„Bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami“ (2 Kor 13,11).
Podcast:
Život P. Arnolda so všetkým, čo vykonal a po sebe zanechal, je pre svoju rozsiahlosť, hĺbku, význam a ovocie taký pôsobivý, že ho možno považovať za mimoriadny. O to viac, že P. Arnold nemal veľa nadania a prirodzených darov. V škole nevynikal v nijakom predmete okrem matematiky. V kontaktoch s ľuďmi pôsobil skôr odmerane než prívetivo. Niekoľkokrát počas svojho života si aj sám priznal svoje vlastné ohraničenia a nebál sa odhaliť, že pri štúdiu musel vynaložiť veľké úsilie, aby to zvládol.
Keď v roku 1930 ohľadom osobnosti zakladateľa zisťovali mienku členov Spoločnosti Božieho Slova, niektorí z tých, ktorí ho ešte osobne poznali, nechceli sa vôbec vyjadriť. Mali totižobavy, žeby mohli spomenúť aj čosi, čo by mohlo poškodiť jeho dobré meno. Páter Röser, misionár v Číne, však bol proti takémuto postoju a napísal: „Nie je správne, keď niekto mlčí o tom, čo si myslí, že je negatívne“, a pokračoval, citujúc doslova Skolastera, autora životopisov svätých: „Svätých nemáme vidieť iba v ich slávnostnom nedeľnom oblečení, ale aj v dennom odeve ich ľudskej slabosti. Svedectvo človeka, ktorý sa svätým ešte len stáva, je oveľa presvedčivejšie než svedectvo toho, kto je už dokonalý“.
P. Arnold nielenže založil a rozšíril svoje misijné dielo, ale ho aj osobne sprevádzal a usilovne riadil, a to až takmer do svojej smrti. Keď 15. januára 1909 zomrel, do misií po celom svete bolo vyslaných už viac než 800 misionárov a ešte väčší počet sa na misie pripravoval v rôznych misijných domoch v Európe.
Na duchovných cvičeniach sa zúčastnilo celkove 63 600 mužov a žien. Milióny výtlačkov jeho časopisov a misijného kalendára sa dostali k rodinám v nemecky hovoriacich krajinách a v Holandsku. Tlač sa stala účinným prostriedkom prebúdzania misijného povedomia a získavania nových povolaní pre misijnú službu.
Šoková terapia
Zasvätený život s rozmanitosťou svojich chariziem má v Cirkvi poslanie predstavovať účinné spôsoby nasledovania Ježiša v každom čase a na každom mieste. Mal by poukazovať na to, čo by asi robil Ježiš za podobných okolností.
Pápež František vyzýva zasvätené osoby: „Prebuďte svet! Buďte svedkami iného spôsobu myslenia, konania, žitia!”. V liste im píše: „A to je priorita, ktorá sa teraz vyžaduje: Byť prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako Ježiš žil na tejto zemi… Prorok dostáva od Boha schopnosť skúmať dejiny, v ktorých žije, a vysvetľovať udalosti v nich: je ako strážca, ktorý bdie počas noci a vie, kedy príde brieždenie… Prorok stojí zvyčajne na strane chudobných a bezbranných, lebo vie, že sám Boh je na ich strane…
Rehoľníci a rehoľníčky, podobne ako ostatné zasvätené osoby, sa zvyknú – ako som už spomenul – označovať za odborníkov na komúnio, t.j. spoločenstvo. Preto očakávam, že ‚spiritualita spoločenstva‘, o ktorej hovoril sv. Ján Pavol II., sa stane skutočnosťou… Pred vami sa otvára takmer nekonečná cesta lásky, ktorej cieľom je vzájomné prijatie a pozornosť, spoločné podieľanie sa na materiálnych a duchovných dobrách, bratské napomínanie, rešpektovanie najslabších… Ide o „mystiku spoločného života“, ktorá náš život robí ‚svätým putovaním‘.
Ďalej od vás očakávam to, čo očakávam od všetkých členov Cirkvi: vyjsť zo seba samých a ísť na periférie života. ‚Choďte do celého sveta,‘ boli posledné slová, ktorými sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov a ktorými sa dnes znova obracia aj na nás (porov. Mk 16, 15). Celé ľudstvo na to čaká: ľudia, ktorí stratili nádej, rodiny v núdzi, opustené deti, mladí, ktorí nemajú budúcnosť, opustení chorí a starí, bohatí presýtení majetkom, no s prázdnym srdcom, muži a ženy, hľadajúci zmysel života a túžiaci po božskom…
Neuzatvárajte sa do seba, nedajte sa zadusiť malými domácimi hádkami, nestaňte sa väzňami vašich problémov. Tie sa vyriešia, keď vyjdete von a pomôžete druhým vyriešiť ich problémy a ohlasovať dobrú zvesť. Dávajúc život, nájdete život; dávajúc nádej, nájdete nádej; milujúc nájdete lásku.“[1]
Komunita
Mladý muž sa spýtal mnícha: „Ako sa dá vybudovať dobrá komunita?“
„Tak isto, ako sa stavia dom,“ odpovedal mních. „Vezmeš rozmanité kamene a začneš stavať. Na čom však záleží, je cement, ktorý všetky kamene spája a drží pohromade.”
„A čo je tým cementom v komunite?”, spýtal sa mladý muž.
Mních sa uklonil, vzal do hrsti púštny piesok a s úsmevom povedal:
„Cement je vyrobený z piesku a vápna, čo sú veľmi krehké materiály. Stačí, keď zafúka vietor a už ich začne oddeľovať a unášať preč. To, čo spája spoločenstvo, náš cement, je uvedomenie si vlastnej krehkosti a snaha hľadať Božiu vôľu. Hľadanie Božej vôle a ochota plniť ju, je duchovným cementom, ktorý nás ochraňuje pred nesúdržnosťou a roztrieštením.“
O dávaní
Dávate len málo, keď dávate zo svojich majetkov.
Len keď dávate zo seba samých, vtedy dávate veľa.
Toto sú tí, čo veria v život a v štedrosť života,
a ich truhlica nikdy nebude prázdna.
Toto sú tí, čo dávajú s radosťou
a táto radosť je im odmenou.
A sú takí, pre ktorých dávať je utrpením
a toto utrpenie je ich krstom.
A sú takí, ktorí dávajú a nepociťujú pritom bolesť,
ani nehľadajú radosť, ani si neuvedomujú,
že konajú šľachetný skutok;
títo dávajú tak, ako myrta v údolí
vydychuje svoju vôňu do šíreho priestoru.
Rukami týchto hovorí Boh
a ich očami sa usmieva na zem.
Je dobré dávať, keď nás o to žiadajú,
ale je lepšie, keď dávame vidiac potrebu.
A pre štedrého hľadanie, komu by daroval,
je väčšou radosťou než darovanie samo.
Všetko, čo máte, musíte raz rozdať,
preto dávajte teraz, aby čas dávania patril vám,
a nie vašim dedičom.
A vy, ktorí dostávate – a dostávate všetci bez rozdielu –,
neberte na seba ťarchu vďačnosti,
aby ste nepoložili jarmo na seba i na toho, kto dáva.
Radšej sa spolu s darcom povzneste
nad jeho dary ako na krídlach,
lebo myslieť priveľmi na svoju zaviazanosť
je to isté, ako pochybovať o veľkodušnosti toho,
ktorému štedrá zem je matkou a Boh otcom.
„O dávaní“ z knihy Prorok od Chálila Džibrána
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
