ZOTRVÁVAŤ V PRÍTOMNOSTI: BYŤ NESENÝ BOHOM

Podcast:

„Ste chrámom Božím a Duch Boží vo vás prebýva.“ (1 Kor 3,16)

Celé naše bytie pochádza od Boha. On je ten, kto nám dal život, kto nás každý deň udržiava pri živote a ku komu sa nakoniec vraciame. Apoštol Pavol to krásne vyjadruje slovami: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17,28) Tieto slová nám hovoria, že Boh nie je ďaleko, ale že sme v ňom úplne ponorení – ako ryba vo vode. Boh je tým, kto nás stvoril, kto nás pozná, kto nás nesie. Boh sa v Biblii predstavuje Mojžišovi ako „Som, ktorý som“ (Ex 3,14), čo znamená, že je prameňom každého života a bytia. Každý náš nádych je darom. Každý nový deň je pozvaním kráčať v Jeho blízkosti. Nie sme uzavreté, samostatné bytosti – boli sme stvorení „na Boží obraz“ (Gn 1,27), teda sme stvorení pre vzťah: s Bohom, s druhými, so sebou samými. Svätý Tomáš Akvinský to vyjadril tak, že Boh je „samo bytie“ – On je Bytie samo, zatiaľ čo my žijeme len vďaka tomu, že nám On stále daruje život (porov. Summa Theologiae I, q. 3, a. 4). A práve v tichu sa táto pravda stáva skutočnosťou. Keď sa prestaneme sústrediť len na seba, začneme cítiť, že náš život je nesený – že sme v Božích rukách.

Sme stvorení Bohom. V tejto jednoduchej pravde je ukrytá celá hĺbka nášho života. John Main OSB nás v druhej meditácii svojej knihy Getsemanské promluvy pozýva nielen premýšľať o viere, ale otvoriť sa jej naplno – nielen hlavou, ale celým životom. V meditácii sa viera mení na skúsenosť. Božia prítomnosť v nás sa stáva skutočnosťou.

Ticho, ktoré si doprajeme v modlitbe, nie je útekom pred životom. Je to návrat. Je to otvorenie sa pravde o sebe. Nie som sám. Nie som zabudnutý. Nie som oddelený. Vstupujem do priestoru, kde som od vekov chcený, prijatý a milovaný. Meditácia je cestou späť – nie k teórii, ale k skutočnosti.

„Každý z nás je chrámom svätosti,“ hovorí Main OSB. Tieto slová nás pozývajú k vnútornému uzdraveniu – nie cez výkon, ale cez návrat k pravde o tom, kto sme. Nie hľadaním seba v úlohách, ktoré plníme, ale v tichu, kde nás Boh volá menom a pripomína nám našu pravú identitu. Meditácia nie je únikom od reality, ale jej oslobodením. Oslobodením od vnútorného nátlaku, že sa musíme meniť na niekoho iného, aby sme si zaslúžili lásku.

Keď prijmeme, že Boh nás miluje bez podmienok, začneme chápať, že pravá hodnota je darom, nie zásluhou. V Kristovi sme prijatí. Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, nám dáva vnútornú istotu, že patríme Bohu.

„Chválim ťa za to, že si ma utvoril tak zázračne,“ spieva žalmista (Ž 139,14). Táto chvála nie je samoľúbosť, ale objavenie pravdy. Pravdy, ktorú počujeme v tichu – keď sa prestaneme hodnotiť očami tohto sveta. Vtedy v hĺbke srdca zaznie hlas: „Si môj. Si dobrý.“

Viera sa stáva novým pohľadom na realitu – nie súborom predstáv či teórií, ale živým vedomím Božej prítomnosti v každom okamihu. Viera mení náš spôsob vnímania: z pohľadu strachu a neistoty na pohľad zakorenený v dôvere a svetle. Meditácia nás učí hľadieť srdcom – nie len očami tela, ale pohľadom duše, ktorá rozpoznáva Boha v tichu, v jednoduchosti, v každom dychu. Nie hovoriť o Bohu, ale byť s Ním. V tomto tichom bytí sa rodí pokoj, pravda a vnútorná sloboda.

