RISUS PASCHALIS

Podcast:

Neviem, koľkí z nás sa stretli s latinským výrazom: risus paschalis – veľkonočný smiech. Kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI, píše o tejto stredovekej praxi vo svojich meditáciách na sviatky. Čítame tam aj tieto slová: „V období baroka sa v liturgii používal risus paschalis, veľkonočný smiech. Veľkonočná homília mala obsahovať príbeh, ktorý ľudí rozosmial. To môže byť trochu povrchná forma kresťanskej radosti. Ale nie je na tom niečo veľmi krásne a vhodné, keď sa smiech stane liturgickým symbolom? A nie je to povznášajúce, keď v hre cherubínov a ornamentov v barokových kostoloch stále počujeme ten smiech, ktorý svedčí o slobode vykúpených?“ Keďže sa to neskôr so smiechom preháňalo, opustilo sa vo všeobecnosti od tejto praxe. Jednotlivo, ako napr. v biskupstve Passau v Nemecku, sa však tohto zvyku pridŕža miestny biskup Mons. Stefan Oster SDB.  Nasledovná úsmevná príhoda nie je síce z jeho repertoáru, ale výstižne vyjadruje čosi z toho, čo slávime na Veľkú noc.

V jednom meste na Blízkom východe sa na rušnej križovatke zablokovala premávka. V strede križovatky je veľký zhluk ľudí. Všetko stojí. Odrazu chce jeden advokát vedieť, čo sa stalo, v nádeji, že bude môcť ponúknuť svoje advokátke služby a tak získať prácu. Nemôže sa však dostať na miesto činu, lebo je tam veľa ľudí. Každý sa tlačí a chce vidieť, čo sa stalo. Aby sa tam dostal, chvíľu popremýšľa a potom, keď dostane nápad, začne hlasno kričať: „Uvoľnite cestu! Pustite ma! Som príbuzný obete! Pustite ma, som príbuzný obete!“ To zabralo. Ľudia sa rozostúpili a urobili uličku, aby sa mohol dostať na miesto činu. No keď sa mu podarilo predrať davom a prísť až na miesto havárie, skoro mu vyrazilo dych. Na ceste ležal somárik, ktorého zrazilo auto. Takže, toto bola obeť, ku ktorej sa hlásil ako príbuzný. Chcel sa urobiť dôležitým, ale dobehol sám seba.

Aký má vlastne súvis Veľká noc a smiech? Celé tajomstvo Veľkej noci by sme mohli nazvať akoby jedným veľkým žartom na úkor diabla a smrti; žartom, na ktorom sa smeje celé nebo a všetci vykúpení. Diabol sa po Ježišovej smrti na kríži cítil veľmi dobre, a tešil sa, že zvíťazil. Ježiš je mŕtvy, teda s ním všetko skončilo, aj jeho učenie o láske a odpustení. No diabol sa netešil dlho. Na tretí deň Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych a diabol si uvedomil, že sa prepočítal; dobehol sám seba. Ukázalo sa, že Ježišova smrť na kríži nebola koncom jeho života, ale iba krátka epizóda na jeho ceste k Otcovi.

Podobne to dopadlo aj so smrťou. Ak by sme ju personifikovali a pripodobnili lovcovi vtákov, ktorý každý úlovok zavrie do klietky a nikdy nepustí von, mohli by sme povedať, že aj smrť sa najskôr potešila takémuto „úlovku“. No Ježiš jej nielenže na tretí deň unikol, ale aj nechal navždy otvorené dvere klietky, aby mohol k sebe do večného života povolať tých, ktorí v neho uverili. Tento obraz mohol mať na mysli aj sv. Pavol apoštol, keď sa posmieva smrti a ironicky sa pýta: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1Kor 15,55). Niektorí považujú tieto jeho slová za vôbec prvý risus paschalis, veľkonočný smiech.

Samozrejme, veľkonočná radosť je čosi oveľa hlbšie ako iba smiech. Pápež František hovorí: „Radosť nie je žiť výbuchmi smiechu. Nie, to nie je ono. Radostný neznamená byť zábavným. Kresťanská radosť je pokoj… pokoj srdca, ktorý nám môže dať jedine Boh.“ Práve tento pokoj nám prináša Zmŕtvychvstalý Pán ako svoj veľkonočný dar.

I keď radosť a pokoj dokážu existovať aj bez smiechu, predsa len, ak sa prejavia aj smiechom, zvlášť na Veľkú noc, je to znakom toho, že nielen duša, ale aj „telo“ sa teší z Ježišovho víťazstva. A pravdou je aj to, že ťažko považovať za radostného kresťana človeka, ktorý sa nikdy nevie zasmiať.

Modlime sa: Pane Ježišu, svojím zmŕtvychvstaním si nám pripravil veľkú a svätú radosť. Dopraj nám, aby sme sa jej otvorili a mohla naplniť nielen naše vnútro, ale aj celý náš život. Amen.