Mal iba devätnásť, keď prvýkrát zakúsil život misionára. Dnes je verbista Stano Orečný hlavný prefekt v seminári na Filipínach, kde sprevádza budúcich misionárov. V rozhovore spomína na svoje začiatky, cestu rozlišovania, noviciát, štúdium aj prvé pôsobiská. Prezradil nám, čo prežíva ako prefekt, čomu sa najviac teší a čo mu zo Slovenska najviac chýba.
Ako si spomínaš na svoje detstvo? V akom prostredí si vyrastal, čo si ako dieťa rád robil? Ako ste v rodine prežívali vieru?
Som rodákom z krásnej dedinky Bystré vo vranovskom okrese na východnom Slovensku. Tu som prežil aj krásne a šťastné detstvo s mojimi rodičmi, troma bratmi, širšou rodinou a priateľmi. Hry s iným deťmi, tancovanie, spievanie, hudba – to boli moje veľké záľuby. Čo sa týka viery v rodine, moji rodičia, ekumenický pár s krásnymi a symbolickými menami – katolíčka Mária a evanjelik Jozef – nás viedli k viere a žili ju v praxi, za čo im nesmierne ďakujem.
Bol nejaký moment alebo človek, ktorý v tebe prvýkrát vzbudil myšlienku na duchovné povolanie?
Stretol som mnohých inšpirujúcich ľudí aj momenty, cez ktoré som vnímal Božie volanie. Najsilnejším impulzom však bola letná misijná skúsenosť v Rumunsku v roku 2003 organizovaná bratislavským UPeCe sv. Jozefa Freinademetza, ktoré je pod správou verbistov.
Čo presne ťa tam zasiahlo? Bola to konkrétna situácia, človek, slovo?
V tom čase som už mal – ako som si to vtedy hovorieval – „dokonalý plán“ pre svoj život: oženiť sa, mať vlastnú rodinu, dobrú prácu, dom a auto. Bol som vtedy študentom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pokračoval som v rozvíjaní svojho životného plánu. No po krátkej misijnej skúsenosti v Rumunsku som začal cítiť, že ten môj „dokonalý plán“ ma už netešil ani nenapĺňal. Až keď som sa vrátil domov, začal som nad tým viac premýšľať a rozlíšil som po niekoľkých mesiacoch, že Pán Boh má volá byť misionárom a kňazom – verbistom.
Po návrate si sa rozhodol dať si čas na rozlišovanie. Mal si 19 rokov a rozhodol si sa dokončiť štúdium prírodných vied. Ako si prežíval tie roky hľadania?
Musím priznať, že rozlišovanie nebolo až také náročné, ale vzdanie sa môjho „dokonalého plánu“ 😊. Po rozlíšení som si však povedal, že potrebujem čas dozrieť a upevniť sa v rozhodnutí. Veď počas života sa zaľúbime mnohokrát, ale zaľúbenie ešte nie je láskou. Predtým som bol zaľúbený do jednej dievčiny, a zrazu do Pána. Potreboval som sa uistiť, že to nie je zaľúbenie ale láska. Bol to čas, keď som sa začal viac modliť, viac chodiť do kostola, byť viac aktívny v bratislavskom UPeCe a mať kontakt s verbistami. Spomínam s vďačnosťou na všetky tie krásne momenty jednoduchého života.
Spomínal si, že si vtedy viedol jednoduchý život, život modlitby. Čoho si sa vedome zriekal a naopak – čo si si chránil ako podstatné?
V modlitbe som vnímal a vnímam dosiaľ Božiu prítomnosť, zdroj pokoja a odvahy, inšpirácie a rovnováhy. Chodieval som aj vtedy na diskotéky, ale s dobrou partiou, s UPeCečkármi. Snažil som sa žiť už rehoľný život, aby som rozlíšil či to je pre mňa alebo nie. Dievča som si už viac nehľadal, zameral som sa na Boha a chránil som si srdce, zdravie i zdravý rozum.
