Evanjelium:
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 17, 11-19)
Podcast:
Zamyslenie:
Milí priatelia, dnešná nedeľa nám predkladá na uvažovanie otázku vďačnosti. Evanjeliový príbeh o desiatich uzdravených malomocných, z ktorých iba jeden Ježišovi poďakoval, je nepríjemný. No je to naše zrkadlo. Prečo je vďačnosť takou zriedkavosťou?
Rakúsky benediktín David Steindl-Rast vo svojej knihe Vďačnosť, srdce modlitby1 píše, že ak sa chce človek opravdivo naučiť modliť (a dnešné evanjelium je v skutočnosti o modlitbe, pretože ten, čo sa vrátil, sa vrátil preto, aby velebil Boha, čiže, aby sa modlil), musí sa naučiť byť vďačný. A on sa pýta, prečo však niektorí ľudia nie sú vďační, a to aj napriek tomu, že v podstate nie sú zlými ľuďmi, alebo dokonca aj napriek tomu, že vďační byť chcú? Odpovedá si takto: Je tomu tak preto, lebo väčšina ľudí nie je otvorených na prekvapenia života. A prečo nie sú otvorení na prekvapenia života? Lebo spia, lebo nie sú živí. A tak prvá podmienka k tomu, aby si bol vďačný, je, aby si sa prebudil.
To, že si prebudený, je viditeľné na tom, že dokážeš žasnúť nad bežnými vecami života. Napríklad nad slnkom, ktoré ráno vyšlo, alebo nad dúhou, ktorá prišla po daždi. Filozof Platón hovorí, že „prekvapenie je začiatkom filozofie“. No prekvapenie je aj začiatkom vďačnosti. Brat Dávid tu spomína jeden zážitok zo svojho vlastného života. Bolo to počas druhej svetovej vojny. Vo Viedni prišlo k leteckému bombovému útoku. Bolo to náhle. Dávid bol vtedy ešte malým chlapcom a v tej chvíli sa nachádzal ďaleko od domova a od akéhokoľvek leteckého krytu. A tak v strachu vbehol do otvoreného kostola, pri ktorom sa práve nachádzal. Vliezol pod lavicu, schúlil sa, rukami si zakryl hlavu a čakal. Čakal, kedy sa mu mohutná klenba kostola zrúti na hlavu a pochová ho navždy. Nestalo sa tak. Nálet pominul, nastalo ticho a on vyliezol zo svojho chabého úkrytu. Keď sa dostal na ulicu, s prekvapením pozeral na rumovisko, ktoré ostalo z okolitých domov, ktoré ešte pred pár minútami stáli neporušené. Avšak najväčšie prekvapenie prežíval vtedy, keď si uvedomil, že on žije. Bolo to naozaj prekvapenie, aj napriek tomu, že tu na tomto svete žil už nejaký ten rok. V tejto chvíľke mu však jeho život bol darom. Nezomrel v ruinách kostola. A Dávid pokračuje: „Nikdy predtým mi tráva nepripadala taká krásne zelená, ako v tomto okamihu.“
Prekvapenie je teda začiatkom tej nádhernej plnosti života, ktorá sa nazýva vďačnosť. Avšak iba začiatkom. Udalosť, ktorá v nás náhle vyburcuje pocit prekvapenia, nesmie ostať osamotená. Musia nasledovať ďalšie, až sa postoj prekvapenia stane naším trvalým postojom. Avšak pre človeka, ktorý celý život spí, alebo je apatický či znudený, je prekvapenie náročným procesom. Ako ho v sebe rozvinúť? Brat Dávid nám odpovedá: Postoj prekvapenia si vybudujeme, keď si osvojíme zvyk nad vecami, ktoré pred nami stoja postáť, premýšľať nad nimi a uznať, že sú darom. Jedným slovom je to proces, ktorý musí prejsť cez naše tri schopnosti: cez náš rozum, našu vôľu a naše city.
