Každý jeden misionár Spoločnosti Božieho Slova absolvuje noviciát na začiatku svojho rehoľného povolania. Páter Bartolomej Baráth SVD má skúsenosti s vedením novicov už v časoch totality, kedy tajne pripravoval novicov a od roku 1990 pôsobí ako novicmajster vo Vidinej pri Lučenci. V súčasnosti pripravuje dvoch mladých verbistov na ceste povolania k prvým sľubom. O noviciáte, formácii, ale i pastoračnej práci rozpráva v nasledujúcom rozhovore.
Čo je noviciát a na čo slúži?
Noviciát v každej reholi je fakticky rovnaký a vychádza zo starej tradície. Ešte aj svätý Pavol sa utiahol do samoty, až potom išiel ohlasovať evanjelium. A potom všetky generácie reholí a rehoľníkov vychádzajú z tejto skúsenosti, že najprv je potrebné sa utíšiť, treba budovať vzťahy s Bohom, no nie ako pustovník, ale v komunite. A keď je vybudovaný dobrý vzťah s Bohom, potom na pevnom základe človek môže budovať ďalej. Z toho dôvodu jeden cirkevný dokument o noviciáte hovorí: Novici sa musia spravidla zacvičovať do praktizovania dlhšej modlitby, samoty a ticha. Cítia silnejšiu túžbu „vzdialiť sa“ zo sveta než „ísť“ do sveta a táto túžba nie je len subjektívna. Preto čas a miesto noviciátu má byť tak zabezpečené, aby novici mali priaznivú atmosféru a mali možnosť od základu vrastať do života s Kristom. To je to dôležité pre mladého človeka. Mladý človek by totiž hneď chcel obrátiť svet. To vidieť niekedy aj v noviciáte u mladých novicov. Obrátiť celú dedinu, obrátiť celú Cirkev, ale treba sa najprv vedieť stíšiť a vrátiť sa do ticha. To je také podstatné na začiatku. A potom neskôr môže byť aj apoštolsky činný.
Ako sa vyvíja noviciát v reholi verbistov? Mení sa dĺžka noviciátu, ktorá je teraz jeden rok?
Starší pátri ešte rozprávali, že boli v noviciáte, ktorý trval dva roky. To znamená, že prvý rok bol kánonický a v druhom roku už študovali, ale bol to ešte stále noviciát. Potrebný je ten kánonický rok. My máme teraz noviciát podľa kánonického práva, ktorý trvá 12 mesiacov a potom po prvých sľuboch buď začnú študovať filozofiu v Bratislave na Alojziáne, alebo pokračujú v prerušených štúdiách. Ale ten prvý rok je prísne zachovaný podľa cirkevného práva. Nesmie sa skracovať, musí to byť celý rok. Neprítomnosť v noviciátnom dome viac než 15 dní treba neskrátene nahradiť v noviciátnom dome tak, aby sa zaručilo dvanásťmesačné trvanie kánonického noviciátu.
Čo všetko obsahuje formácia v noviciáte? Čím všetkým prejdú novici za ten rok?
V prvom rade ide o prehĺbenie povolania. Nie o vyjasnenie, lebo už prichádzajú s tým, že chcú byť misionármi a členmi Spoločnosti Božieho Slova. Ide teda o prehĺbenie ich povolania. Nabrať nejakú takú pevnejšiu motiváciu pre celý ďalší život. A preto je potrebné to ticho. Venujú sa napr. budovaniu správneho vzťahu s Bohom, sebapoznaniu, ale vo svetle viery. Pred Pánom Bohom sa učia prijať seba samých, svoje dary, svoje hranice, lebo aj toto patrí k prijatiu seba samého a nielen to, že prijmem iba svoje pekné vlastnosti. To by stálo na slabých nôžkach, keď by človek chcel objaviť iba svoje talenty a schopnosti. Ono by sa to mohlo rozsypať ako taký hlinený džbán. Majú sa naučiť prijať aj svoje hranice a limity, toto je veľmi dôležité. Povolanie už potom stojí na pevnejších nohách. Vlastne o to ide v sebapoznaní a sebaprijatí.
Ako vyzerá zostava prednášok, ktoré sú novicom určené?
Prednášky sú koncipované tak, že to nie je intelektuálna výchova. Intelektuálnu výchovu budú mať na prednáškach filozofie a teológie v Bratislave. Toto je skôr výchova v duchovnom živote, a tak aj prednášky sú koncipované tak, že sú zamerané na duchovný život. Celý noviciátsky rok je usporiadaný tak, že je rozdelený na štyri fázy podľa Duchovných cvičení sv. Ignáca. Prvé obdobie je tzv. princíp a fundament, to je budovanie vzťahu s Bohom. Venujeme sa duchovnému životu, modlitbe, ktoré vychádzajú zo skúsenosti s Bohom. Potom prichádza sebapoznanie – obrátenie, uzdravenie. Následne prichádzajú rehoľné sľuby – život s Kristom a poslanie. Zhruba takto je celý rok koncipovaný. Každá fáza trvá približne tri až štyri mesiace. To sú akoby exercície vo všednom dni.