Vedeli o tvojom vnútri aj tvoji blízki? Ako reagovali na tvoje úvahy o zasvätenom živote?
No, tak to je trefná otázka… Pravdupovediac, o týchto veciach som v tom čase veľa nevravel, dokiaľ som si nebo na betón istý. Až keď som bol tesne pred štátnicami, povedal som to doma. Nebolo to pre nich ľahké prijať, ale tak to býva niekedy. Iste v tom bola aj moja chyba, že som ich na to dobre nepripravil. No po nejakom čase sa to všetko urovnalo a teraz sú šťastní a hrdí. Aj ja na nich.
Po ukončení štúdia si vstúpil do postulátu verbistov. Ako si spomínaš na svoj čas v noviciáte, na štúdium filozofie a teológie na Teologickej fakulte v Trnave?
Boli to nádherné roky, plné výziev a požehnaní. Formácia a štúdium neboli vždy „med lízať“. Vďaka duchovnému životu a vzťahom v komunite som sa začal lepšie spoznávať a videl som, že sa musím v mnohých ohľadoch zmeniť a „premeniť“. V komunitnom živote sa naozaj všetko rýchlo ukáže – charaktery i úmysly. Filozofické i teologické diela a osobnosti vo mne stále viac a viac prebúdzali túžbu po vnútornej radosti a pravej múdrosti, a súčasne ukazovali čo sa môže stať, ak človek je uzavretý voči Boh. Napokon náš drahý zakladateľ, sv. Arnold Janssen, a náš prvý misionár v Číne, sv. Jozef Freinademetz, boli mojimi učiteľmi a modelmi v neustálom hľadaní Božej vôle, ktorá sa má stať centrom nášho života. Krásne to znie, no ešte som to nedosiahol, ale je to môj ideál. Za to vďačím v prvom rade rokom formácie na Slovensku – komunite a formátorom, rodine a dobrodincom.
Súčasťou formácie bola aj pastoračná prax na Luníku 9. Aké skúsenosti si si odtiaľ odniesol?
Začiatky boli náročné, ale zvyšok bol sladký. V skratke požehnaný čas – skvelá príprava na misie. Naučil som sa lepšie odbúravať sociálne predsudky a vidieť Boha v blížnom. Práca s deťmi a mladými v škole a v „orátku“ bola kreatívna, plná prekvapení aj šokov. Nasadenie saleziánov a ich dobrovoľníkov bolo inšpiratívne, ich spolupráca ukážková a trpezlivosť prinášajúca ruže.
Keď prišiel čas žiadať o misijné určenie, mal si tri voľby. Prezradíš, ktoré to boli a prečo si si ich vybral?
Slovensko; Argentína – juh; Filipíny – juh. Povedal som si, že ako prvú napíšem to, čo mi navrhne páter provinciál počas nášho rozhovoru – to bolo teda Slovensko. Ako druhú a tretiu voľbu som napísal to, čo predstavil ako preferencie náš vtedajší generálny predstavený, a teda Argentína – juh a Filipíny – juh. Takto som to rozlíšil ako Božiu vôľu. Preto som si vtedy povedal, čokoľvek dostanem, bude to Božia vôľa. S voľbou som spokojný. 😊
Na Filipíny si odišiel v októbri 2015. Aké boli tvoje prvé dojmy – z krajiny, z ľudí, z prostredia? Čo ťa najviac prekvapilo, prípadne zaskočilo?
Všetko mi bolo cudzie. Horúco, vysoká vlhkosť, jedlo, vône, hygiena, jazyk… Ľudia boli milí, no šok bol silnejší. Neplánoval som sa tam dlho zdržať. No neustále som si pripomínal – Božia vôľa nadovšetko.
Ako fungujú malé cirkevné spoločenstvá či skupiny rodín/laikov na Filipínach?
