ZAMYSLENIE
NA 3. PÔSTNU NEDEĽU

Evanjelium:

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku. (Jn 2, 13-25)

Podcast:

Zamyslenie:

Vernosť svojmu základnému príbehu

Príbeh z dnešného evanjelia, milí priatelia, je veľmi
silný. Predstavuje nám Ježiša, ktorý
s bičom v ruke razantne vyháňa z jeruzalemského chrámu
všetko, čo tam nepatrí. Ako sa s touto
udalosťou vysporiadať? Obraz Ježiša s bičom nám naznačuje, že
pravdepodobne išlo o niečo vážne. A je to pravda, Ježiš
v príbehu evanjelia rieši
zneužívanie. Zneužívanie je vždy vážna
vec a ak sa dokáže, vždy sa musí riešiť razantne.

Aké zneužívanie Ježiš rieši? Niektorí by možno povedali, že
Ježiš tu rieši zneužívanie Jeruzalemského chrámu. Veď tak to vyplýva
z jeho slov, ktorými tento svoj čin komentoval: „Nerobte z domu môjho Otca
tržnicu!” a mali by pravdu. Lenže nie celkom. Skutočná pravda bola trocha
širšia, než len zneužívanie budovy. Tá budova totiž čosi symbolizovala. Chrám bol pre židov symbolom ich základného
príbehu, na ktorom ako národ vyrástli, a ktorému – ak si chceli uchovať
svoju identitu – museli ostať verní. A preto každé užívanie
jeruzalemského chrámu na iné účely, než na aké bol určený, znamenalo zneužívanie
a signalizovalo, že sa ako národ začínajú uberať nebezpečným smerom.

Aký bol ten základný
židovský príbeh? Bol to príbeh vyslobodenia židovského národa
z Egyptského otroctva, jeho putovanie po púšti a nakoniec ich príchod
naspäť do svojej zasľúbenej zeme. Bol to príbeh skúseností a zážitkov, ktoré
mali ako národ s Bohom. Židia sa v Egypte, do ktorého prišli pôvodne
slobodne, stali postupne otrokmi. Egypťania ich zneužívali a využívali.
Preto sa túžili z tohto otroctva vyslobodiť. Keďže Egypťania ich nechceli
pustiť, zasiahol Boh. Zázračným spôsobom
sa im na koniec podarilo vybrať sa na cestu za slobodou. Putovali štyridsať
rokov po púšti. Počas tohto putovania bol Boh s nimi. Jeho prítomnosť
symbolizovala archa zmluvy, ktorú nosili so sebou. Na púšti sa cez rozličné
skúšky formovala ich identita. Keď nakoniec doputovali a vošli do svojej
zasľúbenej zeme, tento príbeh mali stále sebe a svojim potomkom opakovať.
Keď si neskôr na vrchu Sion v Jeruzaleme postavili chrám, toto všetko sa
prenieslo do neho. Chrám bol pre židov
symbolom Božej prítomnosti a Božej vernosti v ich živote. Bolo to
sväté miesto, stredobod ich národnej identity, symbol Božej prítomnosti. Ísť do
chrámu, znamenalo ísť k počiatku, k podstate a obnoviť sa.  

V dobe Ježišovej si však podnikaví židia za pomoci
skorumpovaných kňazov urobili z chrámu biznis. Do budovy chrámu poprinášali veci, ktoré s chrámom nemali nič
spoločného. A ľudia boli z toho
zmätení. Išlo tu o zradu ich pôvodného príbehu, na ktorom ako národ
vyrástli, a ktorý chrám reprezentoval. A presne toto bol dôvod, prečo sa Ježiš rozhodol chrám tak
razantne očistiť. Urobil to
preto, aby bolo znova viditeľné, kto je Bohom, a kto a čo je naozaj centrálne a
podstatné pre život človeka.

