Podcast:
Počas prvých troch storočí boli kresťania prenasledovaní v Rímskej ríši. V Zápisoch o mučeníctve svätého Justína a jeho spoločníkov nájdeme aj nasledovný dialóg medzi rímskym prefektom Rustikom a filozofom Justínom. Rustikus sa spýtal: „Teda si kresťan?“ Justín odpovedal: „Áno, som kresťan.“ Prefekt povedal Justínovi: „Počuj ty, čo hovoríš, že si učený, a myslíš si, že poznáš pravé učenie: Si si istý, že vystúpiš do neba, keď ťa dám zbičovať a sťať?“ Justín vravel: „Dúfam, že budem bývať v jeho dome, ak toto podstúpim. Lebo viem, že všetci, čo budú správne žiť, dostanú Božiu milosť až do skončenia sveta.“ Prefekt Rustikus pokračoval: „Tak ty si teda myslíš, že vystúpiš do neba a dostaneš nejakú náležitú odmenu?“ Justín povedal: „Nemyslím si, ale spoľahlivo to viem a som si celkom istý.“
Keď čítame tieto riadky iste nás môže prekvapiť, s akou samozrejmosťou hovorí sv. Justín o nebi a o budúcich veciach, ktoré ešte nezažil a s ktorými nemal žiadnu skúsenosť. V jeho slovách niet ani tieň pochybnosti, neistoty či zaváhania. Keby sme my boli na jeho mieste, možno by sme sa zľakli toho, že za vieru v Krista nás môžu mučiť a dokonca pripraviť aj o život. Možno by sa v nás vynorili pochybovačné otázky ako napr.: „A čo ak to s tou večnosťou a nebom nie je pravda? Oplatí sa riskovať mučenie a stratu života pre nejaké nebo, ktoré som nikdy nevidel? Prečo by som sa mal len tak ľahko vzdať vlastného života pre budúcnosť, ktorá nie je istá? Nebolo by lepšie zaprieť Krista, poslúchnuť prefekta a obetovať pohanským bohom a tak si zachrániť život?“
Nič z takýchto pochybností nenájdeme v slovách sv. Justína. Hovorí s istotou, ktorú mu dáva nádej. Pre neho budúcnosť nie je neistá, ale istá, pevná, neochvejná, lebo je zakorenená v Bohu. A kvôli tejto nádeji na nebo sa zrieka aj všetkých malých nádejí a pôžitkov, ktoré by ho tu na zemi ešte čakali.
Na jeho svedectve si môžeme uvedomiť úžasnú silu nádeje v živote človeka. Človek sa nebojí stratiť svetské výhody, majetok ba i vlastný život. Nádej mu dáva istotu, že ho čaká čosi ešte lepšie. Dosvedčuje to nielen sv. Justín, ale aj tisíce iných mučeníkov, ktorí vyliali svoju krv za vieru v Krista. Zomierali v nádeji, že ich čaká oveľa lepší život vo večnosti.
O istote nádeje píše aj autor Listu Hebrejom v 11. kapitole. Na biblických osobnostiach opisuje silu ich viery, ktorá ako píše, je „základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1). Táto viera si je absolútne istá, že to, čomu verí, je pravda a že to, čo očakáva, príde. Môžeme povedať, že kresťanská viera je nádej, ktorá sa zmenila na istotu. Pápež Benedikt píše, že to, čo sa píše o viere, sa dá kľudne zameniť za nádej, teda, že sú akoby synonymá. „Nádej“ je totiž ústredný pojem biblickej viery, natoľko, že v mnohých úsekoch sa zdá, že „vieru“ a „nádej“ možno navzájom zameniť… „nádej“ sa tu rovná „viere“ (Spe Salvi 2). Preto sú tieto biblické postavy aj nositelia veľkej nádeje.
Všimnime si len dve časti biblického textu. Autor najskôr píše o Ábelovi, Henochovi, Noemovi, Abrahámovi a Sáre a dodáva: „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto“ (Hebr 11, 8-16).
Potom hovorí o Jozefovi Egyptskom, Mojžišovi, Rachabe a píše: „A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky; ženy dostali svojich mŕtvych vzkriesených. Iní boli mučení, ale neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie, vzkriesenie. Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie… Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách. A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie, lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás“ (Hebr 11, 32-40).
Kto si prečíta 11 kapitolu Listu Hebrejom s prosbou, aby ho Duch Svätý naplnil tým, čo chcel autor listu sprostredkovať svojim čitateľom, otvorí sa istote nádeje, ktorá z týchto slov priam sála.
Modlime sa: Bože Duchu Svätý, ty si bol silou tých, čo vydali svedectvo o viere v Boha aj za cenu straty vlastného života. Inšpiroval si autora Listu Hebrejom, aby nás povzbudil svedectvom ich viery a nádeje. Buď s nami v skúškach našej viery, zbav nás všetkých pochybností a posilni našu nádej, aby sme aj my zanechali iným podobné svedectvo. Amen.
Text: P. Peter Dušička SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