Model malých cirkevných spoločenstiev a rôznych laických združení je na Filipínach dobre zakorenený. Vo farnosti všetko funguje na báze malých cirkevných spoločenstiev, ktoré majú jasnú štruktúru aj kompetencie, pravidelné stretnutia a formáciu, a všetko vykonávajú pod vedením miestnych duchovných pastierov. Počas mojich troch rokov vo farnosti (2016-2019) vo mne vzbudzovala spolupráca našich laikov s nami, ich pastiermi, obrovský úžas. Samozrejme, výziev bolo tiež dosť, ale vzájomnou otvorenosťou a komunikáciou sa vždy našla cesta.
Filipínci majú krásny zvyk prosiť o požehnanie. Sú ešte nejaké tradície či drobnosti, ktoré ťa osobitne oslovili?
Prosba o požehnanie ma ohromuje doteraz. Je to často silný zážitok sledovať, keď Filipínec/Filipínka prídu k rodičom, starším alebo nejakej duchovnej autorite, priložia si jeho ruku k čelu s prosbou o požehnanie. Je to zrejme najtypickejšia tradícia pre všetkých Filipíncov. Majú ešte kopec iných tradícii, ale to tiež závisí od regionálnu, napríklad rôzne druhy procesii so sochami svätých, zvieratok, plodov, tiež dramatizácie pašií a podobne.
Je niečo, čo ti na Filipínach chýba?
Bryndzové halušky a pirohy😊
Po troch rokoch ťa poslali študovať spirituálnu teológiu do Ríma a do Bratislavy. Ako si prežíval toto akademické obdobie?
Veľmi som sa tomu potešil, vnímal som to ako ďalší krok vpred. V Ríme som bol vyše dvoch rokov. Vnímal som tam Božie požehnanie a vedenie. V škole bolo super, počas skúškového trochu menej (smiech). Mali sme mnoho výborných profesorov, zaujímavé predmety a možnosti chodiť na rôzne kurzy. Mal som spolužiakov a spolužiačky zo všetkých kontinentov, skvelí ľudia, dobrá partia na každodennú kávu i debaty. Tiež život v našej medzinárodnej komunite verbistov v Ríme ma naučil veľa a rozšíril moje obzory. V Bratislave som bol vyše roka, popri škole som bol kaplánom na Daliborku. Bez pochyby to bol ďalší požehnaný čas so skvelou komunitou a farníkmi, čas preniknutý akademickými a pastoračnými radosťami a impulzmi.
V roku 2023 si po prestávke počas pandémie dostal nové misijné určenie – pôsobíš v Centrálnej provincii ako hlavný prefekt verbistického seminára v Tagaytay. Ako si prijal túto úlohu?
Do Tagaytay som prišiel predovšetkým učiť na našu teologickú školu, potom som sa stal tiež kaplánom na našej SVD Farme, kde máme dve kaplnky a duchovné centrum. Hlavným prefektom som sa stal až v júli. Prišlo to nečakane. Nemal som veľa času na premýšľanie. Predstavení mi to predstavili ako ich voľbu. S chvením som to prijal. Toto sa súčasne stalo mojou najdôležitejšou službou – na plný úväzok. Škola a Farma sú vedľajšie.
Máš na starosti 30 verbistov-seminaristov z desiatich národností. Aké výzvy prináša formácia v takejto multikultúrnej komunite?
Doteraz ich bolo 30 z desiatich národností, od júla ich bude 37 z jedenástich národností. Keď sa ma niekto pýta, ako to zvládam, väčšinou im poukážem na moje šediny. 😊 Je to služba, ktorá ma baví, a súčasne v nej zažívam aj mnohé náročné momenty. Vďaka Božej prozreteľnosti som si v čase, keď som bol na štúdiách v Ríme urobil aj formátorský kurz zameraný na kňazskú formáciu seminaristov. To mi dalo dobrý základ, ktorý teraz rozvíjam a do ktorého stále hlbšie vchádzam. Stále viac a viac vidím, ako nás naše vlastné kultúry dokážu ovplyvňovať, no stále viac si aj uvedomujem, že silnejšia ako kultúra sú naše povahy a charaktery. Formácia sa zameriava na štyri dimenzie, ktoré treba rozvíjať: ľudskú, duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú. No základom je vždy ľudská dimenzia –len zrelá ľudská bytosť dokáže autenticky rásť aj v duchovnom, intelektuálnom a pastoračnom rozmere. To je výzva a aj nevyhnutné smerovanie v našej formácii.
