„Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom. Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom“ (Sk 10,28).
Podcast:
O P. Arnoldovi možno povedať, že vo svojej predstave o misiách „ad gentes“ mal skutočnú misijnú intuíciu: Chápal, že do misijnej činnosti patrí aj sprevádzanie emigrantov a ich pastoračná starostlivosť. XIX. storočie bolo totiž obdobím veľkej migrácie; tisíce ľudí odchádzali z Európy do Ameriky. Keď P. Arnoldovi po vyslaní svojich prvých misionárov do Číny začali prichádzať žiadosti, aby poslal misionárov aj do Argentíny a Brazílie, kde by sa mali starať hlavne o nemeckých prisťahovalcov, vyhovel im. Prijal to ako mimoriadnu misijnú výzvu daného momentu. Keď mu však už vyslaní misionári začali posielať prvé správy, žiadal ich, aby sa „neobmedzovali len na Nemcov, ale aby sa snažili dostať ku všetkým tam žijúcim národnostiam.“
Prisťahovalci, medzi ktorými bolo aj veľa katolíkov, potrebovali jednak pastoračnú starostlivosť, ako aj iné formy pomoci, keďže väčšina z nich nepoznala ešte miestny jazyk. Boli potrebné predovšetkým strediská odborného vzdelávania a prípravy. Vzhľadom na tieto potreby P. Arnold napísal misionárom, že nestačí len kázať a slúžiť bohoslužby, ale treba robiť čosi viac.
V centre jeho záujmu boli aj potreby prisťahovalcov v Spojených štátoch amerických, ktorí tam prichádzali najmä zo severnej a východnej Európy. Keďže doma nebolo ani práce, ani čo jesť, v Amerike – Novom svete – hľadali lepší život a krajšiu budúcnosť.
Migrácia
Dnešné vlny migrácie predstavujú najväčší pohyb osôb všetkých čias. V posledných desaťročiach sa tento fenomén stal súčasťou dnešnej spoločnosti. Momentálne sa týka asi 260 miliónov ľudí žijúcich v inej krajine, než kde sa narodili. Inými slovami, 3 % svetovej populácie žije mimo svojej krajiny. Cirkev vo svojej misijnej činnosti sa obracia aj na túto skupinu ľudí s migračnou históriou.
Jav migrácie je súčasťou celých biblických dejín spásy. Izraeliti žili 400 rokov ako cudzinci v Egypte. Po páde Jeruzalema (586 pred Kr.) bolo mnoho z nich deportovaných do Babylonu. Preto sú vo Svätom písme rady, ako sa k cudzincom správať: „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 22,20). O pár veršov ďalej: „Nebudeš utláčať cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 23,9). Pri dnešných migráciách sa stáva aktuálnou táto biblická rada: „Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine“ (Lv 19, 34).
Kresťania majú aj veľa iných dôvodov, prečo stáť na strane migrantov. V dokumente Kristova láska voči migrantom čítame: „V cudzincovi kresťan nevidí iba blížneho, lež vidí v ňom tvár samotného Krista, ktorý sa narodil v maštali a ušiel do Egypta, kde žil ako cudzinec… Svoj verejný život strávil ako pútnik, keď prechádzal mestami a dedinami (porov. Lk 13, 22). Vstal z mŕtvych a ešte stále ako neznámy cudzinec zjavil sa na ceste do Emauz dvom svojim učeníkom, ktorí ho spoznali pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 35)“. (EMCC 15)
Pápež František sa prihovoril migrantom v Maroku slovami: „Každý človek má právo na budúcnosť. Cirkev si je vedomá utrpenia sprevádzajúceho vašu cestu. Keď k vám migrant prichádza, chce pripomínať, že Boh chce, aby sme my všetci opravdivo žili. Lebo každý človek má právo žiť, mať sny a môcť si nájsť svoje správne miesto v našom ‘spoločnom domove’! Každý človek má právo na budúcnosť.“
Polievkový kameň
Istého dňa prišiel do mesta dobre oblečený muž a od prvej ženy, ktorú stretol, žiadal si niečo na zajedenie. „Prepáč,“ povedala, „ale sami nemáme čo jesť.“ „Neboj sa,“ povedal cudzinec láskavo, „mám v kapse polievkový kameň. Ak mi dovolíš, aby som ho vložil do hrnca s vriacou vodou, uvarím najlepšiu polievku na svete.“ Žena súhlasila. Priniesla ten najväčší hrniec aký len mala, naliala doň vody a položila na oheň. Hneď potom odbehla k susedom prezradiť, čo sa u nich doma deje.
Keď voda začala vrieť, okolo domu sa už zo zvedavosti zhŕklo celé okolie. Muž vhodil kameň do vody, ochutnal a hovorí: „Výborná! Jediná vec, ktorá chýba, je pár zemiakov. Nenašli by sa niekde?“ Jedna z okolostojacich sa ponúkla a odbehla po zemiaky. Keď už boli zemiaky v hrnci, muž opäť ochutnal polievku a hovorí, že je dobrá, len by mohla byť ešte lepšia, ak by v nej bolo aj trochu mäsa. Ďalšia žena odbehla domov pre mäso. A takto sa to zopakovalo i v prípade zeleniny a soli. Nakoniec im povedal: „Prineste si všetci taniere a ideme jesť“. Všetci sa rozbehli domov po taniere a priniesli aj chlieb a ovocie. Potom si všetci sadli, aby si vychutnali skvelú polievku. Vtedy si uvedomili, že im chutí nielen polievka, ale že aj celková atmosféra ich napĺňa pocitom šťastia. Vtom tento podivný muž zmizol. No ostal im zázračný polievkový kameň, ktorý môžu použiť, ak si budú chcieť uvariť najchutnejšiu polievku na svete.
Iba cudzinci?
Udalosť sa odohrala kedysi v osemdesiatych rokoch minulého storočia v jednom kozmopolitnom európskom meste, kde žije veľa národností. Ktosi zneužil plagát propagujúci prací prášok. Nastriekal naň hanlivý text, posielajúci cudzincov do krajiny ich pôvodu. Na túto provokáciu prišla odpoveď hneď na druhý deň. Napísali tam:
Čísla – arabské.
Písmo – latinské.
Kresťanstvo – z Izraela.
Demokracia – z Grécka.
Káva – z Brazílie.
Kakao – z Ekvádora.
Pizza – z Talianska.
Bavlna – z Indie.
Hodváb – z Číny.
Papier – z Egypta.
Ak to všetko pošleme domov, čo nám tu zostane?
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
