Podcast:
Ahojte, rád by som sa vám predstavil. Volám sa Jozef Mikloško, mám 25 rokov a už ôsmy mesiac pôsobím ako dobrovoľný laický misionár (MaZ) v Bolívii. Prípravu na túto ročnú misijnú skúsenosť som absolvoval počas posledného ročníka vysokej školy a približne tri mesiace po ukončení štúdia psychológie som vycestoval. Príprava bola veľmi kvalitná. Pozostávala zo šiestich formačných víkendov a jednej týždňovej púte, počas ktorých nám verbisti a rehoľné sestry SSpS, ktorí nás celý rok sprevádzali a formovali, odovzdávali svoje svedectvá aj cenné skúsenosti z misijnej služby. Myslím si, že aj vďaka tomu bol môj začiatok v ďalekej cudzine oveľa ľahší – hoci určite nie jednoduchý. Aj napriek tomu, že som si veľakrát opakoval: „Nemaj očakávania,“ človek si ich podvedome predsa len vytvorí. A potom prijať v srdci, že veci môžu byť síce iné ako naše predstavy, no napriek tomu dobré, možno dokonca lepšie, ma stálo a každodenne stojí veľa námahy a vnútorných bojov.
Mojou hlavnou náplňou práce je pomoc na internátoch pre mladých chalanov a baby vo veku od dvanásť do devätnásť rokov, ktorí pochádzajú z chudobných rodín z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia mestečka San Ignacio de Velasco v oblasti Čikitánia. Rodiny žijúce na bolívijskom vidieku často nemajú prostriedky na to, aby svoje deti denne alebo pravidelne dopravovali do školy vo väčšom meste. Preto je pobyt na internáte pre mnohých z nich jedinou možnosťou, ako môžu študovať. Mnohí z týchto mladých zároveň pochádzajú z veľmi náročných rodinných pomerov. Okrem pomoci s domácimi úlohami a organizovania aktivít preto vnímam ako svoje hlavné poslanie pomáhať im objavovať a prijímať vlastnú hodnotu a zakúsiť prijatie a lásku vo vzťahu ku mne, ale predovšetkým vo vzťahu k Bohu – ich Otcovi.
Práci s mladými som sa venoval už predtým na Slovensku. A hoci je to tu v mnohom podobné, má to svoje špecifiká. V Čikitánii ju vnímam v porovnaní so Slovenskom oveľa viac ako mravenčiu a dlhodobú prácu. Väčšina z nich totiž pochádza z veľmi odľahlých, často izolovaných komunít, kde mali počas detstva len málo podnetov a príležitostí na rozvoj.
Zároveň sú v Bolívii veľmi časté rodinné problémy a chladné vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Mnohým z týchto mladých sa preto v detstve takmer nikto systematicky nevenoval a nerozvíjal ich potenciál. Aj preto je niekedy náročné viesť ich k osobnému rastu alebo sa s nimi rozprávať o hlbších témach. Ako dôležitú úlohu preto vnímam aspoň čiastočne v nich prebudiť túžbu pracovať na sebe, rozvíjať svoje schopnosti a objavovať vlastnú hodnotu. Pretože rovnako ako mladí na Slovensku, aj oni v sebe nesú obrovské množstvo darov a talentov. A ich dobrosrdečnosť je pre mňa každý deň veľkou školou a inšpiráciou.
Okrem práce na internáte pomáham z času na čas aj vo farnosti, kde sa nám podarilo rozbehnúť stretká pre mladých. Zapájam sa tiež do života na farme, ktorú tu verbisti majú uprostred divočiny, asi hodinu až hodinku a pol cesty od internátov. Človek tam môže zažiť naozaj všeličo od sadenia banánovníkov, cez zaháňanie kráv na koni spolu s miestnymi kovbojmi, až po pravidelné stretnutia s tarantulami či hadmi v sprche.
Misiu vnímam ako veľké požehnanie pre svoju životnú cestu. Podobne ako v každom období života, aj tu prežívam chvíle veľmi krásne, ale aj veľmi náročné. Tak ďaleko od všetkého, čo som dovtedy poznal, mám možnosť zažiť nielen množstvo silných a obohacujúcich skúseností, ale zároveň ísť hlbšie do seba – aj cez samotu, vnútorné zápasy a náročné chvíle, ktorých tu prežívam veľa. Postupne pritom spoznávam svoje dobré aj slabé stránky. Myslím si, že práve pocit samoty a vzdialenosti od blízkych je pre mňa na jednej strane najťažšou časťou misie, no zároveň aj jedným z najväčších požehnaní. Núti ma totiž hľadať hlbší zdroj radosti a naplnenia. Zároveň ma učí niečo, čo je pre mňa osobne veľmi náročné – viac dôverovať Bohu. Jeho láske, jeho vedeniu a jasnejšie si uvedomovať, ako veľmi som na Ňom závislý.
Do návratu domov mi zostáva ešte niečo vyše tri a pol mesiaca. Je pravda, že sa už veľmi teším na svoju rodinu, priateľov, Slovensko a všetko, čo je mi blízke. Zároveň si však každým dňom hlbšie uvedomujem, akú silnú stopu vo mne táto skúsenosť, a najmä ľudia, ktorých som tu stretol, zanechala. Už teraz viem, aké ťažké bude lúčiť sa s mladými z intrákov a z farnosti. Som si istý, že Bolívia a jej obyvatelia zostanú navždy súčasťou môjho srdca aj mojich modlitieb.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