Ktoré činnosti ti prinášajú najviac radosti, posúvajú ťa vpred?
Z formačných aktivít mi najviac radostí prinášajú momenty, keď vidím, že moji seminaristi dozrievajú a vydávajú dobré svedectvo o Bohu, Cirkvi a SVD. Zvlášť osobné rozhovory, zdieľania s nimi, ktoré mám aspoň trikrát do roka, a vtedy mi dávajú aj spätnú väzbu – vtedy prežívam veľa radosti a načrtáva sa mi cesta ďalšieho napredovania.
Ďalšou činnosťou je vyučovanie teológie, kde mám okrem mojich seminaristov aj seminaristov či študentov z ďalších iných, vyše desiatich diecéz a kongregácii. Snažím sa ich veľa naučiť, ale súčasne sa od nich učím veľa, keďže sú veľmi kreatívni a vynaliezaví a pripravia aj všelijaké kvízy a dramatizácie.
Služba na SVD Farme ma udržiava v kontakte s pastoračnou realitou a novými pastoračnými výzvami. Prináša mi to veľa radosti a pokoja, dobrej kávy a priateľstiev.
„SVD Laudato Si‚ Farm“ v skratke SVD Farma, je rehoľný ekologicko-spirituálny projekt či inštitúcia. Priblíž nám, ako vyzerajú duchovné cvičenia v prírode a čo ich robí výnimočnými.
SVD Farma stojí na štyroch pilieroch: Viera – Farmárčenie – Jedlo – Rodina (v angličtine: Faith – Farming – Food – Family). Všetky tieto elementy kráčajú vždy spolu. Naše aktivity, či už duchovné cvičenia a prednášky, či workshopy o eko-spiritualite a farmárčení sú výnimočné, nie tak ani témami, ako samotným prostredím a nasadením animátorov a kňazov, pomôcť prehĺbiť vzťah človeka k sebe samému, s druhými a s Bohom. Nádherná príroda, ovocné a zeleninové záhrady, úsmevy a usilovnosť personálu, chutné jedlá a nápoje, rodinný duch. To všetko spolu – pod ochranou Božského Srdca a orodovaním Božej Matky, Panny chudobných – to robí našu farmu výnimočným miestom.
Ty sám máš blízko k prírode – veď si študoval prírodné vedy. Je pre teba príroda miestom, kde sa najľahšie modlíš?
Prírodu mám veľmi rád a je to miesto, kde dokážem oddychovať a rásť, spirituálne i mentálne.
Prezraď nám svoj osobný vzor medzi svätými či duchovnými autormi?
Neviem, či ich môžem všetkých menovať. Budú potom z toho litánie. 😊 V prvom rade môj najväčší model a najlepší priateľ: Ježiš Kristus, vtelené Božie Slovo. Potom sv. Arnold Janssen a Jozef Freinademetz, Sv. Ignác z Loyoly, Sv. Augustín, Sv. Terézia Avilská a Sv. Matka Tereza.
Máš nejaké hobby, záľubu, ktorá ti pomáha vypnúť, načerpať?
Volejbal, plávanie, hudba, spev, cestovanie a rozhovory s priateľmi.
Aké sú tvoje najbližšie plány, túžby – či už v rámci povolania alebo osobného života?
Nemám plány do budúcnosti, spolieham sa na Božiu vôľu. 😊 Moje túžby? Byť dobrým, verným a svätým verbistom.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