A preto je potrebná určitá utiahnutosť a reflexia o všetkom, čo preberáme.
Okrem duchovnej formácie majú novici aj čas určený na prácu okolo domu?
Pravdaže, veď toto je veľký areál. Niekedy sa človek môže zľaknúť, že tu je veľa roboty. Ale noviciát nie je o tom, že sa budem len modliť. To známe benediktínske „Ora et labora“ platí aj tu. Má byť v súlade práca a modlitba. V noviciáte nepestujeme spiritualitu, ako Nemci hovoria „Hans gukt in die luft mystik“, t. j. „Janíčko čumí do neba mystiku“. To by bolo odrezané od sveta. Každodenná realita práce okolo domu, starosť o dom, starostlivosť a poriadok, každý si perie svoje veci a keď treba, tak novici aj navaria. Celá duchovnosť v noviciáte je zakotvená v realite života, nie sme od nej odtrhnutí a ideme iba počúvať sväté reči o Pánu Bohu. Pohybujeme sa v realite života.
V noviciáte je 30 dní duchovných cvičení. Ako to funguje v súčasnosti?
Spočiatku sme to mali tak, že bolo počas noviciátu 30 dní duchovných cvičení. Tých 30 dní bolo rozdelených tak, že boli duchovné cvičenia v septembri po nástupe do noviciátu, potom v pôste, potom po Turícach a pred prvými sľubmi. Potom prišlo rozhodnutie Generálnej kapituly z Ríma, že počas formácie musia byť vcelku 30-dňové duchovné cvičenia. A tak sme uvažovali, že v noviciáte sú takéto dlhé duchovné cvičenia ešte priskoro. Preto sa teraz 30-dňové duchovné cvičenia konajú až vtedy, keď sú seminaristi celý rok na pastoračnej praxi, v rámci ktorej si nájdu čas na 30-dňové duchovné cvičenia pod vedením skúseného exercitátora, väčšinou nejakého pátra zo Spoločnosti Ježišovej. To je taká tradícia z čias sv. Arnolda Janssena, ktorý si veľmi vážil sv. Ignáca a jeho duchovné cvičenia.
Teraz mávajú novici 5-dňové duchovné cvičenia na začiatku noviciátu, potom 8-dňové duchovné cvičenia v pôste a 5-dňové pred prvými sľubmi v septembri.
Čo sa týka vášho pôsobenia, dlhé roky sa venujete formácii novicov SVD. Kedy ste sa začali venovať vedeniu novicov na ceste ich povolania?
Začal som s tým ešte za totality. Bol som v kontakte s pátrom Škodom SVD a pátrom Babinom SVD, ktorí sa najviac pričinili o výchovu dorastu. Mali kontakty s nami mladými (terajšími pátrami, ktorí sú už šesťdesiatnici a plus) a na podnety menovaných pátrov som sa začal venovať duchovným cvičeniam. Bol som kňazom vo farnosti a začali prichádzať mladí chlapci na duchovné cvičenia. Niektorí sú členmi Spoločnosti Božieho Slova a niektorí sa stali diecéznymi kňazmi, alebo sú aj v iných reholiach. Bolo to všetko samozrejme ilegálne. Potom v roku 1987 som začal zase ilegálne navštevovať v bratislavskom seminári našich bohoslovcov a v rámci stretnutí v bratislavských bytovkách sme mávali noviciátske hodiny. Viedol som ich vo formácii. Niektorých som mal na starosti ja a ďalších páter Benovic SVD. Stretávali sme sa počas ich vychádzky. Každý druhý týždeň som dochádzal za nimi do Bratislavy a oni si takto robili noviciát. Tým sa to začalo. A keď sme v roku 1990 mohli ako rehoľa slobodne pôsobiť, tak ma predstavení poverili, aby som bol novicmajstrom už aj legálne.
Ako hodnotíte ten čas tu vo Vidinej od roku 1990?
Niektoré ročníky, najmä tie prvé po páde totality, keď sa nerobil až taký kritický výber, boli náročné. To vidno napríklad z toho, že z pomerne silných ročníkov, bývalo vtedy aj 20 novicov, väčšina z nich ani nedošla k prvým sľubom. Potom sa to začalo stabilizovať. Neskoršie už boli lepšie „noviciátske ročníky“, z ktorých väčšina zostala a pokračovala ďalej vo formácii ku kňazstvu. Sú veru aj také ročníky, z ktorých nezostal nikto ani na „ukážku“.
Čím to bolo?
