Podcast:
Chlapec pozoroval sochára, ako dlátom seká do veľkého kusa mramoru. „Čo robíš?“ pýta sa. „Chcem vytesať sochu leva,“ odpovedá umelec. Na to prichádza ďalšia otázka: „A ako vieš, že je tam lev?“ „Vidím ho tam,“ hovorí sochár. Chlapec sa prizrie ešte lepšie na kus mramoru, obíde ho dokola, ale po chvíli len neveriacky pokrúti hlavou, lebo to, čo vidí pred sebou, mu vôbec nepripomína leva. Preto po chvíli povie. „To teda musí byť veľmi ťažké.“ Sochár sa len usmeje: „Vôbec nie. Stačí iba dať preč všetko, čo tam nepatrí.“
Prorok Jeremiáš prirovnáva Boha k hrnčiarovi, ktorý nás formuje. „Ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela“ (Jer 18,5). No môžeme povedať, že Boh je nielen „hrnčiar“, ale aj „sochár“, ktorý nás „otesáva“ do podoby svojho milovaného Syna. Krstom sme sa Kristovi už pripodobnili, ale ako rastieme, máme sa mu čím ďalej tým viac podobať svojím zmýšľaním, slovami, skutkami a celým životom. Slovami sv. Jána Krstiteľa by sme mohli o tomto procese nášho formovania do podoby Krista povedať: „On (Ježiš) musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Na to isté myslí aj sv. Pavol, keď píše, že máme dospieť k „zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
Dlátom, ktorým Boh na nás „pracuje“, sú rôzne životné situácie, ktorými chce z nás odstrániť všetko, čo do tejto podoby nepatrí. Boh chce, aby sa v nás ukázala celá krása, ktorú do nás vložil, keď nás krstom spojil so svojím Synom „najkrajším z ľudských synov“ (Žalm 45, 3). No takýmto dlátom je aj modlitba.
Keď v tichosti načúvam a zotrvávam v Božej prítomnosti, dávam mu čas a priestor, aby vo mne pôsobil. Je to, akoby som mu povedal: „Pane, som tu pred tebou. Viem, že ma miluješ a chceš pre mňa to najlepšie. Aj keď to vždy nechápem, zvlášť ak je to spojené s krížom, predsa verím, že raz sa presvedčím o správnosti cesty, ktorou ma vedieš. Viem, že ma chceš mať pri sebe a pripodobniť ma svojmu Synovi. Ďakujem ti za to a chcem ti povedať, že môj život patrí tebe. Keďže sám neviem, čo mám robiť, aby som sa stal lepším, a zisťujem, že ani nemám síl, aby som sa zmenil a zanechal zlé návyky, prosím ťa, ujmi sa ma. Odovzdávam sa do tvojich rúk. Rob so mnou, čo chceš. Uzdrav ma, vykoreň a odstráň zo mňa všetko, čo tam nepatrí. To, čo vo mne zas chýba, naplň svojou milosťou, silou a svetlom. Urob ma takým, akým ma chceš mať, aby môj život bol tebe na česť a slávu a na osoh blížnym.“
Boh chce, aby sa každý z nás mohol raz vo večnosti zaskvieť v svojej plnej kráse a svietiť ako hviezda na oblohe. Chce nás formovať do krásy, ktorú v nás vidí. K tomu však potrebuje, aby sme mu dali priestor. Umožňujeme mu to, keď sa modlíme, adorujeme, zotrvávame v jeho prítomnosti. No aj vtedy, ak prosíme iných o modlitbu; čiže, aby nám v tom pomohli.
Sv. Arnold si uvedomoval, že nebol ideálnym predstaveným, teda takým, akým by mal byť. Mal skôr chladnú a ťažšie prístupnú povahu, ktorá ľudí od neho skôr odrádzala. Vedel o tom, a snažil sa o zmenu. Mal aj dosť pokory na to, aby si to nielen priznal, ale aj poprosil iných o modlitbu. Keď mu raz spolubratia prišli blahoželať k meninám, poprosil ich: „Veľmi potrebujem vaše modlitby… Prosím Najsvätejšie Srdce Ježišovo, prosím večnú lásku Ducha Svätého, aby ma čoraz viac naplnili láskou. A keď mi chcete preukázať nejakú mimoriadnu službu, tak mi pomáhajte tým, že budete vyprosovať plnosť Božej lásky pre moje chladné srdce. Nejde mi tu ani tak o moju lásku k Bohu, ale o moju lásku voči vám všetkým. Aký vďačný by som bol Bohu i vám, keby ste mi vyprosovali túto lásku.“ Arnold sa aj sám modlil, zvlášť po sv. omši: „Bože, daj mi milostivo spoznať, ako byť múdrym otcom voči svojim podriadeným a mať voči nim materinské srdce.“
Modlime sa: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa svojho srdca. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
