Aktuality

MILAN BUBÁK: NIČ NEBUDUJE SPOLOČENSTVO SILNEJŠIE AKO PRESTRETÝ STÔL

Podcast:

Rozhovor s pátrom Milanom Bubákom vznikol na Rádiu Lumen v relácii Pri jednom stole. Za prepis ďakujeme moderátorovi Jaroslavovi Barborákovi.

„Nič nevystihuje kresťanstvo tak ako spoločenstvo a nič nebuduje spoločenstvo silnejšie ako prestretý stôl. Kňaz, ktorý je štedrý, má vždy dosť, no ten, ktorý je lakomý, nemá nikdy nič.“ – Milan Bubák, verbista, zakladateľ prvého Univerzitného pastoračného centra na Slovensku.

Stál pri zrode UPC – a teda univerzitného pastoračného centra bratislavských vysokoškolákov, fenomén, ktorý sa neskôr rozšíril na celé Slovensko; jeho rukami prešli tisíce mladých ľudí, ktorí sú dnes po všetkých kútoch Slovenska. Ako študent skúsil Rím i Chicago, má za sebou skúsenosť totalitnej emigrácie – a teda túžby po slobode, ktorá vtedy znamenala aj vedomie, že už nikdy nemusí vidieť svojich blízkych. A dnes – medzi svojimi blízkymi vo farnosti na Daliborku – pokračuje v tom, čo robí radosť nielen jemu – z kázní a príhovorov robí „udalosti“. K tomu všetkému s presvedčením, že spoločenstvá sa najlepšie budujú okolo stola. 

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

  1. Prečo jedenie v teplákoch pri televízore ničí rodinnú atmosféru a ako sa z náhodného zhluku stáva spoločenstvo.
  2. Čo znamená talianske pravidlo „dalla messa alla mensa“ a prečo Ježišovi spolustolovníci odchádzali nadšení aj rozzúrení.
  3. Ako v praxi funguje farské Paretovo pravidlo 80/20 a prečo by káva s koláčom po omši mali byť zadarmo.
  4. Čo obnášala tajná misijná cesta do Ríma za totality a prečo páter Bubák hovorí o „agónii slobodného rozhodovania“.
  5. Ako sa z rozpadnutej jedálne v Mlynskej doline zrodil fenomén Univerzitného pastoračného centra.

Domov, kde sa neje spolu, stráca rodinnú atmosféru

S vami sa mi neodmysliteľne spája práve stôl a pohostinnosť. Ako vlastne prišla táto téma do vásho života?

Všetci sme pri stole trávili istý čas od mladosti – podľa toho, ako sme boli vychovávaní, ako rastieme, alebo sme pri ňom jednoducho neboli. A práve od toho sa odvíja celá rodina, celá jej vnútorná atmosféra. Sú totiž rodiny, kde sa vôbec nestoluje. Kde sa jedáva osamote alebo pri televízore, jedlo sa len tak naloží na tanier a ide sa jesť v teplákoch. Tí ľudia sú síce všetci doma pod jednou strechou, mohli by byť spolu, a napriek tomu spolu vôbec nie sú.

Kde to však funguje a kde rodičia dbajú na to, aby bola rodina aspoň niektoré dni v týždni – a v nedeľu predovšetkým – pokope, tam je stôl skutočným spájacím prvkom. Pri stole sa diskutuje a popritom je až prekvapivé, že sa dokonca aj je. Samotné jedlo pritom nie je to najdôležitejšie. Podstatné je, že sme pri ňom spolu fyzicky, duševne aj duchovne.

Za svoj život ste sedeli pri nespočetnom množstve stolov: zažili sme tajné stretnutia v bytoch za totality, stoly na univerzitách v Ríme či v Chicagu, ale aj improvizované stoly so študentmi v Mlynskej doline. Keď sa povie stôl, ktorý z nich sa vám v mysli vynorí ako prvý?

V prvom rade rodinný stôl, samozrejme, a až potom tie ďalšie. Ani sám presne neviem, ako to do môjho života prišlo, kedy som začal stôl vnímať a zdôrazňovať inak, než býva bežné.