V deväťdesiatych rokoch bolo veľké nadšenie a mnohí mladí ľudia vstupovali do rehole alebo seminára. V mnohých prípadoch to bolo ešte nevyzreté, nejasné. V súčasnosti ten, kto ide do noviciátu, už obyčajne vie, čo by chcel v živote robiť. Má za sebou už aj nejaké stretnutia s našimi pátrami a bohoslovcami v rámci pastorácie povolaní a už vie, čo chce. Predpokladám, že väčšina z tých, ktorí začínajú noviciát, svoj cieľ aj dosiahnu. Aspoň dúfam a modlím sa za to.
Sú novici vo Vidinej zaangažovaní aj pastoračne?
Áno, pokiaľ je to možné, tak sa zapoja do aktivít pri kostole. Noviciát sa nedeje vo vákuu. Napríklad súčasní novici vo Vidinej pomáhajú kňazovi pri detských svätých omšiach tým, že majú príhovory pre deti. V minulosti mávali novici aj „stretká“ s mladými. Teraz počas covid krízy sa situácia aj v tomto smere zmenila k horšiemu.
Vy okrem novicov máte aj pastoračnú službu, ktorú konáte tu v okolí. A tiež dávate duchovné cvičenia ďalším rehoľníkom a ľuďom, ktorí do Misijného domu Božského Srdca vo Vidinej prichádzajú. Ako vyzerá táto vaša služba?
Pastoračná služba spočíva v tom, že už vlastne 31 rokov chodím na tie isté miesta do maďarsky hovoriacich dedín v okolí Fiľakova. Už sa tam vystriedali piati až šiesti správcovia farností, a tak niekedy žartujeme, že som ich už toľkých „prežil“. A ľudia ma berú ako takého duchovného otca. Lebo otcom je v kňaz vtedy, keď tam pôsobí dlhé roky a pozná veriacich, ich deti, stará sa o nich. Koľkokrát sa stáva, že prídu na spoveď a začnú tým, že „páter vy ma poznáte, poznáte moje rodinné problémy, nemusím vám veľa rozprávať“. Radšej idem k vám, lebo u iného kňaza by som musel rozprávať celý príbeh od začiatku… Tridsať rokov, to je pekné obdobie. Už sa tam cítim ako otec rodiny.
Čo sa týka duchovných cvičení, najskôr som chodieval dávať duchovné cvičenia do rehoľných komunít tam, kde ma zavolali. Potom som to zmenil aj preto, že pokiaľ sú tu novici, tak potom nemôžem byť často mimo domu. No samozrejme, cieľom je aj to, aby sa využili priestory na duchovné cvičenia tu do Vidinej, kde sú veľmi dobré podmienky na pobyt v ústraní. A tak tu začali chodiť na duchovné cvičenia väčšinou zasvätené osoby. Sem-tam sa pritrafí, že prídu aj nejaké laické osoby, ktoré prichádzajú, aby sa tu stíšili. Viackrát tu boli na duchovných cvičeniach aj kňazi z Rožňavskej diecézy.
Pre rehoľné osoby zvyknem dávať 8-dňové individuálne duchovné cvičenia. To znamená, že ich sprevádzam individuálne. Nie sú žiadne prednášky, každý príde denne na duchovný rozhovor a potom na ďalšej „exercičnej ceste“ sa orientujeme situáciou života a primeraným textom zo Svätého písma. Povzbudivé je, že niektoré rehoľné sestry sa tu pravidelne vracajú už aj 15-17 rokov.
Ako vnímate to, že mnoho mladých ľudí sympatizuje s verbistami, ale je naozaj málo tých, ktorí sa rozhodnú pre vstup do rehole. Mnohí sú priatelia rehole, ale boja sa urobiť ten rozhodujúci krok? Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí aj uvažujú o misionárskom povolaní, ale zároveň sa aj boja?
To je všeobecný jav, že mladí sa boja napr. vstúpiť do manželstva. Chodia spolu aj 3-4 roky, ba možno aj viac, pokiaľ sa rozhodnú. To je všeobecný jav. Ale pre zdravého a vyrovnaného človeka stačia povedzme 2-3 roky, aby sa zobrali. Niet čoho sa obávať… A podobne je to aj s rehoľno-misionárskym životom u nás verbistov.
Čo sa týka noviciátu a rehoľného povolania, že bude tam nejaká neistota, to je normálne. Ja nemám rád, keď si je človek príliš istý. Potom už verí len sebe samému. Ale určitá miera neistoty prináša so sebou, že viac počítam s Pánom Bohom. Mne sa to javí ako vyrovnanejšie povolanie. Teda netreba sa báť i určitej neistoty. Ak príde čas, treba sa rozhodnúť. Pán Boh je pri nás a on urobí to, čo má urobiť. To je odkaz pre tých, ktorí váhajú. Netreba sa báť a čakať donekonečna, aby sme to mali úplne jasné. Nikdy nebude všetko úplne jasné. Vždy tam bude trochu aj tej neistoty. A to je správne.
Text a foto: P. Martin Štefanec SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