John Main OSB otvára tému chudoby prekvapivým spôsobom – nie ako nedostatok, ale ako dvere k skutočnej slobode. Hovorí o chudobe ako o dare. Nie je to strata, ale oslobodenie. Nie je to smútok, ale otvorenosť. Modlitebné slovo, ktoré opakujeme, je jediné slovo, ktoré nás zbavuje zbytočných slov. Keď sa prestaneme snažiť dokazovať svoju hodnotu, keď odložíme potrebu niečo si zaslúžiť či obhájiť, otvárame v sebe priestor. A v tomto priestore – tichom, pokornom a pravdivom – môže prebývať Boh.

Táto cesta si vyžaduje odvahu – odvahu byť. Nie konať, nie presviedčať, nie dokazovať. Len byť. Byť pred Bohom taký, aký som. S pokorou, s dôverou, s detskou jednoduchosťou. A Boh, ktorý vidí v skrytosti, sa k tomuto bytostnému „áno“ skláňa.

„Moje ja je Boh a poznávam samu seba len v ňom,“ hovorí sv. Katarína Janovská.¹ Kto sa vráti do seba, stretne Krista. Nie ako pojem, ale ako živú prítomnosť. Bez masiek, bez úsilia, v pravde, ktorá oslobodzuje. V tichu sa rodí nové vedomie – patrím Bohu.

Z tohto základu vyrastá aj nový vzťah k druhým. Keď nájdem Boha v sebe, začínam ho vnímať aj v druhých. Láska, ktorá sa rodí z kontemplácie, nie je ťažkým príkazom ani náročným ideálom – je prirodzenou odozvou srdca, ktoré spočinulo v Bohu. Takáto láska nehľadá vlastný prospech, ale sa rozdáva. Nie je vypočítavá, ale veľkodušná. A práve z ticha, kde sa srdce stretáva s Bohom, sa rodí aj pravé spoločenstvo – zakorenené v láske, ktorá nepramení z nás, ale z Neho.

Byť stvorený znamená vedieť, že nie som odkázaný len na svoje vlastné sily. Môj život má pevný základ – je v rukách Toho, kto ma stvoril. On ma nesie, aj keď si to neuvedomujem. Každý môj krok je možný len preto, že On mi dáva dýchať, žiť, milovať. Modlitba nie je výkon, ale otvorené srdce. Pripravenosť nechať sa niesť. Byť dieťaťom Božím, žiť v Kristovi, nechať sa viesť Duchom. V tom je sloboda. V tom je pokoj. V tom je život.

Modlitba:

Bože, môj Stvoriteľ a Otec, ďakujem Ti, že som, že môžem žiť v Tvojej prítomnosti. Nauč ma načúvať Tvojmu tichému hlasu, kde sa rodí pravda, pokoj a sloboda. Osloboď ma od potreby niečo dokazovať, ukáž mi, že nemusím byť niekým iným, lebo Ty si ma prijal takého, aký som. Nech moje srdce spočinie v Tebe, a nech moja modlitba nie sú slová, ale život. Život, ktorý sa Ti dáva, dôveruje a miluje. V tichu sa ma dotkni a naplň ma svetlom. Nech som chrámom Tvojej prítomnosti. S dôverou sa Ti, Pane, odovzdávam, v Ježišovi Kristovi, ktorý ma vedie cestou pravdy a pokoja. On je môj Pán, môj Učiteľ, môj Spasiteľ. Amen.

Spracované podľa knihy John Main: Gethsemanské promluvy.

¹ Evelyn Underhill: The Mystics of the Church (Londýn: Clarke, 1925; 2. vydanie), s. 51. Pre český preklad Jana Freie pozri: Mystika: Podstata a cesta duchovního vědomí (Praha: Dybbuk, 2004), s. 161.

Text: P. Juraj Begany SVD