ÚVAHA XXX. / „Pozvanie k svätosti“

Podcast:

Na slávnosť Všetkých svätých slávime jeden z najznámejších cirkevných sviatkov! Každý svätý, či už kanonizovaný alebo nie, sa dnes uctieva. Úryvok z Matúšovho evanjelia opisuje spôsob, akým títo svätí vstúpili do neba. Kým boli na zemi, títo veľkí muži a ženy žili životom chudobným v duchu, plným posvätného plaču, mlčania, hladu a smädu po spravodlivosti, milosrdenstve, pokoji, čistote srdca, a dokonca aj prenasledovania. Každé z týchto blahoslavenstiev sa končí uvedením odmeny, ktorú dostanú tí, ktorí žili týmito vlastnosťami: v Božom kráľovstve dostanú nebo, útechu, spokojnosť, milosrdenstvo, videnie Boha, budú Božími deťmi a zároveň odmenu, ktorú si ani nevieme predstaviť.

Blahoslavenstvá nás pozývajú k výšinám svätosti. Nie sú určené pre tých, ktorí žijú vlažným duchovným životom. Oni predstavujú vrchol svätého života a sú pre nás výzvou ponoriť sa do hĺbky. Ale každé úsilie vynaložené na život podľa týchto blahoslavenstiev sa oplatí už tu na zemi a nakoniec aj v nebi. Pozrime sa v krátkosti na dve z týchto blahoslavenstiev.

Druhé blahoslavenstvo hovorí, že „tí, čo plačú… budú potešení“. Je to zaujímavé blahoslavenstvo. Prečo je sväté plakať? Jednoducho povedané, táto forma svätého smútku znamená, že máme nielen svätý plač nad vlastnými hriechmi, ale že máme smútok, keď vidíme zlo vo svete. To je dnes veľmi dôležité. Po prvé, mať smútok nad vlastnými hriechmi znamená, že naše svedomie pracuje a vyzýva nás, aby sme sa zmenili. Ale musíme mať aj svätý plač, keď vidíme zlo v našom svete. Príliš často sa dnes objavuje tendencia podkopávať toto blahoslavenstvo tým, že sa prezentuje všeobecné prijímanie všetkých vecí ako dobrých. Sekulárny svet nás zvádza k tomu, aby sme ignorovali mnohé objektívne morálne pravdy, ktorými nám Boh dáva poznať všetku pravdu. Ako kresťania máme odmietnuť všetko, čo je objektívne morálne zlé. A keď sa stretneme s nemorálnym životným štýlom, primeranou reakciou musí byť svätý plač, nie prijatie hriechu. Plakať nad zlými rozhodnutiami druhého človeka je úprimným prejavom lásky voči nemu.

Štvrté blahoslavenstvo nás vyzýva, aby sme „hladovali a žíznili po spravodlivosti“. To znamená, že máme mať nielen svätý zármutok nad svojimi hriechmi a objektívnym zlom sveta, ale máme byť naplnení aj hladom a smädom po pravde a svätom živote. Táto túžba sa v nás musí stať spaľujúcou motiváciou, aby sme robili všetko, čo je v našich silách, na podporu Božieho kráľovstva na svete. Toto blahoslavenstvo nám umožňuje prekonať ľahostajnosť a inšpiruje nás k zmenám napriek všetkému odporu. A tento postoj je poháňaný láskou, ako aj ostatnými čnosťami.

Zamyslime sa dnes nad krásnou pravdou, že sme povolaní stať sa svätým. A najistejšou cestou k svätosti sú blahoslavenstvá. Ešte raz si ich pozorne prečítajme. Rozjímajme o nich a vedzme, že nám odhaľujú, ako nás Boh volá k životu.