Myslím si však, že to prišlo práve v UPC. Keď sme centrum zakladali, priestory boli v zlom stave, bolo ich treba opravovať a tráviť v nich čas. A keď sa to neskôr otvorilo a začali sa prvé aktivity, záležalo nám na tom, aby sme boli spolu. Chodilo tam obrovské množstvo ľudí a postupne sa začalo formovať jadro, ktoré sa spoznávalo čoraz hlbšie.

Rozmýšľali sme, ako sa z náhodného zhluku ľudí stane skutočné spoločenstvo, ako sa to vlastne vykryštalizuje. No tak, že ľudia k sebe začnú prirodzene inklinovať. A kde sa stretnú, keď k sebe začnú inklinovať? Idú k stolu, majú niečo spoločné a spoločne jedia.

Pamätám si takú vtipnú príhodu z tých čias: UPC bolo treba upratovať, a tak sme študentov zvolali na brigádu. Prišlo ich však toľko, že sme pre nich nemali ani dosť metiel. Povedal som im: „Dobre, aby ste si tu nezavadzali, nemusíte upratovať všetci. Príďte hneď po upratovaní, kedy niečo pripravíme a budeme spolu jesť.“

Ježiš stoloval s vyvrheľmi aj elitou: Jedni odchádzali premenení, druhí naštvaní

„Nič nevystihuje kresťanstvo tak ako spoločenstvo Ježišových učeníkov a nič nebuduje spoločenstvo silnejšie ako stôl.“ To sú vaše vlastné slová z úvodu knihy 101 receptov na farský život od Ivana Kňazeho. Ako ste dospeli k tomuto presvedčeniu o centralite stola?

Asi predovšetkým pozorovaním pastoračnej praxe v teréne. Človek predsa neustále hľadá odpovede na to, čo v živote funguje a čo, naopak, nefunguje. A potom, samozrejme, čítaním Svätého písma.

V Ježišovom živote malo stolovanie nesmierne silné a časté miesto. Mnoho jeho ideálov a myšlienok, ktoré kázal, odovzdával a dokonca verejne predvádzal, sa odohralo práve pri stole. Pritom Ježiš stoloval s kýmkoľvek – boli tam hriešnici, mýtnici, teda vyvrheli vtedajšej spoločnosti, ale sedeli tam aj farizeji a vtedajšia elita.

Ľudia sa pri tom stolovaní všelijako správali a všelijako odtiaľ aj odchádzali. Jedni odchádzali premenení a nadšení, iní naštvaní. Farizeji sa pri ňom neraz poriadne rozčúlili, pretože Ježiš sa správal úplne inak, než ako si oni naplánovali, predstavovali a chápali. Stôl má skrátka rôzne dôsledky: jedných premieňa, druhých rozčuľuje. Keď človek o tom začal uvažovať a neskôr plánovať konkrétne akcie, uvedomil si, že to úplne rovnako funguje aj v našej dobe.

Už Starý zákon opisuje spoločenstvo so samotným Bohom ako bohatú hostinu s dobrým jedlom a vínom. A do toho vstupuje Ježiš, ktorý prijímal rôznych ľudí. Je zaujímavé, čo ste naznačili – že od jeho stola odchádzali jedni spokojní a šťastní a druhí nahnevaní. Prečo to isté spoločenstvo pri stole s Ježišom vyvolávalo také protichodné závery?

Pretože ľudia si k nemu prinášajú rôzne presvedčenia – o sebe samých aj o iných ľuďoch. To si človek nesie v sebe a niektorí si už vopred naplánujú, ako sa budú správať a ako veci prijmú. Vidíme to aj dnes pri stoloch, kde sa vedú rokovania či politické dialógy: mnohých ten stôl vôbec nepremení, iných áno. Niektorí tam skrátka prichádzajú so zabetónovaným, hotovým plánom.

A keď sa pozrieme na kresťanstvo ešte hlbšie, celá bohoslužba je stolom. Máme stôl Božieho slova, ktorý predkladáme, aby ho ľudia prijímali a duchovne konzumovali. A potom máme stôl Eucharistie, kde predkladáme pokrm iného typu – Kristovo telo a krv, aby ich ľudia požívali a nechali sa nimi vnútorne premieňať.

