„Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac…“ (Lk 18,29-30).
Podcast:
Po získaní súhlasu biskupa na otvorenie misijného seminára sa P. Arnold pripravil na odchod z Kempenu do Steylu v Holandsku. Geograficky to bolo blízko, ale predsa len to bola iná krajina. Duchovne odhodlaný vydal sa čeliť skutočnému dobrodružstvu. Jeho rodný brat, kapucínsky brat Juniperus, ktorý sa k nemu pripojil, aby mu pomohol pri začiatkoch, zaznamenal názory ľudí komentujúcich založenie misijného domu v Steyli. „Keď sa po okolí roznieslo, že Arnold ide do Holandska založiť misijný seminár, mnohí poznamenali: ´Ide do Holandska, aby tam zomrel.´“ Taký biedny sa im totižto javil Arnoldov fyzický vzhľad. Nebolo málo aj takých, čo ho tvrdo kritizovali a jeho plány nazývali „prehnanou zbožnosťou“. P. Arnold však vedel, ako niesť svoj kríž. Často sa modlieval Krížovú cestu a obetoval svoje utrpenie Pánovi.“
Jeho brat spomína tiež kritiku na Arnoldovu adresu, ktorú zachytil počas cesty do domu v Steyli. „Keď sa ma na našej ceste spýtali, kam idem s tými vecami, odpovedal som: ´Idem do Steylu neďaleko Venla. Otvára sa tam seminár pre prípravu misionárov určených pre pohanské krajiny. V duchu som si pritom vravel: Hovorím pravdu… misijný seminár sa musí predsa dostať do povedomia ľudí…´ Najpesimistickejší z nich vraveli: ´Uvidíte, že neprejde ani šesť týždňov a hlad ich odtiaľ vyženie´“.
Tieto pesimistické predpovede sa však nenaplnili. Misijné dielo zažilo v prvých rokoch veľkolepý rozvoj. Aké bolo tajomstvo úspechu? Bezpochyby to bola Arnoldova úplná dôvera v Božiu prozreteľnosť.
Smerom k druhému brehu
Opustenie vlastného kultúrneho prostredia je zaiste bolestivým krokom, ktorý musí misionár bežne podstúpiť. A to i vtedy, keď misionárske nadšenie zmierňuje ťažkosti a robí toto „dobrodružstvo” atraktívnym. Keď si balíte svoj kufor, viete, že nemôžete zobrať so sebou veľa vecí. Preto mnohé z nich veľkoryso rozdáte. Existujú však aj iné veci, ktorých sa vzdávate pri odchode do misií a ktoré sa nedajú nikomu darovať. Musíte sa aspoň čiastočne zbaviť pocitu zabezpečenia, pocitov „byť doma, niekam patriť”, aké vám ponúka zázemie rodiny či priateľov. V mnohých prípadoch sa musíte vzdať aj vlastného jazyka. Je potrebné sa vzdať aj istôt a zvykov vlastnej kultúry, špecifického životného prostredia, a inkulturovať sa, čiže začleniť sa do novej reality. Podobne sa treba snažiť o dialóg nielen s ľuďmi, lež aj s rôznymi náboženstvami a sekulárnymi ideológiami.
To je praktické naplnenie toho, o čo raz Ježiš požiadal svojich učeníkov, keď im povedal: „Preplavme sa na druhý breh jazera“ (Lk 8, 22). Druhým brehom je neznáme územie iného národa, inej kultúry, jazyka, náboženstva a životného prostredia. Je to konkrétne vyjadrenie poslania ad gentes – k národom. Pohyb smerom k druhému pobrežiu je pod vplyvom Ducha Svätého pohybom lásky: ísť za hranice vlastného prostredia viery.
Túto misiu charakterizuje hlavne prinášanie evanjeliových hodnôt Božieho kráľovstva a prvotná evanjelizácia s cieľom založiť miestne kresťanské spoločenstvá. Encyklika pápeža sv. Jána Pavla II. Redemptoris Missio (RM 66) odporúča: „Misionári a misionárky, ktorí zasvätili celý svoj život svedectvu Zmŕtvychvstalého medzi národmi, nemajú sa dať zastrašiť pochybnosťami, neporozumeniami, odmietaním a prenasledovaním. Majú oživiť milosť svojej zvláštnej charizmy a znovu sa v duchu viery odvážne vydať na cestu uprednostňujúcu najnižšie a najťažšie miesta…“.
