DUCHOVNÁ OBNOVA: ŠTVRTÁ PÔSTNA NEDEĽA

Modlitba a čítanie Božieho slova

Poprosíme Pána, aby nám zoslal na
pomoc Ducha Svätého.

Prečítame si čítania a evanjelium:

Čítanie z Druhej knihy kroník  
−   2 Krn 36, 14-16. 19-23

Všetky kňazské kniežatá i ľud množili
nevernosti, napodobňovali všetky ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom,
ktorý si zasvätil v Jeruzaleme.

Pán, Boh ich otcov, posielal
k nim poslov a vo dne v noci ich napomínal, lebo mu bolo ľúto
svojho ľudu a svojho príbytku. Ale oni vysmiali Božích poslov, pohŕdali
jeho slovami a tupili jeho prorokov, až vzrástol Pánov hnev proti jeho
ľudu a už nebolo lieku.

Nepriatelia spálili Boží dom, zrúcali
jeruzalemské múry, podpálili všetky paláce a zničili všetky cenné
predmety. Tých, čo unikli meču, odvliekli do Babylonu a stali sa otrokmi
kráľa a jeho synov, kým sa nezačalo kráľovstvo Peržanov. Tak sa splnilo
Pánovo slovo, ktoré povedal ústami Jeremiáša: Teraz zem dostala svoje soboty,
cez celý čas spustošenia odpočívala, až sa naplnilo sedemdesiat rokov.

V prvom roku Kýra, kráľa
Peržanov, sa splnilo, čo Pán povedal ústami Jeremiáša. Pán vnukol Kýrovi,
kráľovi Peržanov, a on po celom svojom kráľovstve nariadil vyhlásiť – aj
písomne: „Takto hovorí Kýros, kráľ Peržanov: Pán, Boh nebies, mi dal všetky
kráľovstvá zeme. A rozkázal mi, aby som mu postavil dom v Jeruzaleme,
ktorý je v Judei. S každým, kto patrí k jeho ľudu, nech je Pán,
jeho Boh, a nech vystúpi.“

Čítanie z Listu Efezanom
  −   Ef 2, 4-10

Bratia, Boh, bohatý na milosrdenstvo,
pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi,
oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás
vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby
ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči
nám v Kristovi Ježišovi.

Lebo spasení ste milosťou skrze
vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik
nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré
skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.

Evanjelium podľa Jána   −  
Jn 3, 14-21

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš
vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý,
kto verí, mal v ňom večný život.“

Veď Boh tak miloval svet, že dal
svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal
večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze
neho svet spasil.

Kto v neho verí, nie je súdený.
Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného
Božieho Syna.

A súd je v tomto: Svetlo
prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli
zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho
skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že
svoje skutky koná v Bohu.

Úvod

Z dnešných čítaní nám
zaznieva ponuka spásy. Prvé čítanie obsahuje krátke zhrnutie príčin, ktoré
viedli k tragédii vyvoleného ľudu, ale súčasne opisuje Božiu reakciu na
túto situáciu – ponuku záchrany. Hlavnými príčinami vedúcimi ku katastrofe bolo
odvrátenie sa kňazov a ľudu od svojho Boha a zatvrdnutie ich sŕdc.
Boh nebol ľahostajný voči tomu, čo sa dialo. Posielal svojmu ľudu prorokov, aby
ich neustále napomínali. Ľudia však nebrali vážne Božie výzvy na obrátenie. Ich
srdcia zatvrdli – prestali byť citlivé na Božie slovo. Ich konanie ukazuje, aké
je nebezpečné, keď človek nevenuje pozornosť svojmu srdcu a nechá ho
zatvrdnúť. Židia nielenže nebrali vážne Božie slovo, ale aj vysmievali Božích
poslov a tupili ich.

Na to, aby sa zmenili, už
nestačí slovo, ale je potrebný rázny čin. Nástrojom na jeho uskutočnenie sa
stal kráľ Babylonu so svojimi vojskami. Porazili Judské kráľovstvo, zničili
Jeruzalem, spálili chrám a ľud odviedli do zajatia. Tam zotrvali Židia až
pokým sa naplnil čas potrebný na premenu ich sŕdc a na obrátenie sa
k Bohu. Vtedy im Pán ponúka záchranu prostredníctvom Kýra, kráľa Peržanov.
On uznal, že moc, ktorú má, pochádza od Pána Boha nebies. Na rozdiel od Židov,
ktorí odmietli Božie výzvy predtým ako boli odvedení do babylonského zajatia,
Kýros je poslušný poslaniu, ktoré mu zveril Boh: postaviť Bohu dom
v Jeruzaleme. Preto vyzýva tých, ktorí patria k Božiemu ľudu, aby sa
vrátili do svojej krajiny a v Jeruzaleme postavili chrám. Tak Boh
ponúka svojmu ľudu spásu – nový začiatok a obnovenie svojho vzťahu
s Bohom.

O ponuke spásy hovorí aj
sv. Pavol. Predchádzajúci stav opisuje slovami: boli sme pre hriechy
mŕtvi. Ale Boh nenechal ľudí v takom stave, lebo nás nesmierne
miluje. Preto poslal na svet svojho Syna, aby pre zásluhy jeho smrti
a zmŕtvychvstania aj nás vzkriesil s ním a daroval nám miesto
v nebi. Tí, ktorí prijímajú túto Božiu ponuku spásy s vierou, stávajú
sa novým stvorením. Znakom tých, ktorí patria k novému stvoreniu, je
konanie dobrých skutkov, ktoré Boh pripravil, aby ich ľudia konali. Tým majú
podiel na budovaní Božieho chrámu – už nie v judskom Jeruzaleme, ale
v tom nebeskom.

