SRDCE NÁŠHO POSLANIA

Podcast:

Čo drží pohromade rehoľné spoločenstvo? Nie je to len spoločný dom, rozvrh dňa či kúsok habitu. Je to vnútorný smerovník – konštitúcie. Nie sú to len pravidlá. Sú to slová, ktoré dýchajú skúsenosťou viery, výziev, modlitby a misie. Sú duchovnou mapou, ktorou kráčame ako zasvätení muži a ženy v službe evanjeliu. Vyjadrujú naše spoločné povolanie, charizmu zakladateľa, misijné poslanie a spiritualitu, ktorou žijeme.

Pre nás, členov Spoločnosti Božieho Slova, sú konštitúcie živým odrazom toho, ako máme ohlasovať Slovo – nielen slovami, ale celým životom. Každá ich veta nesie odtlačok modlitby, histórie, obety i vízie. Hoci sú adresované nám, verbistom, ich inšpirácia presahuje hranice rehole – môžu sa stať povzbudením a výzvou ku kráčaniu vo viere pre každého, kto túži žiť evanjelium uprostred sveta.

Niektoré texty majú moc zastaviť nás uprostred ruchu a pripomenúť, prečo sme tu. Dnes vám chcem predstaviť jednu z takýchto viet – konštitúciu č. 107 našej rehoľnej spoločnosti. Mohli by sme ju pokojne nazvať srdcom nášho poslania.

Hoci bola napísaná pre verbistov, môže prehovoriť k srdcu každého, kto túži žiť z viery. Nie je dlhá – no v jej jednoduchosti sa skrýva sila, ktorá dokáže inšpirovať k premene života. Možno práve dnes zaznie ako slovo, ktoré si potreboval počuť.

„Naše najnaliehavejšie poslanie je hlásať Božie slovo. Ohlasujeme lásku, ktorou Otec miluje všetkých ľudí. Ohlasujeme spásnu silu, ktorou nás Ježiš Kristus oslobodzuje od hriechu a smrti. Ohlasujeme nový život, ktorý Duch Svätý dáva všetkým, ktorí uveria. Naše ohlasovanie musí byť také, aby vyjadrovalo nádheru blahozvesti a aby v našich slovách bolo možné spoznať Božie posolstvo.“ (Konštitúcia č. 107)

Tento krátky, no hlboký úryvok vystihuje srdce nášho povolania. Hovorí jasne a s dôverou: máme prinášať Slovo, ktoré je živé, milujúce, zachraňujúce a premieňajúce. A to nielen ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo, ktoré kráča spolu v duchu evanjelia.

Pozývam vás teraz pozrieť sa spoločne na jednotlivé aspekty a časti tejto konštitúcie, ktoré nám môžu pomôcť nanovo objaviť krásu a silu evanjelia v našom každodennom živote.

Hlásať Božie slovo

Hlásanie nie je iba reč – je to život. Sme pozvaní byť prítomní tam, kde mnohí prestali počítať s Bohom. Prinášať Ho spôsobom nášho bytia: vo vernosti, v službe, v otvorenosti pre druhých. Vtedy sa naše kroky stávajú cestou, naše počúvanie modlitbou a naše slová svedectvom. Ako hovorí apoštol Pavol: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9,16).

Ohlasovať Otcovu lásku

Uprostred rozdelení, osamelosti a neistoty má zaznieť pripomienka: si milovaný. Nie za to, čo robíš, ale za to, kto si. Otcova láska nie je podmienená – je trvalá, tichá a verná. Ohlasovať ju znamená prijať pohľad milosrdenstva ako postoj srdca. Ako čítame v Prvom liste Jánovom: „A my sme uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska, a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4,16).

Sila Kristovej spásy

Kristus neprišiel len učiť, ale oslobodzovať: z hriechu, zo smrti, zo strachu. Jeho kríž nie je minulosť – je prítomná moc. Keď hovoríme o spáse, nehovoríme o ideách, ale o stretnutí, ktoré premieňa vnútro človeka. Každý, kto Ježiša stretne, vstupuje do slobody. Ako hovorí evanjelium: „Ak vás teda Syn oslobodí, budete naozaj slobodní.“ (Jn 8,36)

Nový život v Duchu

Duch Svätý je vanutie, ktoré oživuje. Nie je zviazaný minulosťou, ale tvorí nové dnes. Obnovuje nás, posilňuje Cirkev, vlieva odvahu. Kto sa Mu otvorí, stáva sa svetlom tam, kde iní vidia tmu. Život z Ducha je vždy nový začiatok. Ako čítame v Liste Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14)

Krása blahozvesti

Nestačí len hovoriť pravdu. Pravda má byť krásna. Náš hlas, gestá, štýl života – to všetko má byť preniknuté nádherou evanjelia. Krása je jazykom, ktorému rozumie aj ten, kto neverí. Preto naše ohlasovanie potrebuje byť jemné, úctivé, ale hlboké. Ako píše prorok Izaiáš: „Aké krásne sú na vrchoch nohy posla radosti, ktorý hlása pokoj, oznamuje dobro, hlása spásu a hovorí Sionu: ‚Tvoj Boh kraľuje!‘“ (Iz 52,7).

Čo to znamená pre nás dnes?

Aj keď táto konštitúcia patrí verbistom, jej duch prekračuje hranice rehole. Je výzvou pre každého kresťana: ži evanjelium tam, kde si. V rodine, kde možno chýba pokoj. V práci, kde sa zabúda na ľudskosť. V rozhovore, ktorý môže priniesť zmierenie. V starostlivosti o tých, ktorých iní prehliadajú.

Jednoduchý skutok, ak je preniknutý Duchom, sa stáva svedectvom. Jedno tiché odpustenie môže ohlasovať viac než dlhé kázne. Tvoj život sa môže stať miestom, kde iní začnú znova veriť, že Boh je blízko. Ak by si si mal odniesť len jednu myšlienku, nech je to táto: tvoje slová môžu niesť Krista.

Túto konštitúciu teda možno vnímať ako modlitbu i výzvu: aby v našich slovách bolo možné spoznať Božie posolstvo. Nie naše rany, nie naše predstavy – ale Krista, ktorý sa skrze nás túži zviditeľniť. Ako hovorí Žalmista: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“ (Ž 119,105)

Zakončime túto reflexiu modlitbou, ktorá nás znova upriami na Toho, ktorého ohlasujeme.

Modlitba

Pane, daj, aby naše slová boli preniknuté Tvojím Duchom.
Aby sme ohlasovali nie seba, ale Teba – živého a blízkeho.
Uč nás hovoriť tak, aby ľudia skrze nás počuli Tvoje slovo.
A uč nás mlčať v pokore, keď je potrebné nechať hovoriť Teba.
Nech je naše poslanie plameňom, ktorý rozsvieti temnoty.
Amen.