Veľmi sa mi páčilo, keď som žil v Taliansku, ich heslo „dalla messa alla mensa“ – teda od stola omše k stolu jedenia. Prvotné kresťanské komunity predsa nekončili tým, že sa po bohoslužbe rýchlo rozišli domov. Mali spoločné stolovanie, agapé – tam sa to začalo a tam to pokračovalo.

Nestačí si nechať doviezť jedlo: Dialóg sa začína pri šúpaní zemiakov

To je nádherná teologická nadstavba. Vráťme sa však k samotnému základu: stôl je miestom stretnutia aj konfrontácie. Nedávno som pozeral rozhovor s Petrom Pithartom, disidentom, ponovembrovým premiérom a neskôr predsedom českého Senátu. Spomínal, že vždy, keď potreboval upokojiť napäté vzťahy medzi politickými partnermi, pozval ich na večeru – prestretý stôl menil ich nastavenie. Stáva sa to aj vám vo farnosti? Riešili ste napätia v komunitách pri dobrom stole?

Veľmi záleží aj na tom, kto varí! To by som k tomu hneď dodal a rád by som sa to Petra Pitharta opýtal: kto to u nich varil? Či on, alebo jeho manželka.

Podľa mňa je totiž samotné varenie rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie ako samotné jedenie. Keď sa stretnú rôzne skupiny, je síce veľmi praktické ísť do reštaurácie alebo si nechať priviezť hotové jedlo, no čo tak variť to spoločne? Nielenže to vyjde finančne omnoho lacnejšie a lepšie, ale ľudia sú priamo pri príprave.

A práve tam sa spoločenstvo začína skutočne rozvíjať. Ak sa pri príprave stretnú cudzí alebo málo známi ľudia a jeden začne čistiť, druhý krájať a tretí prestierať stôl, práve tam vzniká prvý dialóg. Ten potom prirodzene pokračuje pri jedení a nové priateľstvá sa nadväzujú veľmi ľahko.

Do spirituality stola teda patrí celý ten živý proces za ním – to, že ľudia sú spolu, pripravujú dobroty a táto vzájomná interakcia ich premieňa.

Presne tak. V knihe Ivana Kňazeho, národného riaditeľa Pápežských misijných diel, pre ktorú som písal úvodník, autor opisuje svoje farské akcie. Boli to podujatia vo veľkom formáte, na ktoré prišlo obrovské množstvo ľudí. Farár to, samozrejme, nemôže ťahať sám, ale je nesmierne dôležité, aby tam bol prítomný. Či vie variť, alebo nevie variť, to je jedno – kňaz sa tam má aspoň motať! Považujem to za základnú vec.

Jeho úlohou je zapojiť každého, aby to bolo skutočne zdieľané dielo – aby jeden priniesol to, druhý ono, každý nejako prispel a potom sa to spoločne zjedlo. Nesmie to skončiť tak, že zopár jednotlivcov pripravuje a ostatní len pasívne konzumujú. Tomuto prístupu k stolu sa ľudia musia učiť aj doma v rodinách.

A ak môžem trochu odbočiť k liturgii: Druhý vatikánsky koncil priniesol reformu, ktorú niektorí dodnes vôbec neprijali – vidíme to napríklad u lefébvristov, ktorých nedávno znova exkomunikovali. No liturgické hnutie nestavalo na zelenej lúke. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia páter Pius Parsch v Klosterneuburgu pri Viedni slúžil omše tvárou k ľudu a Romano Guardini robil podobné liturgické iniciatívy pre mládež v Nemecku – dávno pred koncilom! Išlo o zásadnú dilemu: chceme byť na liturgii iba divákmi, alebo chceme byť účastníkmi, ktorí sú do nej reálne začlenení?

Káva po omši lieči paradox prázdnych pohľadov v kostole

Kňazom ste vo svojej najhlbšej podstate a kňazstvo sa bytostne spája so stolom. Načali ste talianske heslo „dalla messa alla mensa“ – prechod od eucharistického stola k stolom rodín, k stolom spoločenstva. Býva však obrovským problémom prepojiť eucharistický stôl s bežným životom v spoločnosti. Vnímate to a čo s tým?

Myslím si, že to prepojenie v skutočnosti nie je až také ťažké, pretože ľudia po ňom v hĺbke duše túžia. Často len nemajú vytvorené podmienky, príležitosti alebo jednoducho nevedia, ako na to.

