„Napokon vás teda, bratia, prosíme a napomíname v Pánu Ježišovi, aby ste čoraz viac rástli v tom, čo ste od nás prijali: ako máte žiť a páčiť sa Bohu, ako aj žijete“ (1Sol 4,1).
Podcast:
Najvýznamnejšími prvkami Arnoldovej duchovnej cesty boli bezpochyby jeho neustále hľadanie Božej vôle, úplná dôvera v Božiu pomoc a prvenstvo modlitby. Zároveň treba podotknúť, že jeho hlboký duchovný život bol navonok taký jednoduchý a prirodzený, že vôbec nevzbudzoval pozornosť. Dokonca až do tej miery, že v roku 1902, čiže sedem rokov pred jeho smrťou, si páter Nicolaus Blum, jeho nástupca v úrade generálneho predstaveného, zapísal do svojho denníka: „Je zaujímavé, že zakladatelia iných rehoľných spoločností už od začiatku žili v chýre svätosti. V našej spoločnosti však zatiaľ niet po niečom takom ani len stopy…“.
Tento pesimistický úsudok človeka žijúceho dlhé roky v blízkosti zakladateľa a spolupracujúceho s ním, je akoby „röntgenovým lúčom“, odhaľujúcim hĺbku a veľkosť svätosti nášho zakladateľa. Jeho svätosť zostávala skrytá očiam iných. Nežil medzi nimi ako svätec, nezdal sa byť dokonalým, aby si ho ctili, obdivovali a urobili z neho mýtus. Naopak, vždy si uvedomoval svoje nedostatky a obmedzenia. Jeho základný postoj bol však vždy postoj jeho Majstra, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20,28).
Slová uvedené P. Arnoldom v máji 1886 v časopise „Malý posol Božského Srdca“ sú výstižným vyjadrením jeho spirituality: „Možnože sú viacerí, ktorí sa domnievajú, že by bolo lepšie, keby čo najskôr narástol počet misijných kandidátov a čo najrýchlejšie sa rozšírila misijná práca. To však vôbec nie je náš spôsob myslenia. Myslím si, že náš dom musí rásť predovšetkým v čnostiach a vo vnútornom duchu. Misionár bude schopný urobiť v pohanskej krajine niečo prospešné, len ak bude mať dobrú motiváciu, zbožnosť a svätosť. Preto musí byť náš dom postavený na túžbe po dokonalosti – to musí byť jeho základom. Nech nám Matka svätosti pomáha a privádza k nám ľudí usilujúcich sa predovšetkým o svätosť.“
Duchovný rast
Peter Scazzero vo svojej knihe „Cesta k emočnej a duchovnej zrelosti“ sa venuje téme duchovného rastu a zrelosti, ktorú chápe ako spojenie emocionálnej zrelosti a kontemplatívnej spirituality. Píše, že je nemožné byť duchovne zrelým a zároveň zostať emocionálne nezrelým. Keď v našom živote ignorujeme oblasť emócií, môžeme toho síce veľa organizovať, byť stále aktívnymi, ale hlboko zakorenené vzory nášho správania nám môžu brániť dosiahnuť duchovnú zrelosť v Kristovi.
Často zabúdame venovať pozornosť tomu, čo sa deje v našom vnútri a v našom najbližšom okolí, aké emocionálne reakcie vyvolávame a ako vplývame na svoje okolie. Často zabúdame na múdrosť a zrelosť v našich citoch. Častokrát sme v takom tempe, že nedokážeme spomaliť a nájsť si čas na Boha, na jeho slovo, na modlitbu a ticho, čiže na praktizovanie „kontemplatívnej spirituality“. To má za následok, že sa zasekneme v duchovnom rozvoji. Hoci sme biologicky už dospelými, predsa pocitovo a duchovne zostávame na úrovni malého dieťaťa. Výstižne to vyjadruje jeden kresťan, ktorý hovorí: „Je tomu už dvadsaťdva rokov, čo som prijal krst a stal sa kresťanom. Ale namiesto toho, aby som bol už dospelým, dvadsaťdva ročným kresťanom, zostal som iba ročným kresťanom, a to 22-krát! Stále som sa správal rovnako a opakoval tie isté chyby, a to znova a znova.“
Je to čosi podobné, ako keby niekto nastúpil do prvého ročníka základnej školy, ale namiesto toho, aby po roku prešiel do druhého a potom zas do tretieho ročníka, vždy by len opakoval prvý ročník. Takto by vôbec nepokročil v osvojovaní si niečoho nového. Čas by plynul, roky by pribúdali, ale on by ostával stále na tej istej mentálnej úrovni a emocionálnej rovine.
Nemôžeme byť duchovne dospelí, ak sú naše pocity zakrpatené, alebo – naopak – ak sme nimi zmietaní. Alebo ak hľadáme iba vlastné uspokojenie, ak prácu pre Boha používame ako výhovorku, aby sme si na stretnutie s ním nemuseli nájsť čas.
Dokonalosť
Pútnik zaklopal na dvere kláštora. Prišiel mu otvoriť starší mních. „Koľko rokov si už v kláštore?“, spýtal sa pútnik. „Päťdesiatosem,“ odpovedal starý muž, trochu zaskočený otázkou. „Tak to som veľmi rád“ – pokračoval pútnik – „takže mi iste môžeš ukázať cestu dokonalosti.“ Mních chcel čosi povedať, ale zrazu si uvedomil, že stratil reč. Preto vzal do rúk palicu a napísal na zem slová: „Ale ja som sa ešte nestal mníchom“.
Neskoro som ťa začal milovať
Neskoro som ťa začal milovať,
Krása taká stará a taká nová,
neskoro som ťa začal milovať!
Ty si bol vnútri, ja vonku,
a tam som ťa hľadal,
tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal,
ja ošklivý.
Ty si bol so mnou,
ale ja som nebol s tebou.
Od teba ma odťahovalo všetko to,
čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe.
Volal si a kričal,
tak si prehlušil moju hluchotu.
Skvel si sa a zažiaril si,
tak si zahnal moju slepotu.
Šíril si sladkú vôňu
a ja som ju vdychoval a túžil som po tebe.
Ochutnal som,
teraz lačniem a smädí ma.
Dotkol si sa ma
a zahorel som túžbou
po tvojom pokoji.
Sv. Augustín: Confessiones 10, 27, 38
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