Ako sa to robí, pozrime sa zblízka. rozum. Nie je možné byť vďačným, ak sa do procesu prekvapenia nad darom nezapojí náš rozum. To, že rozpoznáme dar ako dar, sa deje prostredníctvom nášho rozumu. Pre niektorých ľudí toto nie je ľahké ani jednoduché. Je to preto, lebo si zvykli pozerať sa na mnohé veci svojho života ako na samozrejmosť a teda brať ich automaticky. Sú príliš ustrnutí a leniví na to, aby sa zastavili a o nich pouvažovali. Niektorí z nás sme si na to, že nám veci padajú priamo do lona, zvykli až príliš. Nikdy sme v živote nemuseli o nič bojovať. Nikdy sme sa nemuseli pre nič namáhať. Veci nám zaobstarával vždy niekto iný. Ponajprv rodičia, ktorí chceli, aby sme mali ľahký a bezstarostný život (ľahší a bezstarostnejší ako oni), a potom neskôr sa vždy našiel niekto, kto nám poslúžil podobne. A tak sme sa naučili brať veci ako samozrejmosť. A za samozrejmosť neďakujeme. Samozrejmosť je predsa samozrejmá. V takomto samozrejmom pozeraní sa na dary života tkvie jeden z najväčších problémov súčasného človeka.
Vôľa je ďalšou zastávkou nášho procesu stať sa vďačnými. Rozum rozpozná, že čosi je darom, vôľa to za dar musí uznať. Rozpoznať a uznať: toto sú dve odlišné, avšak veľmi dôležité skutočnosti. Je totiž možné rozpoznať niečo aj proti vlastnej vôli, a tak to vlastne neuznať: „Je to tak,“ môže si človek povedať, „ale ja tie veci neprijímam, hnevajú ma…” Po postoji prekvapenia nad vecami, ktoré sme dostali, človek ich musí rozpoznať ako dar. Daný svet, v ktorom žijem, mi je naozaj daný. Daná chvíľa, v ktorej prežívam svoj život, mi je naozaj daná. Daný kontext, v ktorom sa momentálne nachádzam, mi je naozaj daný. Ja som to nevytvoril. Bolo mi to dané. Iba keď toto uznám svojou vôľou, môžem byť vďačný. Uznanie daru môže byť často ďaleko obtiažnejšie ako jeho rozpoznanie. Prečo? Lebo na to treba pokoru. A je veľa ľudí, ktorí sú až príliš hrdí, aby ju mali.
City: Tretím krokom je potom prejav vďačnosti, ktorý zahŕňa city. Najlepšie sa tomuto postoju učíme od detí. Pred časom som videl fotografiu dvoch afrických detí, ktoré sa prekrásne smiali. Pod obrázkom bol nápis: „Radosť, to je vďačnosť Božích detí!” Citové vyburcovanie, výbuch radosti, to je to, ako sa prejavuje navonok vďačnosť. Vďačnosť je vecou srdca. Pre mnohých z nás je toto však veľmi ťažké. Zvlášť u tých, ktorí vyrastali s citovými ranami. Predstavte si napríklad situáciu, kedy sa na vás niekto usmeje. A vy sa usmejete naspäť. No po chvíli zistíte, že úsmev nepatril vám, ale niekomu, kto stojí za vami. Reakcia? Cítite sa citovo zranení. Predstavte si človeka, ktorého city boli takto opakovane zraňované, hlavne počas detstva. Tento človek niečo dostal, uznal, že to je dar, no vzápätí na to sa presvedčil, že to vôbec nebol dar, ale že za tým všetkým bolo čosi úplne iné. Ak sa to opakovalo, človek sa postupne stane emocionálne stuhnutým. A tu je možno pôvod aj nedostatku vďačnosti.
Toto všetko sa však dá zmeniť. Ľudia nás zaiste môžu sklamať, no určite nie všetci. Treba sa viacej sústreďovať na tých, ktorí nás brali vážne. Takí v živote nikoho z nás určite nechýbali. No ak by aj, Boh nás nesklame. Kiež dokážeme vo svojom srdci kultivovať svoju vďačnosť hlavne k nemu.
Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.
Modlitby Spoločnosti Božieho Slova:
Štvrťhodinová modlitba
Bože, večná pravda, veríme v teba.
Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Amen.
Vzývanie patrónov Spoločnosti Božieho Slova
Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.
Našli ste na stránke chybu? Upozornite nás, aby sme ju čím skôr odstránili. Ďakujeme!
