný – robí to isté a navyše robí to pravidelne. Teda ani s týmto skutkom so sa neuspokojil. Večer som sa rozhodol, že si budem čítať so Svätého Písma. Ale keď som v ňom bezradne listoval, neschopný sa orientovať, spomenul som si na kolegu, ktorý má predo mnou riadny náskok v znalosti Svätého Písma. Nakoniec každý pokus o dobrý skutok dopadol rovnako. S rozpakmi som zisťoval, že všetko, čo som chcel pokladať za dobrý skutok, by mi malo byť samozrejmosťou.

Zdá sa, milí priatelia, že tento kresťan je zástupcom každého jedného z nás. Celí oduševnení často začneme robiť veci s povedomím, že začína nová éra, kedy ideme robiť čosi výnimočné, a pri tom nakoniec zistíme, že sú to veci úplne samozrejmé, ktoré už dávno mali patriť k našej každodennej rutine a že tak nie je čo chváliť.

Nech nám je vzorom príroda. Tam každé Božie stvorenie robí veci, ktoré do neho vložil Boh a navyše robí to dokonale a bez nároku na pochvalu. Chválime slnko, že každý deň vychádza? Je to jeho povinnosť. Chválime zem, že prijme semeno a urodí plod? Chválime oblaky, že z nich prší dážď? Chválime vietor, že fúka, včely, že opeľujú kvety? To je predsa ich základná služba a povinnosť. A ja chcem pochvalu za veci, ktoré by mali byť pre mňa samozrejmosťou?

Nech dnešné Božie slovo, milí priatelia, vedie každého z nás k dvom veciam: po prvé k otázke, či robím svedomito to, čo robiť mám, a po druhé, ak áno, ako by som mohol pokročiť ešte ďalej a robiť aj to, čo nie som povinný.

Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.

Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:

Štvrťhodinová modlitba

Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.

Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova

Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.





Prihláste sa na automatický odber zamyslení. Vždy, keď vyjde nové zamyslenie, upozorníme vás naň emailom.

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie