Boh oslovuje mnoho mladých ľudí a jeho hlasu sa nedá odolať. Príkladom toho je aj mladý muž Jeremías Villalba z Argentíny, ktorý zanechal svoju právnickú kariéru a odišiel evanjelizovať do Malawi, jednej z najchudobnejších krajín Afriky. Je misionárom „ad gentes“ – kresťanskej organizácie, ktorá umožňuje mladým ľuďom ísť na misijnú skúsenosť.
„Túžba stať sa misionárom nebola mojou iniciatívou. Bol to Boh, ktorý ma prekvapil tým, že ma povolal. Už v ranom veku – mal som asi pätnásť rokov – som vedel, že ma Boh volá k niečomu výnimočnému, no nevedel som, čo to je. Začal som teda štúdium práva na univerzite v Buenos Aires, ktoré som ukončil v marci tohto roku (2021).“
Jeremías sa už počas rokov štúdia často modlil, aby spoznal Božiu vôľu. Najskôr bol presvedčený, že je povolaný k manželstvu, no postupne sa stále silnejšie ozývalo volanie úplne sa oddať Pánovi „pre spásu duší“.
„Hoci mi bolo jasné, že Boh odo mňa nežiada, aby som vstúpil do diecézneho seminára, bolo mi čoraz jasnejšie, že ma Boh povoláva ku kňazstvu.“
Stretol sa s misionárom Federicom Hightonom, ktorý ho pozval, aby išiel na misie do Afriky. A tak sa rozhodol ísť do Malawi v snahe rozpoznať moje povolanie a priniesť evanjelium na miesta, kam sa ešte Katolícka cirkev nedostala.
„Pochopil som, že Boh to pre mňa pripravoval už dlho, pretože moja láska k cudzím jazykom, zemepisu a medzinárodnému právu nebola náhodou. Boh si ma takto pripravoval, aby ma mohol poslať do neznámej krajiny s rôznymi jazykmi, nachádzajúcej sa na periférii mapy sveta, aby som tu napomáhal pri budovaní Cirkvi. Vždy som nosil v sebe tušenie, že ma Boh povolá, aby som opustil rodinu a priateľov, aby som uskutočnil ešte oveľa lepší plán.“
Misijný život v Malawi
Po príchode do Malawi našiel mimoriadne chudobnú krajinu. Lietadlo, ktorým priletel, bolo jediným na celom letisku, a to v hlavnom meste Lilongwe! Niektorí ľudia prežijú celý život bez toho, aby vlastnili topánky, a prístup k pitnej vode vonkoncom nie je samozrejmosťou. No aj napriek všetkej chudobe a nedostatku zdrojov je Malawi považované za „teplé srdce Afriky“ a to pre láskavosť a dobrotu svojich obyvateľov.
V súčasnosti je Jeremías Villalba na misijnej stanici s dvoma Argentínčanmi (vrátane pátra Hightona) a jedným Nigérijčanom. Na starosti ma zásobovanie, kurzy pre miništrantov a založil školu joggingu pre mladých. Sprevádza aj misionárov pri ich výjazdoch do 83 dedín, ktoré sú v ich správe. Tu spoznal, že na mnohých miestach sa z dôvodu nedostatku kňazov slúži sv. omša iba raz za tri mesiace, alebo iba raz za pol roka. Mnohé miesta, ktoré navštevujú, majú veľmi malý počet katolíkov alebo tam nie sú žiadni. Ľudia sú však veľmi otvorení voči evanjelizácii a tak misionári vidia plody svojej námahy. Veľa ľudí sa už prihlásilo do kurzu katechumenátu, aby mohli prijať sviatosti.
„Prvá vec, o ktorú sa pokúsime, keď prídeme do novej dediny, je stretnúť sa s náčelníkom dediny, aby sme mu mohli predstaviť evanjelium. Ak náčelník prijme vieru, ako sa to už stalo niekoľkokrát, prijmú vieru aj ostatní v dedine.“
Byť mladým misionárom
Jeremías hovorí, že zasvätenie svojho života misii ho úplne zmenilo a zdôrazňuje, že táto služba nie je o dovolenke alebo odchode do ďalekej krajiny len za dobrodružstvom, ale o ceste na miesta, kde ešte evanjelium nezapustilo korene a Ježišovo meno nie je známe.
„Aj keď tu človek žije bez elektriny, teplej vody a pohodlia, dokáže to znášať nie preto, žeby to bolo z jeho síl, ale len preto, že Boh mu dáva milosť uskutočniť to, čo od človeka chce. Aj počas chladnej noci či únavy, ktorú pociťuje misionár večer po návrate na misijnú stanicu, jeho srdce naplňuje pocit radosti a šťastia, ktoré sú tak isto Božím darom.“
Jeremíás povzbudzuje mladých ľudí, aby sa nebáli, keď ich Boh volá na uskutočnenie svojich plánov, pretože ak Boh niekoho k niečomu povolá, dá mu aj všetky milosti potrebné na uskutočnenie poslania.
„Misie iste nie sú prechádzkou ružovou záhradou, ani niečím čisto romantickým; vyžadujú si veľa obetí. V podstate však každé povolanie, nech je už akékoľvek, si vyžaduje obete. Ak chceme žiť plnohodnotný život, musíme byť ochotní zriecť sa pôžitkov a pohodlia, ktoré nám svet ponúka, inak budeme so sebou niesť ťažkú batožinu, ktorá nám zabráni prijať kríž a odpovedať na Božie volanie. V nespočetných kútoch sveta na nás čakajú milióny duší, ktoré ešte nepoznajú meno Ježiša Krista. Tým, že ideme na misie, pomáhame priviesť týchto ľudí k večnému životu a zostávame verní príkazu samotného Ježiša: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“
Text preložil a upravil P. Peter Dušička SVD
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