Mimoriadne presvedčivou a overenou vecou je to, čo sme zaviedli u nás a čo robia mnohé farnosti: po omšiach ponúknuť kávu a niečo drobné pod zub. Ľudia sa podelia, donesú koláčiky, niekedy zostane výslužka zo svadby. A tí veriaci, ktorí celé roky pravidelne chodili do kostola a videli si len tváre, no nevedeli o sebe vôbec nič, sa zrazu pri káve začali rozprávať!

Je úžasné sledovať, ako sa zrazu začali vytvárať spoločenstvá ľudí, ktorí plánujú spoločné akcie. Prirodzene sa to potom prenieslo do rodín, do susedstiev, na sídliská. Ľudia zrazu pocítili, že nie sú osamelí, a naplno si uvedomili ten dovtedajší paradox: ako je možné, že sa v kostole stretávame celé mesiace či roky, a pritom o sebe vôbec nič nevieme? Máme predsa jednu vieru, veríme v jedného Krista, počúvame to isté evanjelium – a nevieme, kto stojí vedľa nás!

Nie je problém v tom, že nám chýba hlbšia reflexia toho, čo sa pri oltári deje? Na omši stojíme pred Kristom, ktorý za nás obetoval vlastný život – zdravý tridsaťročný chlap, ktorého za dva dni brutálne dokaličili a on do toho išiel dobrovoľne z lásky k nám. A my odchádzame do bežného života akoby bez prepojenia. Kristovou cestou má byť láska a citlivosť na potreby druhých, no stačí nastúpiť do MHD a vidíme ľudí zahľadených do seba a do svojich mobilov. V spoločnosti tolerujeme korupciu a politikov, ktorí s ňou nemajú problém, hoci platí prikázanie „nepokradneš“. Vidíme seniorov, ktorí umierajú v úplnej opustenosti. Nie sú to všetko dôsledky toho, že Ježišovu obetu nemáme zreflektovanú?

Mne pripadá ako obrovský paradox, keď sa takéto veci dejú priamo v kostole. To, čo spomínate zo života – z električky, zo sídliska –, tam sa ľudia nepoznajú, lebo nemajú záujem, to je jedna vec. Ale najväčším paradoxom je, ak sa to deje medzi ľuďmi, ktorí chodia do kostola a odchádzajú od eucharistického stola bez akejkoľvek reflexie a prenosu do všedného dňa.

Práve preto sa snažíme vytvárať priestor stola. Či už je to doslova fyzický stôl, alebo len symbolické stretnutie, kde ľudia stoja s kávou v ruke po omši – zrazu sú tam spolu ako pri stole. Veď na sídliskách – a aj naša farnosť je na sídlisku – žije množstvo opustených ľudí, ktorí nevedia, kam sa pohnúť, nikto o nich nemá záujem, alebo by aj niekam chceli ísť, no nevedia kam. Práve tu je úlohou farnosti vytvárať podmienky, aby títo ľudia mohli prichádzať a spoznávať sa.

Keď je z kázne udalosť

Stôl je teda len iné pomenovanie pre spoločenstvo a vzájomné bytie. Vy vytvárate spoločenstvo aj tým, že máte vyslovene radosť z kázania a z toho, keď môžete ľuďom odovzdať to, čo ste sami objavili. Z kázni či príhovorov robíte „udalosti“. Je aj toto cesta, ako premieňať farnosť, ak už nie rovno celú spoločnosť?

Božie slovo môže zdieľať každý, no kňaz to robí úplne jedinečným spôsobom. Je totiž cirkvou poverený nielen na to, aby sa podelil o to, čo sám pochopil, ale aby v mene cirkvi kázal a navrhoval, ako Božie slovo aplikovať do konkrétneho života ľudí. To je iný druh zdieľania. No platí zásada: ak kňaza to, čo číta a študuje, vnútorne neosloví a sám tým nežije, nemôže tým nikdy osloviť iných.

Pýtajú sa mladí kňazi: „Ako na to? Ako zaujať ľudí?“ Vidíte u nich záujem učiť sa?

Nie, nepýtajú sa.

Vôbec?

