Podcast:
„…aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3).
Sv. Arnold, rovnako ako iní zakladatelia rehoľných kongregácií, prišiel s konkrétnym návrhom týkajúcim sa misijného poslania Cirkvi, a to na základe vlastnej skúsenosti viery a pozorovania znakov čias. Jeho osobný dar – charizma, sa tak stáva charizmou zakladateľa.
Rehoľné spoločenstvo nie je založené raz a navždy. Prijatá charizma obsahuje v sebe aj dynamickú schopnosť vývoja a prispôsobenia sa každej dobe. Spoločenská situácia sa totiž mení, objavujú sa nové prostriedky, nové potreby… Základná charizma zostáva, lež treba ju neustále aktualizovať, prehlbovať, nanovo objavovať, formovať a vymaňovať ju z obmedzení daných historickou epochou jej zrodu. Charizma je ako semienko – musí žiť a rozvíjať sa. Napríklad to, čomu sa prikladala veľká dôležitosť v Arnoldovej dobe, nemusí byť natoľko dôležité dnes, a naopak: čo v dobe života zakladateľa nebolo až také viditeľné, môže sa postupne stať významným. Bez tejto neustálej aktualizácie charizmy môže rehoľné spoločenstvo ustrnúť, „skamenieť”, a stať sa neplodným.
Konštitúcie Spoločnosti Božieho Slova hovoria o našej charizme nasledovné: „Božie Slovo sa stalo telom v určitých dejinných podmienkach. Ježiš zvestoval všetkým ľuďom pokoj a spásu. Prejavoval zvláštny záujem o chudobných. Jeho príklad nám ukazuje, ako máme prežívať svoju účasť na jeho poslaní. Preto sa snažíme vžiť do konkrétnej situácie ľudí, medzi ktorými pracujeme. Otvorení a plní lásky voči náboženským tradíciám národov nadväzujeme rozhovor so všetkými a prinášame im blahozvesť o Božej láske. Uprednostňujeme chudobných a utláčaných” (konšt. 103).
Vtelené Božie Slovo, Ježiš Kristus, nám ukazuje cestu, ako máme konať misijnú prácu.
Poslanie a šťastie
Stalo sa niečo nepredstaviteľné: Boh prišiel do najväčšej chudoby, kdesi na okraji sveta, ďaleko od centra spoločnosti a politickej moci. Traja králi si všimli túto Božiu metódu „záľuby v chudobe a obchádzania moci”. A tak potom, ako ich hviezda priviedla do Betlehema a poklonili sa novorodenému kráľovi, „inou cestou sa vrátili do svojej krajiny“ (Mt 2,12). Preto cesta, na ktorej možno spoznať Spasiteľa, prechádza svetom chudobných a marginalizovaných.
Okrem tohto zjavenia Pána trom kráľom môžeme si všimnúť aj inú „epifániu“ – zjavenie Pána: Pri jeho krste v Jordáne, keď sa „otvorilo nebo a zaznel Otcov hlas”. Áno, Ježiš Nazaretský, Boží Syn, Mesiáš, je tým, kto spája nebo so zemou. Toto spojenie sa hľadalo odpradávna.
V jednej orientálnej bájke sa hovorí o tom, ako sa istý bohatý muž spýtal mudrca, kde by mohol nájsť šťastie, aby si ho mohol kúpiť. Mudrc odpovedal, že šťastie je presne tam, kde sa stretáva nebo a zem. Boháč sa preto vybral hľadať miesto, kde sa dotýka nebo so zemou. Prešiel roviny, vystúpil na najvyššie končiare, preplával moria, ale miesto, kde by sa nebo dotýkalo zeme, nenašiel. Po čase prišiel na to isté miesto, odkiaľ vyrazil, bez toho, aby našiel, čo hľadal. Takto smutne končí táto bájka.
V Betleheme či v rieke Jordán, na týchto miestach „epifánie“ – zjavenia sa Boha sa „otvorilo nebo” a spojilo sa so zemou. Pre nás pokrstených kresťanov je preto cesta k plnosti života jasná: Nasledovať Ježiša Krista, prijať jeho učenie a jeho poslanie, stať sa bratom a sestrou všetkých! Pretože ľudské srdce je takisto miestom, kde sa stretá nebo so zemou.
Stopy v piesku
Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som kráčala po morskom pobreží. Na tmavom nebi sa premietali obrazy z môjho života. Tieto obrazy sprevádzalo dvoje stôp v piesku. Jedny šľapaje boli moje, tie druhé patrili môjmu Pánovi. Keď však bolo najťažšie obdobie môjho života, vtedy boli v piesku len jedny stupaje. Dlho mi to nedalo pokoja, preto som sa opýtala Pána: „Pane, povedal si, že pôjdeš so mnou po celý život. Kde si bol, keď mi bolo najťažšie? Veď v piesku sú len jedny šľapaje. Nechápem, ako si ma mohol nechať samotnú, keď som ťa najviac potrebovala.“ Pán jej odpovedal: „Dieťa moje drahé, ver, že nikdy som ťa neopustil. Tie jedny stopy, ktoré si videla, sú moje. To som ťa niesol na rukách.“
Margaret F. Powersová
Chodec
Idem po ceste
a niekedy si myslím, že idem celkom sám,
až kým si neuvedomím, že mi ktosi ukazuje smer,
ktosi, kto kráča popri mne.
Nevidím ho, ale je tu.
Ak spomalím, on udržuje tempo;
zdá sa, že chce byť po celý deň pri mne,
ako neviditeľný, lež predsa ako spoločník.
Ak prídem na opustené miesto,
dodáva mi odvahu kráčať ďalej.
Ak odpočívam, on odpočíva vedľa mňa.
A keď treba vyjsť na horu (on ju nazýva Kalváriou), cítim v jeho priateľskej ruke, ktorou ma drží, bolestivú ranu.
José M. Souviron
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