Štvrtý kráľ
Existuje krásna legenda o štvrtom kráľovi. Mal vraj putovať s troma nám už známymi kráľmi, ale v určený čas sa nedostavil na miesto, odkiaľ sa mali spoločne vydať na cestu, aby sa poklonili a priniesli dary Kráľovi všetkých kráľov: Kráľovi neba a zeme. Traja králi teda vyrazili bez neho, a keď sa štvrtý kráľ dostavil na dohodnuté miesto, nenašiel už nikoho. Nič iné mu preto neostávalo, len aby sa na cestu za hviezdou vydal sám. Aj on mal svoje dary, tri vzácne drahokamy, ktoré chcel stoj čo stoj odovzdať vzácnemu Kráľovi. Tak putoval dlhé týždne, mesiace aj celé roky. Počas svojho putovania videl okolo seba veľa biedy a ľudského nešťastia. Mal dobré srdce. Keď v istom cudzom meste spozoroval, ako jednej chudobnej vdove odvádzajú syna do otroctva, lebo nemali na zaplatenie dlhov, daroval im jeden zo svojich drahokamov. „Veď mám ešte dva,” povedal si. Keď v ďalšom meste prechádzal hlavnou ulicou, zbadal na rohu sedieť žobráka zomierajúceho od hladu. Ľudia okolo neho ľahostajne prechádzali, ale kráľ nemohol uniesť pohľad na trpiaceho človeka a daroval mu svoj druhý drahokam; veď mu ostane ešte jeden. Čas plynul a náš kráľ bol na ceste už celých tridsať rokov. Keď prišiel do mesta Jeruzalema, bol už starý a zoslabnutý. Pred bránami Jeruzalema prišiel o svoj posledný drahokam. Venoval ho chorému, ktorý nemal peniaze na zaplatenie lekára. „Došiel som na koniec. Už nemám nič a nemám ani prečo ísť ďalej. Nenašiel som toho, ktorého som hľadal,” pomyslel si kráľ a zamyslený kráčal ulicami mesta. Zrazu počul krik a hluk. Zbadal, ako sa blíži zástup ľudí a vojakov. Uprostred davu sa potácal muž nesúci kríž. „Kto je to?“, opýtal sa náš kráľ okoloidúcich. „Ty nevieš? No predsa Ježiš; hovoril o sebe, že je syn samého Boha, kráľa neba i zeme! Teraz ho vedú na smrť.” Štvrtému kráľovi sa pri týchto slovách podlomili kolená. Kráľ neba a zeme! Boží Syn! Z posledných síl sa predral pomedzi dav, aby sa aspoň na chvíľu pozrel do tváre toho, koho hľadá. Pozreli si do očí a kráľ si povzdychol: „Celý život ta hľadám, celý život idem za hviezdou, aby som sa ti poklonil a priniesol dary, ktoré už dávno nemám. A teraz je už neskoro.“ Ježiš mu na to odpovedal: „Nemusel si ma hľadať, pretože si bol stále pri mne.“
Musíme odísť
Odísť znamená predovšetkým
vyjsť zo seba samého,
rozlámať putá sebectva,
ktoré nás chcú uväzniť v našom vlastnom ja.
Odísť znamená prestať sa točiť okolo seba samého,
akoby som bol centrom sveta a života.
Odísť znamená nezostať uzatvorený
v kruhu problémov svojho malého sveta,
nech už sú akéhokoľvek druhu.
Ľudstvo je oveľa väčšie.
Musíme mu slúžiť.
Odísť neznamená prejsť tisícky kilometrov,
preplávať moria, či letieť nadzvukovou rýchlosťou.
Je to predovšetkým otvoriť sa pre druhých,
vyhľadať ich, ísť im v ústrety,
otvoriť sa na nové pohľady, i na tie, ktoré nám protirečia.
Je to dať sa viesť Duchom po ceste zjavovania Božej lásky.
Helder Camara
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