Nie je tam taký záujem. Skôr si myslia, že to vedia lepšie, alebo povedia, že dnes už žijeme v inej dobe. Samozrejme, na začiatku človek musí isté veci objavovať sám, je plný elánu a tak to má byť. Nemám však pocit, že by bol u mladších kňazov nejaký veľký záujem učiť sa od starších alebo si pýtať radu.

Paretovo pravidlo vo farnosti: Štedrý kňaz má vždy dosť, lakomý nikdy nič

V úvode knihy spomínate, že stôl môže byť cieľom aj médiom, a zapájanie sa do chodu komunity označujete za najlepší test jej zdravia. Máme na Slovensku v našich farnostiach skutočne živé komunity?

Určite áno, a nie je ich málo! Je veľa aktívnych a horlivých kňazov, ktorí na to dbajú. V úvodníku uvádzam príklad dvoch susediacich dedín: v jednej sú ľudia horliví, chodia do kostola a farnosť kvitne, tá druhá je úplne mŕtva. Keď idete do histórie, zistíte, že v tej prvej kedysi pôsobil horlivý kňaz. Ľudia to od neho chytili, nechali sa ním viesť a zostalo to v nich dodnes.

Moja téza je jasná: kde je pastier horlivý, kreatívny a vynachádzavý, tam je živá aj komunita. A čo je to živá komunita? To je tá, ktorá sa zdieľa, ktorá nečaká so založenými rukami, že niekto niečo pripraví a ostatní pôjdu len „papkať“. Pripravujú všetci a všetci aj konzumujú.

Samozrejme, v praxi nie je možné, aby robili všetci všetko – všade platí Paretovo pravidlo 80 na 20. Úplne stačí, keď je dvadsať percent ľudí horlivých a tých osemdesiat percent konzumuje – a komunita je živá! Keby sa tam zrazu začali všetci pliesť jeden druhému pod nohy, bolo by to skôr na škodu. Nemôžeme čakať aktivitu od každého, no musí existovať zdravé jadro, ktoré to robí s láskou, radosťou a baví ho to.

Čo však robiť v situáciách, keď je kňaz pasívny, všetko hneď na začiatku odpíše, robí prekážky a neustále lamentuje, že na nič nie sú peniaze?

To je veľmi nešťastná situácia. Kňaz to predsa nemusí pripravovať sám ani sa vo všetkom priamo angažovať – stačí, ak aspoň nebude klásť prekážky! No keď sú takí, ktorí prekážky vytrvalo vytvárajú, lamentujú a točia sa len okolo peňazí, to je chyba.

Vždy hovorím, že vo farnostiach, ktoré chcú byť živé, majú byť kávy a pohostenie po omšiach pre ľudí zadarmo! Niekto namietne: „Ale veď nič nie je zadarmo.“ Samozrejme, že nie je, ale ľudia predsa nie sú hlúpi – veľmi dobre si to všimnú. A kňazovi, ktorý je štedrý, dajú vždy!

Sami často spomínate, že v tomto ohľade zažívate zázraky takmer na dennej báze: aj keď peniaze nie sú, zrazu odniekiaľ prídu.

Presne tak to funguje. Kňaz, ktorý je štedrý, má vždy dosť. No ten, ktorý je lakomý, ten nemá nikdy nič.

Takýto finančný zázrak by sme teraz potrebovali u nás na Daliborku s organom, ktorý sa nám rozpadá…

To áno, ale máme tam teraz veľmi horlivého a snaživého farára, veríme v neho, tak to zvládneme.

Keď hovoríme o spoločenstve, pápež František zanechal Cirkvi synodu o synodalite – syn-hodos, teda kráčať spoločne. To znamená nespoliehať sa len na jedného človeka, ale tvoriť farnosť spoločne. Moja skúsenosť z nedávnej synody: Susedia na sídlisku, ktorí sa rozprávajú o bežných veciach, si zrazu sadli za jeden stôl a rozprávali sa o duchovných veciach. Synoda priniesla závery a beží ďalšia fáza. Je to v našich farnostiach živé?

Myslím si, že sa to postupne chytá, hoci s istým oneskorením. Tak to však býva vždy: na začiatku niekto niečo vyhlási a ľudia nechápu, čo od nich kňaz vlastne chce. Až po čase zistia: „Aha, veď toto je celkom dobrá vec!“ A potom aj banujú, koľko aktivít sa mohlo urobiť a koľko času zatiaľ utieklo. Všetko sa však dá dohnať. Aj u nás to na začiatku bolo také nesmelé a dnes vidím, že by sa chytali viac.

