Spiritualita Arnolda Janssena: DUCHOVNÁ CESTA

Spiritualita Arnolda Janssena: DUCHOVNÁ CESTA

„Napokon vás teda, bratia, prosíme a napomíname v Pánu Ježišovi, aby ste čoraz viac rástli v tom, čo ste od nás prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu, ako aj žijete“ (1Sol 4,1).

Podcast:

Najvýznamnejšími prvkami Arnoldovej duchovnej cesty boli bezpochyby jeho neustále hľadanie Božej vôle, úplná dôvera v Božiu pomoc a prvenstvo modlitby. Zároveň treba podotknúť, že jeho hlboký duchovný život bol navonok taký jednoduchý a prirodzený, že vôbec nevzbudzoval pozornosť. Dokonca až do tej miery, že v roku 1902, čiže sedem rokov pred jeho smrťou, si páter Nicolaus Blum, jeho nástupca v úrade generálneho predstaveného, zapísal do svojho denníka: „Je zaujímavé, že zakladatelia iných rehoľných spoločností už od začiatku žili v chýre svätosti. V našej spoločnosti však zatiaľ niet po niečom takom ani len stopy…“.

Tento pesimistický úsudok človeka žijúceho dlhé roky v blízkosti zakladateľa a spolupracujúceho s ním, je akoby „röntgenovým lúčom“, odhaľujúcim hĺbku a veľkosť svätosti nášho zakladateľa. Jeho svätosť zostávala skrytá očiam iných. Nežil medzi nimi ako svätec, nezdal sa byť dokonalým, aby si ho ctili, obdivovali a urobili z neho mýtus. Naopak, vždy si uvedomoval svoje nedostatky a obmedzenia. Jeho základný postoj bol však vždy postoj jeho Majstra, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20,28).

Chodník v parku v Steyli

Slová uvedené P. Arnoldom v máji 1886 v časopise „Malý posol Božského Srdca“ sú výstižným vyjadrením jeho spirituality: „Možnože sú viacerí, ktorí sa domnievajú, že by bolo lepšie, keby čo najskôr narástol počet misijných kandidátov a čo najrýchlejšie sa rozšírila misijná práca. To však vôbec nie je náš spôsob myslenia. Myslím si, že náš dom musí rásť predovšetkým v čnostiach a vo vnútornom duchu. Misionár bude schopný urobiť v pohanskej krajine niečo prospešné, len ak bude mať dobrú motiváciu, zbožnosť a svätosť. Preto musí byť náš dom postavený na túžbe po dokonalosti – to musí byť jeho základom. Nech nám Matka svätosti pomáha a privádza k nám ľudí usilujúcich sa predovšetkým o svätosť.“

Duchovný rast

Peter Scazzero vo svojej knihe „Cesta k emočnej a duchovnej zrelosti“ sa venuje téme duchovného rastu a zrelosti, ktorú chápe ako spojenie emocionálnej zrelosti a kontemplatívnej spirituality. Píše, že je nemožné byť duchovne zrelým a zároveň zostať emocionálne nezrelým. Keď v našom živote ignorujeme oblasť emócií, môžeme toho síce veľa organizovať, byť stále aktívnymi, ale hlboko zakorenené vzory nášho správania nám môžu brániť dosiahnuť duchovnú zrelosť v Kristovi.

Často zabúdame venovať pozornosť tomu, čo sa deje v našom vnútri a v našom najbližšom okolí, aké emocionálne reakcie vyvolávame a ako vplývame na svoje okolie. Často zabúdame na múdrosť a zrelosť v našich citoch. Častokrát sme v takom tempe, že nedokážeme spomaliť a nájsť si čas na Boha, na jeho slovo, na modlitbu a ticho, čiže na praktizovanie „kontemplatívnej spirituality“. To má za následok, že sa zasekneme v duchovnom rozvoji. Hoci sme biologicky už dospelými, predsa pocitovo a duchovne zostávame na úrovni malého dieťaťa. Výstižne to vyjadruje jeden kresťan, ktorý hovorí: „Je tomu už dvadsaťdva rokov, čo som prijal krst a stal sa kresťanom. Ale namiesto toho, aby som bol už dospelým, dvadsaťdva ročným kresťanom, zostal som iba ročným kresťanom, a to 22-krát! Stále som sa správal rovnako a opakoval tie isté chyby, a to znova a znova.“

Je to čosi podobné, ako keby niekto nastúpil do prvého ročníka základnej školy, ale namiesto toho, aby po roku prešiel do druhého a potom zas do tretieho ročníka, vždy by len opakoval prvý ročník. Takto by vôbec nepokročil v osvojovaní si niečoho nového. Čas by plynul, roky by pribúdali, ale on by ostával stále na tej istej mentálnej úrovni a emocionálnej rovine.

Nemôžeme byť duchovne dospelí, ak sú naše pocity zakrpatené, alebo – naopak – ak sme nimi zmietaní. Alebo ak hľadáme iba vlastné uspokojenie, ak prácu pre Boha používame ako výhovorku, aby sme si na stretnutie s ním nemuseli nájsť čas. 

Kostol sv. Martina v Tegelene

Dokonalosť

Pútnik zaklopal na dvere kláštora. Prišiel mu otvoriť starší mních. „Koľko rokov si už v kláštore?“, spýtal sa pútnik. „Päťdesiatosem,“ odpovedal starý muž, trochu zaskočený otázkou. „Tak to som veľmi rád“ – pokračoval pútnik – „takže mi iste môžeš ukázať cestu dokonalosti.“ Mních chcel čosi povedať, ale zrazu si uvedomil, že stratil reč. Preto vzal do rúk palicu a napísal na zem slová: „Ale ja som sa ešte nestal mníchom“.

Neskoro som ťa začal milovať

Neskoro som ťa začal milovať,
Krása taká stará a taká nová,
neskoro som ťa začal milovať!
Ty si bol vnútri, ja vonku,
a tam som ťa hľadal,
tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal,
ja ošklivý.
Ty si bol so mnou,
ale ja som nebol s tebou.
Od teba ma odťahovalo všetko to,
čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe.

Volal si a kričal,
tak si prehlušil moju hluchotu.
Skvel si sa a zažiaril si,
tak si zahnal moju slepotu.
Šíril si sladkú vôňu
a ja som ju vdychoval a túžil som po tebe.
Ochutnal som,
teraz lačniem a smädí ma.
Dotkol si sa ma
a zahorel som túžbou
po tvojom pokoji.

Sv. Augustín: Confessiones 10, 27, 38





Prihláste sa na automatický odber noviniek. Vždy, keď vyjde nová aktualita, upozorníme vás na ňu emailom. (Na automatický odber "Zamyslení na každy deň" je potrebné sa prihlasiť samostatne cez formulár na podstránke Zamyslení.)

Copyright © 2017 Spoločnosť Božieho Slova.
Všetky práva vyhradené.
Prihlásenie