Je možné, že občas stretávame ľudí, ktorí mali, alebo majú v živote zdanlivo všetko: pekný dom, dokonalé auto, dobre platenú prácu, cestujú po celom svete, teda ako by im nič nechýbalo. Ale napriek tomu si uvedomujú, že zažívajú pocit prázdnoty a neustály pocit, alebo potrebu, niečo hľadať, niečo vyše. Znie vám to povedome? Myslím si, že v dnešnej dobe nie je až tak ťažké nájsť ľudí, ktorí niečo takéto prežívajú vo svojom živote.
Podcast:
Evanjelium osemnástej nedele v cezročnom období je druhým zo série, ktorú biblisti nazývajú „rečou o chlebe života“. Minulú nedeľu sme boli svedkami toho, ako Ježiš nasýtil obrovské množstvo ľudí tým, že rozmnožil dve ryby a päť chlebov a možno aj tým, že ich naučil deliť sa, aby každý mal viac než dosť. Títo ľudia, vidiac Ježišov potenciál, ho chceli urobiť kráľom. Ježiš však odišiel, pretože chcel jasne povedať, že jeho zámerom nie je stať sa politickým spasiteľom, hoci mnohí ľudia v to dúfali.
V evanjeliu však Ježiš učí ľudí, aby nehľadali len jedlo, ktoré sa pokazí, ale pokrm, ktoré vydrží naveky. A Ježišovi poslucháči uvažujú o tom, ako získať takýto pokrm, pokrm, ktorý k nim bude „padať sám,“ a ešte bude k tomu trvácny. Očakávali jedlo, ktoré im jednoducho spadne z neba a nemusia naň pracovať. Ak sme si čítali, alebo počúvali prvé čítanie tejto nedele, niečo podobné sa už predtým stalo. Keď Hebreji utiekli z Egypta a boli na púšti, na ceste do zasľúbenej zeme, dostali hlad a sťažovali sa Mojžišovi a Áronovi. Keď si Pán vypočul ich sťažnosti, poslal im mannu z neba, a večer prepelice ako pokrm. Ľudia teda očakávali, že to isté sa stane aj v ich čase. Neuvedomujú si však, že Ježiš hovorí úplne o niečom inom.
To, čo Ježiš ponúka, nie je fyzický pokrm, ale on sám je „Chlieb života“. A čo je na tom unikátne, je to, že sa oň nemusíme usilovať; prichádza k nám totiž ako dar. Jediné, čo musíme urobiť, je prísť k nemu.
V Kristových časoch bolo toto učenie veľmi ťažké na pochopenie. To, čo Ježišovi poslucháči chápali, predstavoval chlieb, ktorý sa jedol. Ale to, čo Ježiš ponúka, je však pokrm, ktorý nie je pre žalúdok, ale je pokrmom pre našu dušu. Toto Ježišovo učenie nám hovorí, že kým sa staráme o uspokojenie svojich fyzických potrieb, Ježiš chce, aby sme si uvedomili, že naša duša potrebuje svoj duchovný pokrm, a práve ten nám chce ponúknuť.
Na tom, čo Ježiš ponúka, je dobré to, že je to dar. Vždy, keď ideme na svätú omšu, jedným z jej vrcholov je prijatie Kristovho tela a krvi počas svätého prijímania. To, čo prijímame, nie je symbolom Kristovho tela a krvi, ale je to skutočne samotný Ježiš Kristus – telo, krv, duša a božstvo. Je zrejmé, že náš žalúdok by nemohol byť naplnený malým kúskom hostie (aj keď niektorí svätí takúto milosť od Pána mali), ale musíme pochopiť, že tento malý kúsok hostie a vína je telom a krvou samotného Krista a poskytujú obživu pre našu dušu.
Preto vždy, keď ideme na svätú omšu, mali by sme naplno využiť to, čo sa nám ponúka: nechajme sa nasýtiť Kristovým telom a krvou. Ježiš nám ponúka obrovský dar seba samého, ako pokrm pre našu dušu. Prijímajme tento bezplatný dar tak často, ako len môžeme a nezabúdajme, že tak, ako my potrebujeme jesť, aby sme prežili, aj naša duša potrebuje svoju duchovnú potravu v podobe Kristovho tela a krvi, aby bola zdravá a schopná života.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