Zároveň však nesieme dedičstvo pandémie. Kostoly na celom Slovensku prešli akousi očistou – ľudí je v nich menej. Odišli zrejme tí, ktorým to až tak veľmi nechýbalo. Pán to však riadi zhora a verme, že v spoločenstve zostanú tí, ktorí tam naozaj chcú byť.

Tajná misia do Ríma a agónia z neunesenej slobody

Sme v čase, keď si pripomíname november 1989. Vy ste tieto prelomové udalosti sledovali spoza hraníc, z Ríma. Kedysi však emigrácia znamenala definitívne lúčenie s blízkymi a rodnou krajinou s vedomím, že sa už nikdy nemusíte vrátiť. Čo to bolo za rozhodnutie a aké to bolo sledovať pád režimu z diaľky?

U mňa to nebola emigrácia v pravom zmysle slova, skôr pripravené poslanie. Študoval som a bol vysvätený ako diecézny kňaz a po rokoch kaplánky v Bratislave som vstúpil do rehole verbistov – Spoločnosti Božieho Slova. Samozrejme tajne! Mal som tajnú formáciu a v roku 1988 som zložil prvé rehoľné sľuby.

Naša rehoľa mala na Slovensku viacero takýchto tajných podzemných povolaní a predstavení dostali z Ríma signál, či by nebolo dobré vyslať misionárov von. Bol som jedným z prvých. Išiel som oficiálne na zájazd do Ríma, no tam to už bolo dohodnuté a naši ma čakali. Nebol to útek, bolo to vyslanie na misie.

Museli ste však odísť v absolútnej tajnosti, zbaliť sa tak, aby to nikto nespozoroval, a žiť s vedomím, že svojich drahých už nikdy neuvidíte. Tá sloboda vás musela stáť veľmi veľa.

Áno, nepočítal som s tým, že sa niekedy vrátim, a vôbec som nevedel, čo ma v cudzine čaká. Keď to však človek vezme ako povolanie od Pána, povie si: Pán to vedie.

Bol som v Ríme, keď padol komunizmus. S obrovským napätím a radosťou som to sledoval v médiách. Tešil som sa, že sa ten režim zrútil, hoci sme to viacerí tušili. Zrazu prišla sloboda.

V Taliansku som v tej slobode žil a musel som sa s ňou učiť prakticky narábať. A narábať so slobodou vôbec nie je jednoduché! Pripomína to slová Jozueho, keď Židia po putovaní púšťou z egyptského otroctva vstupovali do Zasľúbenej zeme: mať slobodu a voľbu je omnoho ťažšie, než byť neslobodný. Keď vám niekto niečo prikáže, nenesiete žiadnu zodpovednosť – zodpovedný je ten, kto vydal rozkaz. Ale keď si musíte sami vybrať, prichádza agónia rozhodovania, čo je vlastne lepšie, a potom druhá agónia – naplniť to, čo ste si slobodne zvolili. A vidíme, že mnohí ľudia túto zodpovednosť jednoducho neuniesli.

Od novembra 1989 uplynulo takmer štyridsať rokov. Ako sme s tou zodpovednosťou naložili ako krajina a spoločenstvo?

Túto otázku si musí položiť každý sám za seba. Mám pocit, že ako spoločnosť sa stále nachádzame v agónii rozhodovania. Stále sa nevieme správne rozhodnúť, kde je skutočné dobro a kde je zlo. Podliehame klamu, že to, čo sa blyští, je automaticky dobré – hoci nie všetko, čo sa blyští, je zlato. Neustále opakujeme tie isté chyby a je to dosť smutný príbeh nášho národa.

Čo nám však zostáva? Ak sa nedokáže pre dobro rozhodnúť celá spoločnosť naraz, musí začať jednotlivec. Iných zmeniť nemôžem, no môžem zmeniť seba. A opäť sa vraciame k nášmu stolu: obrazne povedané, treba si k nemu sadnúť, diskutovať a hľadať pravdu a život, a podľa toho sa potom zodpovedne rozhodovať.