Pokušenie, ktoré nezvládli Židia, sa môže udiať aj
v živote každého z nás dnes. Aj my môžeme v jednej chvíli mať svoj zážitok s Bohom, ktorý
nás postaví na nohy a našej viere dá šťavu, živosť a energiu. Budeme
silne cítiť, že Boh je prítomný v našom živote, že nás vedie a že sa
o nás stará. Bude nás to tešiť. Budeme to vychutnávať. Lenže ako sa náš
život postupne začne odvíjať a ponárať do svojej všednosti
a každodennosti, náš zážitok s Bohom môže začať pomaly blednúť
a strácať na svojej sile. Do nášho života bude pribúdať množstvo vecí
a my začneme strácať schopnosť pre rozlišovanie toho, čo je dôležité
a čo dôležité nie je, čo má byť v strede a čo na okraji nášho
života. A tak sa môže stať, že na trón v centre nášho bytia si
jedného dňa zasadne niečo iné ako Boh. A tento Boh, ktorého prítomnosť sme
vo svojom živote kedysi tak veľmi cítili, je odsunutý na okraj. Samozrejme, takáto zmena hlavného obyvateľa nášho
srdca neostáva bez dôsledkov. Veď čo iné je za tou vyprahnutosťou, ktorú
tak často cítime vo svojom živote viery? Za tou neochotou robiť skutky, ktoré
ma kedysi tešili, za nedostatkom radosti z maličkostí, ktorú som kedysi
mával? Čo iné je za povrchnosťami, márnivosťami a falošnosťou, na ktoré ma
iní začali upozorňovať? Nastala zrada
pôvodného príbehu. Tu nepomôže nič iné, iba vziať bič a – tak ako
Ježiš – svoj vnútorný chrám vyčistiť, poslať preč veci, ktoré tam nemajú čo
hľadať, a znova posadiť na trón svojho srdca Boha.

To isté sa môže stať aj so spoločenstvom. V dejinách Cirkvi sa zrodilo veľa spoločenstiev,
ktorých impulzom bol silný príbeh nejakého jedinca. Tento jeho príbeh bol
tak silný, že pritiahol ďalších,
ktorí sa k nemu pridali a vznikla komunita. Bola to komunita, ktorej identita sa odvíja od
vernosti základnému príbehu, ktorý mal na jej počiatku jej zakladateľ. Ak
si komunita tento príbeh rozpráva z generácie na generáciu a ak
mu je verná, rozkvitá. Ak mu verná nie je, rozkvitať prestane a dostáva sa
do krízy. Zrada pôvodného príbehu je
obyčajne zrada Boha. Boh nemôže predsa požehnávať a pôsobiť
v komunite, ktorá sa odchýlila od ducha, ktorého jej kedysi v jej
začiatkoch cez jej zakladateľa dal. 

Toto je pre kresťanské komunity – či už rehoľného alebo
nerehoľného typu – veľmi dôležité si uvedomovať, pretože nevernosť svojmu pôvodnému príbehu spôsobuje vždy krízu. Mnohé
kresťanské spoločenstvá si túto krízu síce priznávajú, avšak nie všetky ju majú
odvahu (alebo snáď pokoru) riešiť správne. Mnohé vymýšľajú množstvo nových
aktivít, cez ktoré by – podľa nich – mohli byť užitočné pre Cirkev a dnešný
svet, avšak všetko je to márne, nič nezaberá. A pritom by stačilo len
jedno: zobrať ako Ježiš do ruky bič (alebo možno by stačila aj metla)
a nekompromisne očistiť toto svoje
spoločenstvo od vecí, ktoré tam nepatria a znovu sa vrátiť
k vernosti svojmu pôvodnému príbehu. Pod bičom, metlou a očistou
tu samozrejme nemám na mysli násilie alebo čistku. Mám tu mysli ráznosť
a odvahu, ktoré návrat k vernosti pôvodnému príbehu potrebujú.

Stojíme, milí priatelia, pred Veľkou nocou. Pred našimi očami sa v liturgiách budú
znova odvíjať všetky tie príbehy zo života Ježiša Krista, jeho apoštolov
a potom i prvotnej Cirkvi. Toto je základný príbeh našej Cirkvi.
Príbeh umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista je základným
príbehom našej Cirkvi. Počúvame ho a ponárame sa do neho rok čo rok.
Opakujeme si ho stále dookola. Toto opakovanie základného príbehu našej Cirkvi,
ktorého predobrazom bol príbeh putovania židov z otroctva na slobodu, je
dôležité. Dáva nám možnosť zamyslieť sa, či je tento základný príbeh mojej
Cirkvi v mojom živote živý. Či náhodou tiež nepotrebujem aj ja už zobrať
bič a začať zo svojho života vyháňať – obrazne povedané – kupcov
a peňazomencov, ktorí tam nemajú čo hľadať, pretože môj život mi vlastne korumpujú.