O ponuke spásy počúvame
aj tretí raz – v evanjeliu je vyjadrené slovami: „Veď Boh tak
miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto
v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby
svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ Opäť je tu potvrdené,
že podnetom pre ponuku spásy bola Božia láska. V tomto prípade spása
neznamená vyriešenie nejakého konkrétneho problému v živote človeka (napr.
vyslobodenie zo zajatia, ako to bolo v prípade Židov v Babylonskom
zajatí), ale o celkové oslobodenie človeka od všetkého zla. Preto ovocím
spásy je večný život. Jedinou podmienkou, ktorú človek musí splniť, aby získal
spásu, je uveriť v Ježiša Krista – Božieho Syna.

Božie slovo

Žalm 137 môžeme čítať vo svetle
textu, ktorý sme si vypočuli v prvom čítaní. Žalm opisuje, ako sa
v Babylonskom zajatí mení srdce ľudu zo zatvrdnutého na srdce vnímavé na
Boha.

Na brehu babylonských riek, tam sme
sedávali a plakali,
keď sme si spomínali na Sion.
Na vŕby tejto krajiny
vešali sme svoje citary.
Lebo tí, čo nás zajali,
žiadali od nás spevy
a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:
„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“
Akože môžeme spievať pieseň Pánovu
v cudzej krajine?
Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,
nech mi odumrie pravica.
Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,
keby som nepamätal na teba,
keby som Jeruzalem nepovýšil
za vrchol svojej radosti.

Úvaha

            Na začiatku sa hovorí
o smútku, ktorý u židovských zajatcov vyvolávali spomienky na Sion –
na miesto, kde stál chrám a ktoré symbolizovalo aj ich krajinu,
z ktorej boli odvedení do Babylonu. Teraz, keď kvôli tvrdosti svojho srdca
a neochote počúvať Božie slovo stratili veľké dary, ktoré im Boh dal –
svoju krajinu a Boží chrám – si uvedomujú akú tragédiu im spôsobil ich
postoj vzbury proti Bohu a jeho poslom. Keď boli slobodní vo svojej
krajine, odvracali sa od pravého Boha a slúžili modlám. Teraz, keď sú
v zajatí a ich páni od nich žiadajú, aby ich zabávali spevom
sionských piesní, zisťujú aké sú pre nich posvätné tieto piesne, vyjadrujúce
ich vzťah k Bohu. Nedokážu spievať tieto Pánove piesne v pohanskej
krajine, aby nimi zabávali pohanov.

            Toto
veľké poníženie a smútok majú svoj význam: spôsobujú premenu srdca
vyvoleného ľudu. Zo zatvrdnutého srdca sa stáva srdce vnímavé na Pána
a jeho slovo. Boh však mlčí až pokým sa táto premena srdca dokončí. O tom,
že premena pokračuje, svedčí túžba po Jeruzaleme – svätom meste, ktoré si
vyvolil Boh, aby tam prebýval medzi svojim ľudom a ktoré je teraz zničené
a opustené. Ľud vyjadruje svoju túžbu po návrate do neho, a tým aj po
návrate k svojmu Bohu, slovami: „Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,
nech mi odumrie pravica. Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie… keby som
Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti.“

Výzva Božieho slova pre nás

            Dnes sme
pozvaní zamyslieť sa nad našou odpoveďou na Božiu ponuku spásy. Veľmi dôležitý
krok k prijatiu spásy sme urobili, keď sme prijali krst. Ním sme boli
očistení od všetkých hriechov a stali sme sa Božími deťmi. Je však
potrebné, aby po prvom kroku nasledovali ďalšie; aby sme neostali stáť na
mieste. Keďže sme Božie deti, dostali sme schopnosť počúvať Boží hlas, ktorý
nám hovorí, aké majú byť naše ďalšie kroky na ceste spásy. Schopnosť vnímať
Boží hlas môže byť narušená, ak dovolíme, aby naše srdcia zatvrdli podobne ako
srdcia obyvateľov Jeruzalema predtým ako boli odvedení do Babylonského zajatia.

            Aby
nad nami nezvíťazili nepriatelia a nezabránili nám prijať Božiu ponuku
spásy, potrebujeme skúmať naše srdcia – či sú schopné počúvať Boží hlas
a odpovedať naň, alebo či sa stávajú zatvrdnutými a necitlivými na
jeho výzvy. Pôstne obdobie je pre nás časom milosti, keď sa máme zamerať na
skúmanie nášho srdca. Každoročne nám tak Pán dáva príležitosť uzdravovať naše
srdcia, aby sa nestali tvrdými ako srdcia obyvateľov Jeruzalema. Využime jeho
ponuku aj v tejto pôstnej dobe, aby sme s obnoveným srdcom robili „dobré
skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“.

Otázky na uvažovanie

1. Je v prostredí, kde žijem alebo pracujem niečo, čo
   rušivo vplýva na môj vzťah s Bohom (podobne ako bola pre Židov
   v babylonskom zajatí žiadosť spievať sionské piesne tým, ktorí ich
   trápili)?
2. Vnímam Boží hlas, ktorý ma pobáda napredovať v mojom
   kresťanskom živote?
3. Čo v mojom konaní môžem označiť ako „dobré skutky, ktoré
   pripravil Boh, aby sme ich konali“?

Odpoveď a predsavzatie

 Kto chce, môže povedať ostatným, ako ho oslovilo Božie slovo.

Aké si dáme predsavzatie?

Záverečná modlitba

Poďakujme Bohu za jeho slovo, ktoré je pre nás slovom života a spásy.