Existuje dnes platforma, kde by sa celé Slovensko dokázalo stretnúť pri jednom stole? Dáta ukazujú obrovskú polarizáciu, ktorá preniká až do vnútra rodín, kde ľudia spolu nedokážu vychádzať pre odlišné názory na verejné veci.

Slovensko ako celok asi ťažko, no skôr by to mali byť ľudia vo farnostiach. Je totiž zarážajúce a smutné, že rozdelené sú nielen rodiny, ale aj samotné farnosti – práve tie miesta, kde by sme mali byť zjednotení.

UPC nevzniklo od zeleného stola: Chceli sme formovať celého človeka

Ste priekopníkom myšlienky Univerzitného pastoračného centra na Slovensku. Formálna prítomnosť kňazov na akademickej pôde bola v roku 1996 úplnou novinkou, no neformálne nadväzovala na hlboké korene. Keď sa vrátime do totality, mali sme tu Silvestra Krčméryho, Vladimíra Jukla či jezuitov okolo Ladislava Csontoša. Keď ste UPC zakladali, mali ste na pamäti odkaz týchto velikánov podzemnej Cirkvi?

Určite áno. S niektorými som sa už osobne nestretol, no páter Čontoš a ďalší bardi pastorácie vysokoškolákov tu boli k dispozícii a položili pevné základy. Nebolo to tak, že by som ja prišiel a začal niečo od nuly.

Vysokoškoláci už boli pevne začlenení a podelení v krúžkoch a stretkách, presne vedeli, čo chcú. Oni sami prišli s túžbou mať nedeľné sväté omše priamo na internátoch v Mlynskej doline! Bola to predpripravená, hotová pôda. Ja som sa tam ocitol akousi zhodou okolností a pokračoval som v tom.

S čím ste do toho šli? Čím to malo byť špecifické „à la Milan Bubák“?

Nemal som vopred v pláne nič zakladať. Vyvinulo sa to úplne prirodzene: začali sa slúžiť omše, študenti začali prichádzať a zrazu sme museli hľadať vhodné priestory.

Našli sme jednu starú, rozobratú jedáleň, ktorá už roky neslúžila svojmu účelu a bola v podstate prázdna. Išli sme sa opýtať, či by sa dala prenajať, a podarilo sa. Tam vznikla myšlienka, že pastorácia študentov nemôže stáť len na bohoslužbách. Patrí k nej individuálna pastorácia, osobné rozhovory, spoločenstvá.

Vychádzali sme z princípu, že človek má mnoho dimenzií – umeleckú, športovú, spoločenskú – a všetky ich treba rozvíjať. Tou hlavnou, základnou dimenziou je však rozmer duchovný, ktorý má všetko ostatné prenikať a vyrastať priamo z evanjelia. Išlo o integrálnu formáciu mladého človeka. A to nevymyslíte od zeleného stola: život vám situáciu sám ponúkne a vy jednoducho idete za ňou.

Dnes fungujú takéto pastoračné centrá vo všetkých univerzitných mestách. Z pôvodnej komunity vzišli stovky osobností. Cítite sa dnes medzi svojimi bývalými študentmi kdekoľvek na Slovensku ako pri jednom veľkom stole?

Ja naozaj nechodím po Slovensku, aby som zbieral ovácie! Už ani do UPC veľmi nechodím. Dielo prevzali iní, ďaleko schopnejší ľudia. Robia to po svojom, modifikovaným štýlom, no robia to dobre a ja im nechávam plnú slobodu. Mnohí z vtedajších študentov sa medzitým stali dôležitými a vplyvnými osobnosťami, a to je krásne vidieť.

A úplne na záver: čo vám v týchto dňoch robí najväčšiu radosť a z čoho sa vytešujete?

Zo vzťahov. Z dobrých vzťahov s ľuďmi a z dobrého vzťahu s Pánom Bohom. Keď mám dobré vzťahy a keď som napríklad čerstvo po spovedi, vtedy prežívam skutočnú radosť.

Text: Jaroslav Barborák Foto: Denník Postoj a Martin Petrík Publikované dňa: 16. novembra 2026

Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!

Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom.
(Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Podporte misie

Každý dar prináša nádej.

Dar na misie
kontakty zamyslenia mis. omš. sp. menu